Keď som sa nedávno v článku Osho a tí druhí dotkol témy vnútornej slobody jednotlivca, mnohé čitateľské reakcie ukázali, že pojem "vnútorná sloboda" si často zásadne pletieme s čímsi celkom iným. Odvaha, tvorivosť, vnútorná integrita každého z nás vyplývajú z vnútornej slobody a ich kvalita je od nej priamo závislá. Bez vnútornej slobody ich niet, bez nej sme zbabelí, naša tvorivosť sa obmedzuje na kopírovanie rôznych, často nenasledovaniahodných vzorov, a o nejakej integrite osobnosti škoda hovoriť. Vnútorná sloboda nemôže patriť nikomu, okrem jej nositeľa. Nemá na ňu nárok rodič, učiteľ, ani štát. Vnútorná sloboda je najsilnejšou zbraňou - zbraňou zdanlivo bezmocných, ktorí sa však opretí o ňu dokážu vzoprieť aj najsilnejšiemu protivníkovi a - víťazia. V drobných, každodenných stretoch s bežnou aroganciou síce často sú len víťazmi morálnymi, no - vnímané nadčasovo a nadosobne - vnútorná sloboda prerastá podhubím spoločnosti a zakaždým, keď jej "dávka" prekročí kritickú hranicu, dochádza k zdanlivo nevysvetliteľným celospoločenským zvratom. Za týmito fenoménmi zvykneme hľadať vysvetlenia rôzneho druhu, majú však len jediného spoločného menovateľa - a tým je vnútorná sloboda
