Juraj Kumičák
Prečo toľko breše?
Víťazstvo Kotlebu v Banskej Bystrici v druhom kole županských volieb nie je žiadnym prekvapením, a to minimálne z dvoch dôvodov :
Názorovo som väčšinou na strane menšiny. Názor väčšiny väčšinou nemám rád. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené, Vojnové príbehy

Víťazstvo Kotlebu v Banskej Bystrici v druhom kole županských volieb nie je žiadnym prekvapením, a to minimálne z dvoch dôvodov :

...alebo ako sa snaží topoľčanec urobiť blbcov nielen zo zdravotných sestier, ale už z nás všetkých... Lacným, hlúpym, primitívnym divadlom, kde si ani neuvedomil, že sa sám zapletá...

...a z trocha inej strany. Keby som chcel vážnejšie, zopakujem provokatívne - ak sa učitelia nevedia postarať o svoju vlastnú budúcnosť, prečo si myslieť, že sa dokážu postarať o naše deti? Ale nie je nutné byť hneď tak protivný - možno im len chýba fantázia a chuť na svojské protesty. Tu je jeden návrh :

Pred pár mesiacmi sa lekári pustili do nechutnej politickej hry. Pod pláštikom zvyšovania miezd pod vedením angažovaného odborára zablokovali transformáciu nemocníc. Urobili maximum, aby v čoraz rýchlejšie sa zadlžujúcich nemocniciach mohli pretrvať socialistické maniere.

V roku 2006 začal vládnuť u nás červený topoľčanec. Zdedil krajinu s najvyšším hospodárskym rastom. Stačili mu dva roky na to, aby tento rast prežral, a to do poslednej omrvinky. A hoci mal v prvých dvoch rokoch dosť možností dvihnúť platy učiteľom, ako i iným profesiám, nič extra sa nestalo. V ďalších dvoch rokoch jeho vlády už nebolo čo prežierať, a tak len skuvíňal na tému krízy a svoje komplexy si liečil na dedinských ihriskách behajúc za loptou.

Socializmom odchovaní flákači a darmožráči tvrdia, že dobre už bolo. Ja osobne sa domievam, že za ostatné polstoročie u nás dobre nebolo. Nič menej - pozrime sa...

Pred polstoročím sa v našej krajine diali divné súdne procesy. V mene ideológie sa prznili paragrafy, zákony, súdne procesy i ľudské životy. Napáchalo sa nesmierne veľa zla. Tá doba našťastie skončila. Nie však úplne... Tu a tam sa objaví relikt tých strašných časov v podobe správania sa ľudí, ktorí majú možnosti a moc, v snahe blížiť iným. Robia to. Vedia že smú. My sme totiž nekompromisne nepotrestali sudcov a prokurátorov tej doby spred polstoročia, a preto i tí terajší si myslia, že smú...

Pred pár rokmi jeden občan hrajúci sa na premiéra vyhlásil nasledovné : „...keby som bol býval súhlasil hneď na začiatku s takým postupom Transpetrolu, aký bol pripravený, do konca života nemusím ani ja, ani mojich pätnásť generácií pracovať..." Osobne pochybujem, že existuje ešte jasnejšie priznanie, že niekto bol korumpovaný. Vieme, čo by v takom prípade urobil slušný človek. Tento prípad by okamžite nahlásil. Vieme i to, čo urobil tento „premiér". Nič.

Štyri roky súdruhovia odborári v bielych plášťoch spokojne a tíško spinkali. Netrápili ich divné nákupy predražených zariadení do štátnych nemocníc, rastúci chaos kolabujúceho zdravotníctva, v tichosti tolerovali stupňujúcu sa zadĺženosť chorého systému...

V ostatných hodinách v súvislosti s voľbou generálneho prokurátora najviac počuť Róbertka. Tu označuje ľudí za klamárov, tam rozpráva o porušení demokracie, tu rozpráva o porušovaní ústavy, tam splieta čo to o návrate totality...

...opýtal sa nedávno Róbertko a mňa napadla jediná možná odpoveď : Nemyslíme. Vieme. A máme na to x dôvodov.

...teda aspoň tvrdí jedna zakomplexovaná topoľčianska nula.

Rakovina (podľa Wikipédie) je nádorové ochorenie spôsobené nekontrolovaným rastom nádorových buniek, ktoré ničia okolité tkanivá, a vytvárajúc metastázy zhubne pôsobia na organizmus. Tak ako sa správa rakovinový nádor voči organizmu, tak sa tu a tam správa i politik voči svojej krajine. I u nás sme mali možnosť zažiť v ostatných rokoch takéhoto politika, ktorý zhubné pôsobenie na krajinu a svoje okolie doviedol i so svojou rastúcou základňou do dokonalosti. Trocha si ho rozoberme :

...tak trocha o vládcovi, trošíčku o národe, a tiež o jednej možno zbytočnej škole...

Bol február roku 2005 a Mikuláš Dzurinda oslavoval svoje okrúhle narodeniny. Medzi pozvanými bol i Róbert Fico, ktorý sa na margo pozvania vyjadril : „Napriek tomu, že som jeho veľký politický protivník, tak som pozvanie veľmi rád prijal, lebo do politiky netreba vnášať osobné spory". Pamätám tu chvíľu zvítania sa oboch na schodoch, pôvabná idyla doplnená Ficovým vyjadrením, že on politiku osobne neberie.

Tak nás Fico informoval, že množstvá pochybení slovenských policajtov nie sú výsledkom chorého systému a mantavého hezúna v jeho čele. Že pochybenie za pochybením je výlučne chyba jednotlivcov a hezún je čistý ako ľalia, ba dokonca že je dobrý, dobrý a dobrý. Uvedomilo si sociálnodemokratické chlapča, čo vlastne povedalo?

V spomienkach obyvateľov britských ostrovov (vtedy hlavne Škótov) figuroval výraznejším spôsobom donedávna jeden človek, ktorý bol zodpovedný za výskyt trhaviny na ich území. Dnes už môžu (teraz hlavne Íri) evidovať dvoch. Kým ten vtedajší to urobil ako prejav ideologickej nenávisti, u toho terajšieho ide skôr o prejav absolútnej neschopnosti a mantáctva. A koho ide?

Chlapi vraj neplačú. Vraj im len tu a tam slzia oči. Ale tá doba bola zlá. Tak zlá, že chlapi plakali. Plakali a báli sa. A báli sa moc, lebo tušili smrť. Bola všade okolo nich a hrala sa s nimi. Nechutne zahrávala... Lebo smrť je sviňa...