Referendum je vážnym nástrojom demokracie. Očakáva sa od neho, že vyrieši nejaký významný problém, ktorý zamestnáva politický a spoločenský diskurz v krajine, prípadne upokojí prebiehajúci konflikt na čo sa vláda necíti mať mandát
Ešte nedávno sa zdalo, že oproti iným krajinám máme o jednu starosť menej. Akosi sa nás nedotýkala ruská propaganda.
Máloktorá udalosť v dejinách má aj po dlhých desaťročiach po svojom skončení tak závažné dopady, ako druhá svetová vojna.
Obdobie podávania daňových priznaní je vždy skúškou nervov a trpezlivosti pre desaťtisíce podnikateľov a účtovníkov. Je však skupina ľudí, pre ktorých môže byť útechou aspoň to, že tohtoročná tortúra s priznaním a odvedením desiatku bude pre nich na nejakú dobu posledná.
Presne pred desiatimi rokmi sa Slovensko na niekoľko dní dostalo na prvé stránky najprestížnejších svetových novín. Od 23. do 25. februára 2005 prebehlo v Bratislave stretnutie dvoch najmocnejších mužov sveta, amerického a ruského prezidenta. Táto udalosť má pre mňa osobitný význam aj pre to, že som mal tú česť byť predsedom hostiteľského výboru.
O Novembri a jeho odkaze sa v týchto dňoch počúvame viac než dosť. Často aj z úst takých ľudí, ktorí jeho význam a posolstvo nikdy nepochopili a pochopiť nechcú. Pre nich je len symbolom bez obsahu, takým istým, ako symboly každého iného režimu, ktorému by ochotne slúžili. A možno aj na tých istých postoch, ktoré zastávajú dnes.
V devätnástom storočí vzniklo porekadlo, ktoré akoby predznamenalo geopolitický vývoj nášho regiónu na najbližšie storočie. Hovorilo o tom, že v Európe nebude poriadok, pokým sa kôň ruského kozáka nenapije z rieky Vltavy.
V Európe je vojna. Toto konštatovanie, akokoľvek nepríjemné a akokoľvek zarážajúce, je žiaľ nespochybniteľné. Aj keď si nik normálny vojnové hrôzy neželá, náš najväčší sused ich, bez vlastnej viny, momentálne zažíva. A verím, že toto konštatovanie budeme môcť používať už len v minulom čase a že kľud zbraní bude naozaj realitou.
Keď som v zahraničí, často dostávam otázku, ktorá historická udalosť bola pre našu krajinu kľúčová. Väčšinou nie je čas ani priestor vysvetľovať všetky zložitosti historického vývoja, ktoré Slovensko len za posledných 100 rokov ovplyvnili, preto vždy bez váhania odpoviem: „odpor proti každej totalite a boj za demokraciu.“
V prvom rade vyjadrujem sústrasť rodinám všetkých obetí leteckej katastrofy, ktorá sa minulý týždeň odohrala nad územím separatistami kontrolovanej časti Ukrajiny. Žiaľ, popri záplave konšpiračných a iných teórií zaniká fakt, že nad ukrajinskou stepou vyhasli za strašných okolností životy desiatok detí, žien a ďalších ľudí na palube, medzi ktorými boli aj vedci, ktorí celý život zasvätili pomoci ľudstvu.
Záujem slovenských občanov o dianie v Európskom parlamente je nízky. Zhodujú sa na tom analytici, novinári aj politici a tragicky nízka účasť v posledných eurovoľbách tento fakt len potvrdila. Okamžite po oznámení oficiálnych výsledkov sa vyrojilo množstvo komentárov a názorov na to, kto je za tento stav zodpovedný.
V nedeľu, 4. mája, sme si pripomenuli 95 rokov od tragickej smrti jedného z najvýznamnejších slovenských politikov, Milana Rastislava Štefánika. Toto výročie by malo byť pre nás, slovenských politikov, ktorí sme do istej miery Štefánikovými pokračovateľmi, príležitosťou pre zamyslenie sa.
Bezdôvodná agresia Ruska voči Ukrajine stavia Slovensko pred výzvy, aké nás nemuseli trápiť už takmer 25 rokov. Deštruktívny nacionalizmus a mocenské ambície jednotlivých hráčov, ktoré môžu prerásť až do vojenského ohrozenia susedných štátov sa pre nás zdali byť vecou minulosti, niečím čo sa nás netýka. Dnes sme svedkami toho, že Európa nemusí byť tak bezpečným miestom pre život ako sme si mysleli a je na čase zamyslieť sa, kde sú príčiny toho, čo sa deje na Ukrajine a ako môžeme my, teda Európska únia podobným situáciám v budúcnosti predísť.
V čase, keď celý demokratický svet zo zdesením pozeral na anexiu Krymu k Ruskej federácii, čo sa v Európe nestalo od 2. svetovej vojny, šokovala dvojka na kandidátke Smeru svojim vyhlásením, že referendum na Kryme bolo demokratické a treba ho rešpektovať.
Milý Martin, som Tvojim športovým fanúšikom a obdivujem Tvoje športové umenie a výkony. Bol som Ti fandiť v reprezentačnom drese, ale aj priamo na Anfield Road. Keď som videl Tvoje video na podporu Tvojho prezidentského kandidáta, rozhodol som sa Ti napísať.
Skúšanie hranice prahu citlivosti ľudí – to je jediné vysvetlenie nezmyselného návrhu zákona o podpore cestovného ruchu. · Viete si predstaviť, že aj dnes sa dá zaviesť nová forma dotácie? · Viete si predstaviť nové právomoci ministra? · Viete, ako dať viac ako 2 milióny eur ročne kamarátom?
Bolo to na začiatku tohto mesiaca, kedy sa jediná vládna strana zľakla a odmietla v NR SR diskutovať o rekordnej zadĺženosti Slovenska. Po včerajšom oznámení údajov Eurostatu je jasné, že tento problém je ešte väčší a potreba o to akútnejšia. Dlh je dnes už 39,4 mld.eur, čo je 7,287 eur na občana a 17,102 eur na každého pracujúceho. Občan s priemernou mzdou by tak musel pracovať 21 mesiacov len na splatenie štátneho dlhu.
Smer síce s obľubou kritizuje privatizáciu, ale ak si už nevie rady, sám ku nej pristupuje. Príbeh Carga je smutným príbehom katastrofálnej správy štátneho majetku a štátneho mínusu 865 mil.eur za 7 rokov. A je to aj príbeh sedemročného privatizačného vývoja Smeru.
Mal som to šťastie, že som navštívil už všetky kontinenty (okrem Antarktídy), ale do Ruska som zatiaľ nemal dôvod vycestovať. Konečne sa ten dôvod našiel, keďže hokejový Slovan hral na sklonku roka svoje zápasy v Moskve a Petrohrade. Krátko som teda spoznal dve najväčšie ruské mestá ako turista a chcem sa s Vami podeliť o svoje zážitky.
Dnešné šokujúce vyjadrenie Roberta Fica, že za prípadný odchod U. S. Steel môže "zbesilosť privatizácie" za vlády SDKÚ-DS nemožno chápať inak ako absolútnu nehoráznosť a cynizmus najvyššieho stupňa. Je to ďalší dôkaz toho, že Robert Fico je schopný vymyslieť akúkoľvek lož, aby odpútal pozornosť od problémov, ktorým čelí, a ktoré nevie zvládať. Socialistický predseda vlády týmto svojim škandalóznym vyjadrením dáva najavo, že by bol asi rád, keby Košice a VSŽ naďalej ovládal klan Rezešovcov, a aby privatizácia bola taká ako za Mečiara.
