Je to už osem rokov, čo som opustil palubu výletnej lode. Začínal som ako čašník, občas mal službu v bare, všetko sa učil od základov. Neskôr som sa chcel učiť viac, a tak som prešiel do našej špičkovej lodnej kuchyne. Učil sa robiť šaláty z prísad, o ktorých som dovtedy ani nepočul, maľoval som čokoládou na taniere, obkladal dezerty zlatom a dokonca vyprážal zmrzlinu.
Len tak som stál na lúke. V duši potreba samoty. Ešte jemne pršalo, všade mokro, len hlas vetra dával vedieť, že som neohluchol tichom. Mlčky som sa pomodlil, dnes bol ťažký deň. Nad hlavou tma, temné oblaky zahaľovali celý kraj.
-Uf, som rád, že som Vás tu našiel. Veľká plocha a nikde žiadne smerové tabule. --Ako Vám môžem pomôcť? - Veľmi by ste mi pomohli, ak by ste mi povedali svoj názor. Práve mi zamietli reklamáciu na tieto topánky a to na základe posudku súdneho znalca, ale ja tomu posudku neverím.
Dieťa vie rozoznať, čo sa mu páči, a čo ho vie rozplakať. Dokáže sa hrať a na ostatných nepozerať. Časom sa v ľuďoch nevinné hranie stráca, hrajú sa s cudzími osudmi, možno chcú aj rôznym spôsobom iných manipulovať. Nevedia odlíšiť, čo im škodí a čo ich láskou plní.
Po dlhej dobe prišiel opäť deň, keď nič nedávalo zmysel. Všetko bolo zbytočné a v hlave otázka, načo to všetko je? Tento krát som sa však už nepostavil Bohu a nehovoril mu do jeho remesla, nesmial sa, že všetko je zbytočné, že načo je mi šťastie, načo je mi smiech, keď to i tak za pár okamžikov celé zhasne?
dávať bez toho, aby som bral. Bez toho, aby som za to niečo chcel, žiadal. Nevedel som, čo je nezištne dávať, pretože som nevidel, čo mám.
Po prvý krát som zapálil sviečku a nič nežiadal, o nič neprosil, nič nechcel. Po prvý krát som zapálil sviečku a poďakoval.
Dáš si teda tú kávu? Ale áno, poprosím Ťa, som úplne grogy. O pár minút neskôr som privoniaval k šálke kávy a jej vôňa ma zaujala.
Dnes bol opäť pochmúrny deň. Chladno, uplakane, bez jediného priameho slnečného lúča. Prešiel som kus mesta, stretol desiatky ľudí, strávil v ich prítomnosti niekoľko hodín na rôznych miestach, no až na jeden zamilovaný pár, ktorý bol úplne mimo reality, som dnes nevidel nikoho sa usmievať. Dokonca ani turistov.
Vôkol seba hľadím, všade kráľov vidím, príbehy o nich píšu sa, snáď každé dieťa v nich vidí sa.
U nás vo vchode (panelák) je taká pliaga. Niektorí ľudia radi “vysypú svoje smeti“ iným.
Bolo leto, kráčal som po meste. Už ani neviem kam. Prechádzal som okolo kostola a neďaleko od vchodu v kúte sedela stará žena. Nevšímal som si ju a pokračoval som ďalej. Spomenul som si však na svoju starú mamu a situácia sa zmenila.
(Teda, niekto tomu asi hovorí práca.)Si zjavne povedal človek, ktorý včera vykradol malý, kultúrno- spoločenský stánok (čajovňu) v menšom meste.
“Čo? Ako? O čom to hovoríš? To akože keď nebudem nič riešiť, nič robiť, tak či tak je môj život takto naprogramovaný? Čooooooo? “ Ešte pár možných vysvetlení od oponenta, ktorý sa tváril, že všetko je jasné. Zjavne razil názor, že treba dávať múdre myšlienky, ale rozumieť im netreba....zlatý.....
Pol siedmej večer, tma všetko prepadla už oveľa skôr. Chýba mi svetlo a s ním i letné teplo. Sedím vo vlaku, čakáme na odchod. „ Máte tu voľné?“ Zdvíham hlavu, otázka vyšla z úst asi 55 možno 60 ročnej ženy. Prikyvujem na súhlas, únava je príliš veľká na otvorenie úst. V rukách drží psa, malý maltezák. Premeriava si ma, po chvíli ma očuchá. Prešiel som, žiaden cirkus z jeho malých úst, ako to často u týchto plemien býva. Obaja zaujali svoje miesto a mne hneď niečo nesedí.
