Miro Jankes
Choč alebo akýkoľvek vrch
V nedeľu ráno vstaň o štvrtej Bola priaznivá predpoveď Bude tma Neber na nikoho ohľad Choď sám
Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
V nedeľu ráno vstaň o štvrtej Bola priaznivá predpoveď Bude tma Neber na nikoho ohľad Choď sám
Snívalo sa mi: Podľa ručičiek na hodinkách bolo už ráno, Teplota vzduchu na displayi neklesla piaty deň pod 78 stupňov Celzia. Klimatizácia fungovala spoľahlivo. Vnútorný teplomer ukazoval nastavených 23. Napriek tomu som si musel obliecť skafander, pretože dnes bude treba ísť aj na povrch.
V druhej polovici 80_tych rokov minulého storočia niekoľko nadšencov začalo v Žiline pod vedením fotografa Ivana Kellyho Köllera usporadúvať jazzové koncerty. Všimol som si raz plagát vylepený na dverách klubu, kde sa to malo uskutočniť a išiel som sa pozrieť. V dalších dvoch rokoch som nevynechal ani jeden koncert.
Muž vyzrel z jaskyne. Na začiatok jesene bola vonku riadna zima. Vrátil sa na chvíľu k ohňu, ale škvŕkanie v žalúdku odháňalo driemoty. Prehodil si cez seba huňatú kožušinu a aj keď sa už stmievalo, vybral sa do vzdialenej jaskyne, zohnať niečo pod zub. Druhú kožušinu napustenú lojom skrútil do batôžka a priviazal si ju na chrbát. Bolo po daždi a na tmavej oblohe sa černeli ešte tmavšie mraky. Zatiaľ nepršalo.
Nemecko som do tohoročného leta poznal len z okien autobusov alebo lietadiel. Ak sme niekde stáli, boli to iba odpočívadlá pri dialnici alebo pumpy. Tentokrát sme sa tu spolu so ženou rozhodli na pár dní zastaviť.
Suseda od známeho, ku ktorému občas chodievame na víkend, oslepla. Keď sa niekto narodí slepý, nevie, čo ľudia všetko vidia. Keď oslepne človek, ktorý celý život videl, to si ani nechcem predstaviť. Som rád, že vidím a že to čo dostanem do fotoaparátu môžem ukázať aj iným.
Klimatizovaný rýchlik Vrútky - Bratislava meškal v Trnave viac ako 50 minút. Už sme sa začali báť, že nestihneme autobus z Bratislavy do belgického Liege.
Tesne pred revolúciou v 1989-tom sa mi dostala do rúk kniha od Agnesy Gundovej-Jergovej Koloman Sokol v zemi smädných. Autorka v nej okrem iného hovorí (citujem nepresne, pretože je to už skoro dvadsať rokov, keď som to čítal): Koloman Sokol každý deň okrem toho, že urobil niekoľko nových grafík, priložil aj zopár kamienkov na chodník na dvore. Za tie roky vyrástla v malom ateliéri KABURABA – hora z poukladaných vytlačených grafík a súčasne cestička vydláždená z kamienkov.
Keď som sa ráno postavil na váhu, ukazovala 100,4 kg. Treba s tým niečo robiť. Sadol som na bicykel a vyšiel z Martina cez Priekopu, Sučany, Turčiansku Štiavničku, Sklabiňu a Dražkovce späť do Martina. Čo som videl, je na nasledovných fotkách.
V turčianskej obci Podhradie bol dnes 4. ročník súťažnej výstavy kvetov
Keď som sa pred chvíľou vrátil z roboty, pri okne zašuchotal nepozvaný návštevník.
1. Čakal som včera na vrútockej stanici príchod košického rýchlika. Mala s ním pricestovať dcéra z vysokej školy. V staničnom rozhlase ohlásili dvadsaťminutové meškanie. Dvadsať minút. Zabitý čas. Čo všetko by sa dalo stihnúť.
V škole sme sa učili iba ruštinu.Tesne pred revolúciou k nám do firmy prišli dvaja izraelskí montéri.Každý z nich hovoril piatimi svetovými jazykmi. Jeden dokonca vedel aj česky.Bolo mi trápne, že sa s tým druhým nedokážem dohovoriť. Prvý z dôvodov, prečo som sa začal zaujímať o štúdium nejakého cudzieho jazyka.
Na povale v podkrovnej izbe, kde som v detstve v lete spával, bola skriňa s knihami. Mama sa ako členka Zväzu československo-sovietskeho priateľstva prihlásila na pravidelný odber edície Nová sovietska tvorba. Snažil som sa do niektorých z tých kníh začítať ale nešlo to. Prihlásil som sa preto do dedinskej knižnice.
Drobná ženička sa tmolila okolo svojej malej chatrče. Oblečená v čiernej sukni a tmavomodrej blúzke. V chladnom počasí si cez ňu prehodí ešte teplú vestu bez rukávov s prúžkami zajačej kožušiny, našitej na okrajoch otvorov pre ruky.
Keď som sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi oženil, jedným zo svadobných darov, ktoré sme so ženou dostali, bol automatický fotoaparát. Začal som s ním fotiť všetky rodinné udalosti. Deti, keď sa narodili, ich prvé kroky, prvé rozbité kolená, každoročné narodeniny. Tiež naše spoločné dovolenky.Fotilo to samo. Stačilo umiestniť fotografovaného do stredu obrázka, zmačknúť spúšť a fotka bola hotová.
V staničnom bufete v Kysaku sa v októbri 2005 zišli Tadeusz Blonski, Peter Sedlák, Terézia Urbancová a Fedor Vico, aby založili spolok karikaturistov.
Otec bol v detstve chudobný ako kostolná myš. Do maminej smrti - čiže asi do mojích 19 rokov som sa s ním nikdy nerozprával dlhšie ako tri minúty. Stále bol „nasratý“ a na nás deti väčšinou iba zazeral. Počas druhej svetovej vojny sa niekde nakazil komunizmom. Uveril mu natoľko, že sa po oslobodení stal tajomníkom strany vo vedľajšej dedine.