Miro Jankes
Podvečer
Niekoľko dnešných obrázkov.
Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Aj keď bolo dnes nefotografické počasie, nedalo sa doma obsedieť. Obloha ako v horore.
- film na motívy kníh Charlesa Bukowskeho. Včera som si ho pozrel na STV2. Bukowski bol pre mňa, keď som ho objavil, zjavením. Ožran, ktorý má rád život, ženy, sex. Kúpil som si vtedy od neho knihu v českom preklade Všechny řitě světa i ta má. Zaujala ma drsnosť jeho výpovede. Píše, pije, život trávi s prostitútkami a ľuďmi z ulice. Napriek tomu všetkému má v sebe akúsi krásu. Aj keď je niekedy hlboko v bahne, dokáže odtiaľ vyniesť na svetlo kúsky skutočnosti, ktorú premieňa až na poéziu.
V predchádzajúcom článku som písal o nevydarenom fotovýlete. Tu sú niektoré obrázky, ktoré sa síce dajú vylepšiť v počítači, no i napriek tomu nie som s nimi ani po úprave spokojný.
Dnes po druhej poobede som si zbalil foťák, obul vibramky a vyšiel som si na fotovýlet. Zasa, ako zvyknem, bez akéhokoľvek cieľa. Prešiel som asi dvadsať kilometrov. Našiel niekoľko zaujímavých exteriérov, kam by som sa chcel ešte niekedy vrátiť. Možno aj s nejakými ľuďmi, nafotiť niečo inscenované. Okrem toho som vyplašil čriedu sŕn. Nemal som teleobjektív. Boli príliš ďaleko. Nafotil som spolu presne 60 obrázkov.
Prvý krát som si ju všimol v internetových správach po udelení niekoľkých Grammy. Nikdy som ju nepočul spievať, tak som si našiel na youtube dve videá s klipmi, ktoré sa mi z jej pesničiek najviac páčia:
Náhodou som našiel jeho fotku v niektorom z papierových televíznych programov. Nastavil som si radšej budík, aby som to nepremeškal.
Vyčasilo sa. Treba zatočiť s kilami, ktoré sa na mňa nalepili počas vianočných a novoročných sviatkov. Dohodol som sa s kolegom a kolegyňou z roboty, že vyšľapeme na chatu na Magure. Je vo výške 1145 metrov nad morom severne od Martina a je to stredne náročný dvojhodinový výstup.
Škoda zostať sedieť doma. Zbalil som synov Nikon D70 a vybral som sa za mesto. Neviem, čo ma cestou stretne. Vyfotím čo najviac obrázkov a niečo z toho vyberiem.
ČT2 16.1.2008 Obsah písať nebudem. Tí čo film videli, vedia o čom bol, tí ktorí ho nevideli, môžu si o ňom prečítať.
Včera a dnes sa uskutočnil deň otvorených dverí na Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku. V triedach aj na chodbách boli vystavené polročné práce žiakov z jednotlivých výtvarných odborov, ktoré sa dajú na tejto škole študovať.
V správach som videl zábery z Lomnického štítu. Inverzia aká dlho nebola, preto som sa rozhodol ísť to dnes v Martine skontrolovať na vlastné oči.
Pôvodne som chcel iba reagovať v diskusii na článok Mateja Bórika: Stalker - filmové dielo, kde režisér predbehol udalosť z roku 1986. Videl som ten film iba raz pred rokom a veľmi som si ho nepamätal. Lepšie povedané, nepamätal som si detaily tak, aby som mohol reagovať neskreslene. Dnes som ten film videl znova a všímal som si aj o čom Matej Bôrik píše.
Na základnej škole som mal na matematike najväčší strach z príkladov typu: Z mesta A vyšlo auto o 8:00 ráno priemernou rýchlosťou 60 km za hodinu. Z mesta B vyšlo iné auto ... atď. Nerozumel som tým príkladom až dokiaľ som nezistil, že sa dajú všetky veľmi ľahko vypočítať pomocou primitívneho vzorca: čas = dráha deleno rýchlosť a ich odvodeninami.
Od malička som bol športové nemehlo. Keď hrali rovesníci futbal, ušlo sa mi vždy iba miesto v bráne. Tam som nikomu nezavadzal. Otec nám zakazoval hádzať kameňmi, aby sme si neublížili. Bol som poslušné decko, preto som sa nenaučil ani hádzať granátom. Trápil som sa tým a hľadal som nejaký šport, aby som na dedine nebol odlišný od ostatných. Sused behával maratón. Zapáčilo sa mi to a po večeroch som si našiel svoju trasu, kam som chodil trénovať. Po čase sa mi podarilo vyhrať školské kolo Behu Smeny. Z môjho ročníka sme bežali iba traja, tak to nebolo až také ťažké. Na okresnom kole okolo bolešovskej priehrady sa zišlo v mojej kategórii asi dvadsať bežcov. Všetci mi hneď po štarte odbehli. Keď som prišiel do cieľa, už ma tam nikto nečakal. Práve sa pripravovali na štart ďalší bežci. Vtedy som vedel, že šport asi nie.
Réžia: Martin Šulík Hrajú: Oldřich Navrátil, Ivan Martinka, Ľubo Kostelný, Igor Bareš
V piatok ráno som mal ešte dosť nepríjemné vyšetrenie a potom príjemnú dvojhodinovú cestu diaľkovým autobusom z Vrútok do Dubnice. Prší. Za oknami ubiehala jesenná krajina. Hlavou bežia spomienky a aj keď som sa naučil na nič netešiť, teraz sa to nedá.
Každý deň sa aspoň raz pozriem von z kuchynského okna. Aké bude počasie, či si mám zobrať so sebou dáždnik, ako sa mám obliecť. Dlhé roky – viac ako dvadsať, sa môj pohľad nemenil. Striedali sa ročné obdobia, to samozrejme, ale ostatné zostávalo rovnaké. Až donedávna.
Bol to môj posledný videofilm. Martinský Hifi klub, kde sme všetky predchádzajúce videá strihali, sa rozpadal. Mal som rozrobené aj ďalšie filmy, ale nič z toho sa už nedalo urobiť. O čase mal byť videofilm s tromi zaujímavými ľuďmi. Oslovil som známeho mladého maliara, starnúcu profesionálnu herečku a kamarátku striptérku. Na natáčanie vždy treba veľmi veľa energie, organizovania a aj peňazí. Dosť z toho mi vtedy chýbalo. Aj preto zostal film nedokončený. Moju definíciu času som vo filme neplánoval použiť. Vznikla náhodne pri natáčaní pracovných záberov.Bez akejkoľvek prípravy som sa snažil sformulovať, čo si myslím.
Išiel som včera okolo piatej popoludní na bicykli z Martina cez Priekopu, Sučany, Turčiansku Štiavničku, Sklabinský Podzámok, Sklabiňu a Dražkovce naspäť do Martina. Je to asi dvadsaťpäť kilometrov. Fotografie z mojej minulej jazdy po tejto trase sú na adrese: http://jankes.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=106617 Dostal som nedávno od ženy k mojím 44. narodeninám tachometer na bicykel. Chcel som vyskúšať, či ho mám správne nastavený. Pred Podzámkom som si všimol vydutú dušu na zadnom kolese. Vytláčala mi na jednej strane plášť.