Bloger sa narodil v Nitre (*1981) kde o 23 rokov neskôr vyštudoval anglický jazyk+literatúru v kombinácii so žurnalistikou. Vždy vedel čo chce a nikdy sa mu k tomu nechcelo, tak vedie rôznorodý život. V písaní vyznáva "slovný fitnes". Aktuálne je hlavne otec a manžel. Zoznam autorových rubrík: rozprávky, všemožné, poviedky, poézia
Nič nezlepší čítanosť článku ani diskusiu pod ním ako nabúranie stereotypu správami so silou pseudozemetrasenia či inej prírodno-politickej katastrofy. Týždenník vyšiel už pred sviatkom a tak si národ pri vatre a pive mohol podiskutovať o tom, že tu máme aféru brunetky a pána s permanentnými vlnami na čele. Ironik by povedal, že je to nová forma „povstania“. Akéhokoľvek.
Vyšiel som si na balkón nabrať vitamínu D. Oproti cez cestu sused buduje murovaný plot a rozširuje šopu. Má tam nejakú úderku v montérkach, ktorí sa lopotia so zbíjačkami a fúrikmi s pretekajúcou maltou. Až na jedného.
Raz darmo, je to u nás ako v rozprávke. V nej neplatí, že všetko zlé je na niečo dobré. Skôr to zlé je vlastne dobré. Keby to bol PR či šikovný marketing, dalo by sa nad tým mávnuť rukou. Keďže ide o spoločnosť, je otázne, či sme skutočne takí blbí a odkázaní na výsostne pozitívnu interpretáciu faktov.
„To nekupuj“, zahlásila priateľka a vyrazila mi z ruky chladené kuracie stehná. „A čo chceš dnes na obed?“ , namietal som. „Stehná, ale slovenské“. Keďže konverzácia prebiehala v časovom rámci novovznikajúceho vzťahu, v záujme kompromisu a vtedajšej nevedomosti som sa zmohol iba na ťažký „preglg“.
Hemží sa nám to v telkách seriálmi. Cukrovú vatu medzi reklamami predsa treba nejak zafarbiť a prichutiť. Ako inak prinútiť ľudí na neskorú večernú kávičku a nechať ich fandiť postavám v spôsobe, akým v krčme fandíme futbalovým akrobatom? Sangivik, cholerik...antické definície už dávno neplatia a menia sa v trende doby. Takže budúci autori seriálov, aké atribúty treba vziať v úvahu?
Ďalšia pracovná sobota okolo domu a v záhrade. Výsledkom sú, ako vždy, vrecia odpadu. Vecičiek, o ktorých netušíte dovtedy, kým neotvoríte šopu a nezistíte, že vás od motyky odloženej pred rokom delí hromada predmetov muzeálneho veku a nulového využitia. K tomu tona pokosenej trávy. Statného bylinožravca chovať nemienim, takže aj tá musí ísť preč.
Spomínam si, keď sme to mali naposledy všetci „zrátané“. Prišla k nám teta, sadla si na stoličku v záhrade za domom a vypytovala sa veci. Otázky sa mi zdali niekedy smiešne - hydina u nás, antihospodárov, zaujímavé (výmery všetkých tých plôch) a aj som sa hanbil, keď vymenúvala vymoženosti, ktoré sme nemali. Pri zdvorilostnej rozlúčke sa čosi spýtala na susedov, ku ktorým sa nemohla dobúchať a odporúčala sa.
Rok sa s rokom stretol a zas je tu čas si bližšie všimnúť, že sa okolo nás motá milovaná osoba, vo väčšine prípadov opačného pohlavia. Dnes má aj značka „Daj prednosť v jazde“ tvar srdca. Výklady obchodov hýria červenými farbami ako papalášsky snem za hlbokej totality.
„Nope, I´m a f***ing Slovak“, odvetil som na zlostnú otázku Íra za barom. Jeho mozog v omamnom smotanovom guinnessovom náleve spracúval informáciu a dal pokyn telu, aby sa s výrazom nevedomosti v tvári pobralo s novonačapovaným pohárom späť k stolu.
Len pár storočí bol od nich pokoj a sú tu zas. Turci vzali Európu útokom a neobišli ani nás – naše televízne obrazovky.
Bohapustá aktivita v uzavretom pohybujúcom sa priestore slúžiaca na zahnanie nudy, aj tak sa dá v skratke vysvetliť tento pojem. Začiatky sa neoficiálne spájajú s prvými drožkami schopnými uviezť viac ako dve osoby. Koniec v nedohľadne.
Chladný poryv vetra nesie zvyšky vône z horiacich kahancov. Nechám za sebou cintorín, na ktorom blikajú tisíce spomienok. Zhlboka sa nadýchnem. Novembrové večery sú všakovako prevoňané ako trhovisko, kde sa mieša šťavnatá vôňa čerstvého ovocia s pachom tuchnúcej staroby babiek-predavačiek.
Priatelia si už nedávajú bratsky na „fejs“. Dávajú sa na „fejsbuk“. Aj ja som sa dal.
Skoré rána sú už kruté a mrazivé. Počkáme si s kamarátom Vitamínom na Jožibusa, ktorý vždy svoj vehikel dobre vykúri. Do práce je to necelá hodinka, za ten čas si aspoň trošku zdriemnem.
Niet nad osobné záležitosti, zvyky a zaužívané veci. Patria k životu. Ako sa to vraví, niečo v zmysle, že žena, kniha a auto sa nepožičiava (ženskú verziu „Toto nepožičiam“ nepoznám).
Včera večer (28. septembra) som pravdepodobne nebol jediný, koho prekvapilo vyhlásenie policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka o tom, že dopravná polícia bude informovať verejnosť o svojich hliadkach a meraniach na cestách. Informácie budú dostupné prostredníctvom vysielania rádií.
Tak, dámy a páni, máte na niečo talent? Že nie? Nevadí. Iste dokážete byť zaujímaví aj inak. Stačí pár jednoduchých rád a budú sa o vás aj médiá biť. Nemám teraz na mysli obecný maratón či súťaž v recitovaní.
V Devínskej Novej Vsi sa strieľalo. Ľudia prišli o život, v lepšom prípade tu je pár zranených a v tom najlepšom, zvyšok sa pozeral z okna alebo z ulice.
Nemať zopár rokov naozaj priateľku (rozumej vážnu známosť) a potom sa zamilovať s tým, že Tá je Tá....človeče, zvykaj si:-)
Nechcel by som byť tvorcom reklám. Podľa mňa nie je normálne ani prirodzené mať tvorivé obdobie, keď si to biznis zažiada. Mňa osobne napádajú skvelé veci...pri ceste na poštu, v buse SAD, večer so psom na rukách...niekto je tvorivý, niekto asi musí byť tvorivý...pod tlakom času a kšeftu.
