Jaro Horváth
Poliaci&Česi&Slováci, ich deti a Vysoké Tatry
Minulý týždeň som bol týždeň v Tatrách. Skontrolovať, že ako to tam vyzerá od poslednej návštevy. Vyštartovať zavčas rána, pobehať hore dole po štítoch, ako v detstve, keď som s rodičmi absolvoval všetky povinné Tatranské jazdy. Sprvoti som sa nazdával, reku ako sú tie Tatry vyľudnené. Reku, tu ozaj nefunguje turizmus. Reku, keby tu niet toho spásonostného JT konského póla, tu je hladová dolina. Pán boh zaplať za konské pólo. Pre mňa osobne z prázdnych Tatier vyvstali samé pozitívne veci, napríklad keď som ráno o šiestej vyštartoval na Kôprovský štít, chodníky boli voľné a ja som mohol po nich chodiť zľava doprava, ako baran. A aj som často chodil. Ale cestou nazad to už bola iná káva. Preplnené chodníky, stretal som ľudí. Davy ľudí. Aj keď nemáte veľmi chuť počúvať cudzie reči a radšej by ste si vypočuli ticho prírody, na poobedňajších preplnených chodníkoch ste bez šance. No sem tam, nie často, je človek svedkom zaujimavých situácií.

