Kto som? To je zaujímavá otázka, ale nie na mňa. K tomu by sa mohli vyjadriť ľudia, čo ma poznajú. Ale ak mám predsa len napísat pár viet, tak som ako duchaplný vlk oháňajúci sa palicou. A dôchodca. Moje motto je: s pevnou, ostrou a jasnou mysľou vpred. Som človek, ktorý chce niekedy reagovať na dianie okolo nás. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
V byte nad nami bývala „grófka“; tak sme ju volali. Chodili sme k nej so sestrou čistiť strieborné príbory a iné predmety zo striebra. Bola veľmi stará a na tvár si natierala hrubú vrstvu mejkapu a púdru.
Milé deti, kde bolo tam bolo, na „jakubáku“ (Jakubovo nám. v Bratislave) bolo detské ihrisko, kde pred mnohými a mnohými rokmi kraľovala nespravodlivá správkyňa parku. No a jedného dňa...
Spomínam si, ako sme naháňali potkany, ktorých bolo v tom čase v Bratislave neúrekom. Mohol som mať asi tak 7-8 rokov. To ste vedeli, že keď chytíte potkana za chvost, že vás môže uhryznúť? Tak mňa to ani vo sne nenapadlo.
„Hra kráľov“, kde na začiatku stoja proti sebe dve po zuby ozbrojené rovnocenné armády a každá z nich má rovnaké šance na výhru. V dejinách je veľa príkladov, kedy to neplatí, ako v tej slávnej bitke Alexandra Veľkého s Peržanmi.
Niekedy v lete roku 1960, mohol som mať tak štyri roky, nás so sestrou vzala mama nakupovať na Obchodnú ulicu v Bratislave. Išli sme do obchodu s textilom, či odevmi (už neviem presne), ktorý sa nachádzal neďaleko hotela Palace.
Čarovnou paličkou lovím v mysli ako profesor Dumbledore, prehrabávam sa v tom bublajúcom kotli spomienok a hľadám tú úplne prvú, keď svet bol krásny a bezstarostný, keď som sa cítil bezpečne v náručí láskavej mamy, ...
Je dobré, že máme armádu. A máme? Aká je to armáda? Je bojaschopná, dobre vyzbrojená a akcieschopná? A rodičia a starí rodičia, pustili by ste svoje deti bojovať, keby to bolo ozaj nevyhnutné? A za čo by bojovali?
Ešte som spal, ale zobudil som sa na šepot. To si niečo vzrušene pri okne medzi sebou šepkali moji rodičia. Otvoril som oči a počul som zvuk vrtuľníka a celkovo sa mi zdalo, že je nejak hlučnejšie ako zvyčajne.
Detstvo a mladosť som prežil v Bratislave na Klemensovej ulici v takzvanom „herečáku“, v dome postavenom v roku 1923 pre zamestnancov Slovenského národného divadla - bohémov, kde to žilo a kde vládla takmer rodinná atmosféra.
Keď počúvam o obavách mladých ľudí, či vstúpiť do stavu manželského, tak ma napadá príbeh mojej manželky o tom ako sa jej starý otec Gašpar oženil.
Sme ako mydlové bubliny, ktoré poletujú sem a tam a napokon jedna spadne na mramor a druhá na hnoj.
Som v dôchodcovskom veku a nepijem alkohol 25 rokov, teda sa blížim (ak odrátam detské roky) do polovice môjho života bez alkoholu. Bol som alkoholik?
Keď boli moje deti malé, tak s ľútosťou priznávam , že som im nevenoval toľko času ako by si to zaslúžili. Zarábal som peniaze, mal som dve zamestnania a na hry nejako nezostával čas.
Tak a je to tu, môj prvý blog vôbec. Konečne som sa zaregistroval; chvíľu to trvalo, ale bola to moja chyba lebo som zabudol nahrať fotografiu.
