mierne unavený, ale vcelku optimistický päťdesiatnik (už?!), ktorý má rád prírodu, šport, čokoládu-najnovšie aj power kávu, modrú farbu a číslo 4 a riadi sa životným krédom "Rozhodujúci je človek". A ktorý si kladie otázku ži-jem(e) zdravo? Zoznam autorových rubrík: ži-jeme zdravo, Berkat - pomoc, fotoreportáž, cesty/necesty, výplody strapatej hlavy, o behu a inom športovaní, Pozorovania a minipríbehy, rozhovory, starinky
Vyrastal v Novákoch a na vodu ho priviedol otec, ktorý je v miestnom oddiele rýchlostnej kanoistiky dlhoročným trénerom. Aj keď nepatrí medzi najmladších pretekárov, na olympiáde bol nováčik a môžeme súhlasiť s názorom Martiny Moravcovej, že práve on bol najpríjemnejším prekvapením celej slovenskej výpravy. Kanoista Ľubomír Hagara (27) na Olympijských hrách (OH) v Londýne vystúpil z tieňa úspešných kajakárov.
Keď vám tiahne na päťdesiatku, tak si myslíte, že vás už život nemôže prekvapiť resp. máločo sa vám zaryje hlboko do duše. Na druhej strane si môžete plniť sny, o ktorých ste snívali, obzvlášť, keď v sebe stále nosíte kúsok z malého dieťaťa. Toto všetko sa podarilo zlúčiť mojou účasťou na olympijských hrách v Londýne, ktoré krásne zasiahli moje vnútro a pohladili dieťa vo mne. Znie to pateticky, viem. Ale nie som sám, kto tvrdí, že to bol úžasný zážitok. A o ten sa podelím s vami v sérii fotoreportáží z OH 2012.
Nechcem sa hrať na múdreho, aj keď som sa dostal k téme olympijského domu náhodou, vraciam sa k nej, lebo ten viac ako zmiešaný pocit vo mne zostal. Zrazu si človek uvedomí, aké je to celé choré. Zjednodušene povedané ide o netransparentné prerozdeľovanie spoločných peňazí, o ktorom rozhodujú väčšinou neschopní ľudia. A žiaľ platí to o viacerých oblastiach v našej spoločnosti, nielen v športe. Našou spoločnou chybou je, že nad tým dlhodobo mávame rukou. Aj preto sa vraciam k téme nášho olympijského domu a trošku ju rozšírime o celé olympijské hnutie.
Možno sa mýlim, ale očakávam, že zúčastnené štáty zriaďujú olympijské domy počas OH, aby (re)prezentovali svoje krajiny. Zároveň sa stali zázemím pre účastníkov olympiády, ktorými sú športovci, funkcionári a fanúšikovia, resp. návštevníci olympiády z celého sveta. SOV a zodpovední „vládcovia" poňali slovenský olympijský dom po svojom.
Odmalička som túžil byť úspešným športovcom. Mamičke som hovoril: „keď raz budem veľký, dosiahnem to, čo Kodeš a budem ťa voziť po turnajoch". Zostala mi len drevená raketa z tých čias... S tenisom a olympiádou mám spojený ešte jeden dôležitý životný okamih. Koniec ročnej základnej vojenskej služby. Hodinku potom, keď Miloš Mečíř vyhodil po zisku zlatej medaily v Soule raketu nad hlavu, sme opustili (navždy) brány kasární. Bol to ozaj pamätný zápas, vtedy som presedel pri TV celú noc. Môj sen o olympiáde sa časom rozplynul. Hrával som volejbal a aj keď sme boli majstri SR, ja som bol priemerný „nosič vody" a spoluhráča, ktorý sa zranil a potrebovali sme stihnúť autobus po zápase. Zostal som ale v duši športovec a vlastne aj telom. Nakoniec som sa na olympiádu dostal....
Sériu článkov o maratóne v Stockholme zakončím posledným najdlhším, kde priblížim ako sa mi bežalo. Na štart som išiel s rozpačitým pocitom. Krátko predtým som týždeň zápasil s nejakým vírusom, ktorý ma skolil po pražskom maratóne. Tie rozpaky vyplývali z obáv, ako bude telo znášať tréningový výpadok. Tým pádom začal hrať rolu aj krátky časový odstup medzi dvomi maratónmi. Ale nech, na ubehnutie maratónu je rozhodujúce srdce a hlava!
Skutočne platí, že Severania beh - pohyb milujú. Pokúsim sa túto skúsenosť dokumentovať na mojich postrehoch z pobytu v Stockholme a nielen zo samotného maratónu. Platí že, keď aj sami priamo nebežia, prídu vás povzbudiť na trať. A to aj v takom ozaj extrémne zlom počasí aké bolo 2.júna. Ako som písal v predchádzajúcom blogu, vehementne sa povzbudzovalo popri prevažne celej trati. Najčastejšie zaznievalo to klasické: Hejá, Hejá!
Môj „jubilejný" pätnásty maratón som zabehol v Stockholme. A veru stál za to! Príroda si s nami pohrala. Organizátori pred štartom upozorňovali na rekord z roku 1987, kedy sa bežal najchladnejší maratón pri 7°C. Podotýkam, že píšem čerstvé zážitky začiatkom júna, nejde o žiadne spomienky na zimu. Priemerná teplota v čase konania maratónu býva v hlavnom meste Švédska 18°C. Realita v deň štartu hovorí za všetko: teplota 4° C, vietor 18 m/s a trvalý dážď. Poďme na to!
Nedávno sa skončil filmový festival Jeden svet v Prievidzi. Druhý festivalový deň bol venovaný primárne filmom z Afriky a tak bolo milou príležitosťou pozvať hostí Darinku Maňurovú a Jančiho Grenčíka z organizácie eRko. Rozprávali sme sa s nimi o najväčšom projekte eRka Dobrá novina a takisto o zmenách, ktoré Afrike prinášajú informačné technológie. Občianske združenie Berkat, organizátor Jedného sveta v Prievidzi, s eRkom spolupracuje aj pri predaji šperkov, ktoré vyrobia ženy v stredisku Eupharasia v Nairobi. Touto cestou sa môžu takpovediac postaviť na nohy.
Andrej Bán, fotograf a reportér .týždňa, zakladateľ o.z. Človek v ohrození bol od prvého ročníka festivalu Jeden svet v Prievidzi pravidelným hosťom a sme radi, že opäť prijal naše pozvanie. Andrej dlhodobo dokumentuje nielen život na Slovensku, ale aj v Pakistane, na Haiti, v Kosove alebo v Afganistane či Japonsku.
Tak to máme za sebou. Aké sú pocity pravicového voliča, skúsim zhrnúť na príklade seba samého. Ja, ponovembrový volič OKS (s jednou výnimkou, asi dvoje voľby dozadu som po osobnej návšteve dal hlas Lipšicovi), ktorý bol teraz prinútený voliť Žitňanskú, Beblavého a Fedora, môžem pri pohľade na volebné výsledky povedať: tak vám treba. Ale hneď dodávam, tak nám treba.
Vždy si nájde trochu času, aby niekoho „popudil.“ Hoci náš hosť Andrej Gliganič neverí, že by Slováci mohli zmeniť svoj vzťah k inakosti, dlhé roky sa venuje sociálne vylúčeným lokalitám. Na festivale Jeden svet v Prievidzi v diskusii po filme Nech sa páči, poďte ďalej priblíži realitu programov sociálnej integrácie na Spiši, ktorým sa dlhodobo venuje organizácia Člověk v tísni - Slovensko.
Zomrel významný Človek. Potvrdilo sa moje presvedčenie o tom, že každý má takú smrť, akú si zaslúži. Odcitujem jeho osobného lekára: „Pokojne sa vyspal a dal si raňajky s tým, že si zdriemne. Už sa nezobudil". K veľkému množstvu zapálených sviečok, pocitov a reakcií pripájam jednu svoju.
Od štartu som si v duchu hovoril, nech aspoň postúpia na olympiádu, strata na čelo vyzerala hrozivo. Dvesto metrov pred cieľom som skríkol: „idú na medailu". Keď sa obraz prepol do cieľovej rovinky, zrazu bolo jasné, že vyhrajú! Ten záver bol nádherný, zdrvujúci! Úžasné víťazstvo! Peter Gelle a Erik Vlček získali titul majstrov sveta v K2 mužov na olympijskej trati 1000m! Prebojovali sa na LOH v Londýne 2012! Je to obrovský úspech! Aj vzhľadom na podmienky v akých sa rýchlostná kanoistika aj celkovo slovenský šport nachádzajú. Niečo o tom viem, zopár sezón som sa pohyboval na brehu pretekov a písal svoje postrehy pre www.kanoe.sk. Teraz to bude síce pohľad skôr spoza obrazovky a od stola, ale možno zaujme.
V Martine existuje partia nadšencov, ktorí sa venujú triatlonu v rôznych jeho podobách. Okrem iného pripravujú aj preteky s názvom Turčiansky amatérsky triatlon - TAT. Mne sa v názve páči slovíčko amatérsky. A tak aj hobíci ako ja, majú možnosť si vyskúšať, čo obnáša absolvovať olympijskú trať = 1500m plávanie, 40km bicykel a 10 km beh. Minulý ročník som vynechal a tak som sa s novým prostredím zoznámil až teraz. Predtým sa plávalo len 1000m a v bazéne, čo mne vyhovovalo viac, lebo neplávam dobre. Ale zase prečo neskúsiť niečo nové. Víta vás krásna panoráma hôr Veľkej Fatry a rybník Ďanová, v ktorom teplota vody klesla v deň štartu na 18,5 stupňa. Neoprén je povolený....
V sobotu nad ránom som cestou domov v aute hovoril po piatkovom programe o mojom „vyhorení z Pohody", akoby som už nedokázal prežiť niečo veľké. Ale sobota to zmenila, užil som si opäť klasickú pohodu na vydarenej Pohode. K tomu konštatovaniu prispeli najmä výborné diskusie a zopár parádnych koncertov. Kamarát označil náš program na festivale za „intelektuálskejšiu časť Pohody". Vyberáme si to, čo nás baví. Ako každý iný. A dokonca v rámci objavovania nového, som sa rozhodol podstúpiť nočnú tlačenicu v obrovskom dave na headlinera Portishead, ktorých vôbec nepoznám, ale chcel som spoznať. A to kúsok od nás stál aj Štefan Hríb a to je už iný „intelektuál" než som ja. Žiaľ nedopadlo to dobre!
Tak dobre. Už nevládzem odolávať tomu mediálnemu tlaku. Som zaplavený stovkami žiadostí o môj pohoďácky blog, ozvali sa aj priamo z Kaščákovho štábu, že či ich tento rok nepochválim. A admin blog.sme.sk potrebuje oživiť stránku niečím výnimočným... Ale najmä som to dlžný vám, milí čitatelia. Tak poďme na to. Festival Pohoda 2011 ožíva v spomienkach a fotografiách. Vopred upozorňujem, že tento rok to nebude len pozitívne. Ale na úvod začneme najprv v pohode.
Bývam na dedine, preto občas počúvam hlásenie obecného rozhlasu. Vcelku to mám rád, patrí to ku koloritu. „Do našej obce zavítal súkromný podnikateľ....", pred najčastejším hlásením podobného typu váš sluch upúta rezká hudba, ktorá často vyvoláva pocit návratu do socializmu. Lebo prekvapujúco ovláda slovenský éter na vidieku okrem klasických ľudoviek aj český Zlatý Slavík Michal David a jeho viac ako dvadsaťročné hity! Ale nie o tom som chcel. Sobotné doobedie zaznela z nášho rozhlasu okrem pozvánky na poobedný futbalový dedinský šláger aj oveľa vážnejšia výzva: Zachráňme nemocnicu Bojnice!
Tak konečne! S dojatím a radosťou oznamujeme, že sa úspešne podarili transplantácie piatich rohoviek v ďalekom a predsa blízkom Afganistane. Aj my na Slovensku sme sa zbierali na ich zakúpenie! Veľmi rád by som sadol na „šťastný lietajúci koberec" a zaletel k tým piatim ľuďom, ktorý doteraz nevideli a zrazu vidia. Ako malý vtáčik by som zhora pozoroval ich život. Dúfam, že sa stane radostnejším a lepším. A potom by som sa vrátil a zvestoval, čo som videl. Ale musíme sa uspokojiť s pocitom, že dobrá vec sa podarila. A to nie je málo!
V minulosti som ho vnímal ako známeho spisovateľa bez hlbšej znalosti jeho tvorby, nakoľko som si myslel, že nie je určená pre moju vekovú hranicu. Pravidelne som čítal jeho príspevky v SME a často som sa s ich posolstvom stotožnil. Nedávno bol naším hosťom na festivale Jeden svet, kde som ho zažil na troch výborných prezentáciách z cesty po Afganistane. Pútavým rozprávaním nám rozšíril uhol pohľadu na túto vzdialenú krajinu. A posledný májový deň zavítal opäť do Prievidze, kedy v Ars Preuge priblížil svoje dielo. Vitajte na čítačke Michala Hvoreckého.
