Momentálnym povolaním cestovateľ, inak absolvent medzinárodných vzťahov a žurnalistiky. Tento blog slúži hlavne ako súkromný zápisník dojmov z mojej cesty okolo sveta, o ktorej sa podrobnejšie dočítate na stránke www.hahatrip.wordpress.com. V sekcii "Veľmi staré články" zase nájdete moju dávnu tvorbu, ale pre momentálnu misiu tohto blogu nie sú veĺmi relevantné, takže vstúpte iba v prípade veľkého záujmu. :) Zoznam autorových rubrík: Veľmi staré články, Nezaradená, Cesta okolo sveta
Tak, po dlhom čase opäť niečo... Je to taká krátka poviedka (skutočne všetko je vymyslené). Je pravda, že je o niečo dlhšia, ako klasický článok na blogu, tak nezúfajte, a prehryzte ju až do konca. Myslím, že nebudete ľutovať. No a ak náhodou áno, aspoň ste plodne strávili pár minút, no nie? ;o)
Ani tisíc slov nedokáže opísať to, čo človek cíti pri západe slnka za hrebeň hôr. Preto mením slová za farby leta (ale komentára sa nezdržím, to by som nebol ja... d:oD ).
Pred niekoľkými dňami som dostal opäť raz neodolateľnú ponuku. Moje horalské srdce priam zaplesalo. Kamarát sa rozhodol vydať na strastiplnú púť našou bratislavskou divočinou, a na pomoc si neprizval nikoho iného ako mňa. Veď kto okrem mojej maličkosti by bol taký blázon, aby v mraze ôsmich stupňov pod nulou išiel fotiť západ slnka nad Rakúskom zo skalistého objatia Devínskej Kobyly a Sandbergu...
Pár dní dozadu našimi životmi preletel dátum, ktorý kedysi sprevádzali veľké manifestácie, pochody, prejavy a šťastné tváre. To všetko odeté do až príliš priliehavej krvavočervenej farby. Bol to dátum, ktorý pre našu krajinu znamenal 40 rokov temnoty a stagnácie. Výročie 25. februára 1948.
Jeden zo série listov fiktívnemu priateľovi v moslimskej krajine, ktorý sa chce dozvedieť o kresťanstve viac, ale bez misijného podtónu. Pre veriacich: berte to s nadhľadom. Pre ateistov, kacírov, neznabohov a iné utláčané skupiny: berte to ako veriaci. ;o) Autor si vyhradzuje právo na omyly, nepresnosti a zavádzanie. Autor taktiež dôrazne deklaruje, že inkriminovaný dokument čítal, nie je komunista, anarchista, protispoločenský živel, nemá nič tak proti kresťanom, ako ani proti moslimom. Taktiež nie je prívržencom hnutia KDH, nenavštevuje kostoly a pripúšťa omyly ako svoje, tak aj iných. Upozorňujem, že všetky postavy v tomto liste môžu byť vymyslené. List bol už pozitívne ocenený predstaviteľmi oboch náhľadov na vec. Po tomto poučení prosím o konštruktívnu diskusiu k článku... :o)
Určite nenapíšem nič objavné, ak skonštatujem, že v dnešnej dobe sme doslova zavalení informáciami. Útočia na nás zo všetkých strán a všetkými prostriedkami, takže sa v nich (aspoň ja určite) často strácame. Spolu s nami sa v nich strácajú aj pre ľudstvo vcelku významné správy. Len v poslednom čase boli také minimálne tri. Dve som už ale zabudol... ;o) Tak sa budem venovať aspoň tej jednej. Berte to ako malú úvahu o tom, že nie všetko, čo sa môže zdať pohľad na svet meniace, takým skutočne aj je...
Tento článok bude malý cestopis. Vlastne ani nie. Len zážitky, úvahy a dojmy z mojej krátkej výpravy do Prahy. Hneď po Bratislave moje druhé najmilšie mesto. Taká láska na prvý prejazd...
Tak sme to teda zvládli... Teda vlastne oni. Už dlhšie som chcel napísať niečo o Artmedii Petržalka (môžu si dávať do názvu Bratisláv koľko chcú, aj tak budeme vždy kričať Pétržalka!), ale radšej som si počkal až na včerajší zápas, ktorý som si nemohol nechať ujsť a ktorý vcelku pekne ukončil to, o čom chcem písať. Nebude to žiadne resumé zápasu alebo rozplývanie sa nad postupom a podobne. Skôr spomienky na to, čo som s týmto klubom prežil. Zájdem niekde do časov, keď Petržalka bojovala o popredné priečky na chvoste tabuľky s Humenným alebo Bardejovom. Prenesiem sa cez prvé malé úspechy a pozriem sa bližšie na nás Petržalčanov, ktorí žijeme svoje životy na našom sídlisku a ktorí sa kde - tu kvôli nedeľnej lige ulejeme zo sídliskového zhonu.
Tak a máme to tu. DLHO ohlasované zmeny v organizácii verejnej dopravy. Podľa môjho názoru skvalitnenie a zefektívnenie. Podľa názoru pre mňa nepochopiteľného kvanta ľudí zmeny vedúce k ničomu. Väčšina už zhodnotila systém ešte pred jeho spustením. Najviac kričia tí, ktorí vedia najmenej. Taký názor som nadobudol za posledné dni. Tento článok je čisto pre Petržalčanov, maximálne pre zvyšok Bratislavy. Ak si ho chce prečítať niekto "cezpoľný", nebránim mu v tom. Ale ani neodporúčam, lebo aj tak by asi nevedel, kde sa uvedené miesta nachádzajú.
Síce už trochu "s křížkem po funuse", ale predsa. Nedalo mi to. V dnešných dňoch už ľudia zabúdajú. Zabúdajú na ľudí, ktorí museli trpieť preto, aby oni netrpeli. Alebo aby vôbec boli. Len prednedávnom sme si pripomínali druhú svetovú vojnu. 1. september, 2. september. Dni ktoré otriasli svetom. Skúsme všetky deje napchať do dvoch dní. Rozmýšľam, čo je lepšie. Keby sa to všetko udialo tak ako sa udialo, alebo len v týchto dvoch dňoch?
Tak je to teda za mnou! Konečne som sa odhodlal. Nebolo to ľahké, ale čert to ber! Mám za sebou svoj prvý single. Že čo to je? Nič zvláštne, iba samostatná, samovýpravná a samočinná expedícia...
Nebolo to až tak dávno, ale predsa. Boli sme s kamarátmi na výlete a vzhľadom na to, že všetci sú nábožne založení (aspoň to o sebe tvrdia), v nedeľu chceli ísť do kostola. Ja do kostola nechodím, a ani mi to nechýba, pretože to považujem za obrovskú nudu a stratu času...
Aký je to asi pocit, keď vidíš, že sa veci hýbu k lepšiemu, začína sa ti dariť, máš radosť zo života a s nedočkavosťou čakáš na budúcnosť? Myslím, že skvelý! Možno niečo ako keď si zaľúbený... Zrazu sa niečo stane. Svet okolo teba sa začína rúcať. Opantávajú ťa tie najhoršie myšlienky. Nemôžeš pochopiť, ako ti to mohli spraviť. Tvoji najlepší priatelia...
V živote sú okamihy, ktoré si pamätáte veľmi, ale veľmi dlho. Presne sa vám vryjú do pamäti obrazy, zvuky, atmosféra, zkrátka konkrétny úsek vášho života. Či už je dobrý alebo zlý, spomienky generujú väčšinou istý moment, na ktorý sa nabaľujú už trochu hmlystejšie ďaľšie okolnosti... Čo to trepem, nejako som sa už zamotal do svojich vlastných slov. No, ak ste to nevzdali po tomto úvode, tak bude to o okamihu (myslím). ;o)
Prežili sme spolu mnoho chvíľ. Krásnych, nezabudnuteľných. Veselých a zároveň smutných. Ja ju poznám dokonale, ona si ma nevšíma.
Možno si niektorí z vás pamätajú na môj článok Ako znie ticho (teda ak si ho vôbec niekto prečítal...). Bol o najväčšom pralese Európy na slovenskom Ďalekom východe. O neuveriteľnom tichu, ktoré počúvajú stáročné jedle a buky. Jednoducho o nádherných horách. Ako vieme, po tichu vždy príde búrka. Po tom "mojom" tichu prišla obrovská. Búrka predstavivosti a strachu z tieňov. Nadišla noc v kráľovstve divočiny...
Pri mojich nespočetných cestách krížom - krážom našou krajinou si všímam okrem prírody a pamiatok aj ľudí, ktorí u nás žijú. No a musím priznať, že pri piatich miliónoch obyvateľoch by som niekedy potreboval doslova slovník. Nech sa pohnem kdekoľvek, všade majú svoju "vlastnú reč". Ako tvrdý západniar som napríklad na východe úplne stratený. A čím ďalej od domova, tým viac... Každopádne, na identifikáciu bližšieho pôvodu toho - ktorého spoluobčana potrebujem počuť aspoň nejakú tú vetu. Poznám však obyvateľov mesta, ktorých identifikuje každý len podľa jediného slovka. Pýtate sa, akého? Nuž, jednoduchého.
Nedávne teroristické útoky v Londýne a v Egypte určite zaregistrovali mnohí z nás. Boli toho plné médiá, cirkus ako sa patrí a ako čerešnička na torte pátranie po vinníkoch a strieľanie nevinných (aj keď si myslím, že v takejto situácii konali tí policajti veľmi zodpovedne a obeť veľmi hlúpo). Tváre teroristov sa denne aspoň desaťkrát objavia v televízii, vlna zhrozenia nemá konca - kraja. Umrelo summa sumarum okolo 200 ľudí. Z toho 150 ľudí na Západe, čo už niečo znamená! Zároveň s Londýnom televíziou TA3 prebehol krátky šot. V Iraku po bombovom útoku umrelo 350 ľudí. Bohužiaľ...
Ako iste viete (teda myslím tým Petržalčanov), čoskoro sa v Petržalke zavedie nový systém linkovania. Systém sa sprehľadní, rozloženie cestujúcej verejnosti bude rovnomernejšie a aj čas potrebný na cestovanie sa skráti. Pre mnohých má tento systém ale jednu zásadnú chybu: prestupovanie! Hoci mne to ako problém nepripadá, plne chápem pohodlnosť ľudí...veď aj ja som taký. No ja sa v tomto článku budem radšej zaoberať spomienkami. Napadlo ma zostaviť jeden modelový deň môjho cestovania bratislavskou MHD. Je nutné podotknúť, že všetky opísané veci som zažil, akurát nie v jeden deň... ;o)
Asi nenájdete nikoho na Slovensku, kto by nepoznal Petržalku. Vlastne áno, moje veľkomestské ego utrpelo pred nedávnom, keď mi jedna rusínska stará pani položila otázku: "Bratislava? To jest na Slovacki???". No myslím že toľko takýchto babiek snáď nie je... :o)
