Názorovo som väčšinou na strane menšiny. Názor väčšiny väčšinou nemám rád. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené, Vojnové príbehy
V spomienkach obyvateľov britských ostrovov (vtedy hlavne Škótov) figuroval výraznejším spôsobom donedávna jeden človek, ktorý bol zodpovedný za výskyt trhaviny na ich území. Dnes už môžu (teraz hlavne Íri) evidovať dvoch. Kým ten vtedajší to urobil ako prejav ideologickej nenávisti, u toho terajšieho ide skôr o prejav absolútnej neschopnosti a mantáctva. A koho ide?
Chlapi vraj neplačú. Vraj im len tu a tam slzia oči. Ale tá doba bola zlá. Tak zlá, že chlapi plakali. Plakali a báli sa. A báli sa moc, lebo tušili smrť. Bola všade okolo nich a hrala sa s nimi. Nechutne zahrávala... Lebo smrť je sviňa...
V momentoch ťažkých či kritických človek nezriedka spoznáva cudzích ľudí, ktorí stoja na jeho strane, ktorí sú ochotní pomôcť či podporiť. Táto pomoc je o to cennejšia, ak ide o život. A ak kvôli takejto pomoci dofrčí zo stredu Afriky niekto, kto nemusel, ale chcel, je takýto človek o to vzácnejší.
Dňa 22. júna 1941 začal súboj najväčších armád sveta. Na jednej strane stála nacistická armáda - sebavedomá, skúsená a moderná, na druhej strane stála armáda Sovietov - neskúsená, ľudsky zdecimovaná a technologicky zastaralá. Prevaha Nemcov bola od prvých dní ohromná, a to vo všetkých možných oblastiach. Azda najvýraznejší rozdiel bolo vidieť v prípade letectva. Na strane Nemcov boli moderné stroje, ale predovšetkým skúsení letci, pripisujúce si na svoje kontá zostrely po desiatkach. Medzi Nemcami bojovali piloti z prvej svetovej vojny, z občianskej vojny v Španielsku, ostrieľaní v súbojoch na západnom fronte. Boli medzi nimi grófi, baróni... Sovieti ale mali onakvejšie eso v rukáve. Eso, ktoré bolo definitívou pre mnoho nemeckých letcov. Súdruh Sultán Chán...
Bolo to kedysi uprostred 90-tych rokov. Šiel som večer z práce domov, vlakom z Kysúc. Keď som vchádzal do žilinskej staničnej budovy, z druhej strany vchádzal do budovy muž. Zarastený, otrhaný, tackajúc sa. V tej chvíli bola vzdialenosť medzi nami cca. 12 metrov. Po sekunde, dvoch (vzdialenosť medzi nami sa skrátila na cca. 8 metrov) chlap oproti rozpažil ruky a zareval na celú halu : „ja som Slováááá...". Posledné písmeno už nedorazilo. Nahradil ho majestátny ...
V auguste roku 2009 sa na Slovensku objavil nasledovný názor : „...že pod zástavou prvého uhorského kráľa Štefana sa robila najtvrdšia maďarizácia. Teda nech sa teraz nikto netvári, že Štefan je nejaký slovenský kráľ. My máme svojho Svätopluka a nie Štefana...". Nože, rozoberme si tieto slová.
17. mája roku 1904 sa v Paríži narodilo chlapča, ktorému dali rodičia Ferdinand Moncorgé a Helena rodená Petit meno Jean Alexis. To chlapča milovalo slobodu a voľnosť, neznášalo školu. Vyrastal na dedine, v mladosti pracoval ako betonár, zlievač a skladník. V génoch mal ale herecký talent po otcovi a hlas po matke. A rýchlo sa blížil čas, aby chlapec pokračoval vo svojej životnej púti na divadelných doskách už pod otcovým pseudonymom Jean Gabin.
História pamätá rôzne osobnosti. Vodcov, ktorí svoje vládnutie začali na vrchole bohatstva a sily a svojou neschopnosťou prišli o všetko. I iných vodcov - ktorí začali v náročných a nepriaznivých podmienkach a vďaka svojim schopnostiam uspeli. Tým prvým často krát nepomohlo ani množstvo rôznych výhod, ktoré stáli na počiatku ich vládnutia. A tí druhí často krát využili, a to spôsobom nebývalým, niekedy iba jednu jedinú výhodu, ktorá bola na ich strane, a vďaka nej sa stali nesmrteľnými. Takým sa stal i anglický kráľ Henry V.
Sú ľudia, ktorí o svoje šťastie bojujú a svoje šťastie si zaslúžia. A sú tí druhí. Tí, ktorí sa zo svojich chýb nepoučia a dookola ich opakujú.Títo ľudia si šťastie nezaslúžia. Ani šťastie, ani lepší život.
Požiadal raz škorpión na brehu rieky žabu : „Ty, žaba, prenes ma na druhý breh rieky". „A to ako?" spýtala sa žaba. „No vysadnem na Tvoj chrbát a Ty so mnou preplávaš". „Nie" hovorí žaba, „to neurobím, lebo ma bodneš a bude po mne". „Prečo by som to robil?" pýta sa škorpión, „veď by som sa zabil i ja, utopil by som sa". Žaba sa zamyslela, a napokon súhlasila. Vysadila škorpióna na chrbát a začala s ním plávať riekou. Uprostred rieky škorpión žabu bodol, a žaba umierajúc a pomaly sa topiac sa spýtala „Teraz zdochneš aj Ty. Prečo si to urobil?". A škorpión na to „Keď ja už som raz taký...".
...my si myslíme, podľa nášho odhadu, štyri percentá v druhom pilieri plne postačujú...
...ak by som bol býval súhlasil s takým postupom Transpetrolu, aký bol pripravený, do konca života nemusím ani ja, ani mojich 15 generácií pracovať...
Sú ľudia, ktorí sú schopní a majú výsledky. Ale sú aj tí druhí - neschopní. Najhorším variantom tejto skupiny sú tí, ktorí sa snažia svoju neschopnosť kamuflovať nezmyselnými aktivitami a odpútavať pozornosť znevažovaním iných. Pozrime sa na jedného z nich.
Keď prichádzal Shrek s oslíkom k zámku lorda Farquaada, tak si tí dvaja pri pohľade na vysokánske steny zámku neodpustili na adresu lorda Farquaada otázku : „Nekompenzuje si on niečo?
Ľudia vykonávajúci určitú prácu na Slovensku majú za ten istý výkon výrazne nižšiu mzdu ako tí istí ľudia vo vyspelom svete. Dokedy?
Tak sa dnes tí dvaja stretli - Fico a Gyurcsány. A v priamom prenose predviedli svoju úroveň. A mne z toho vážne bolo smutno.
Partnerstvo je dôležité v časoch dobrých, a kriticky dôležité v časoch nedobrých - aby práve v tomto období sa bolo možné o niekoho oprieť. Sociálne partnerstvo je vzájomný vzťah zamestnávateľov, zamestnancov a vlády. A každá normálna krajina sa snaží mať tento vzťah v rovnováhe. Žiaľ na Slovensku sa terajšia vláda opitá mocou a vysokými preferenciami za účasti jedného partnera rozhodla v časoch dobrých tento vzťah prevalcovať. A nastávajú časy nedobré...
Opäť sa útočí na druhý pilier. Opäť sa ide otvárať. Ba dokonca sa už hovorí aj o jeho znárodnení. Takže skúsim ponúknuť trocha iný pohľad na výhodnosť druhého piliera.
Len pred pár dňami uviedla jedna z televízií vynikajúci americký film „Bol som pri tom. Ide o pôvabný príbeh prostoduchého hlupáčika (v podaní geniálneho anglického herca Petra Sellersa), ktorý sa pračudesnou zhodou náhod ocitol v politike. I na Slovensku sa mnoho prostoduchých hlupáčikov natlačilo do politiky - no zatiaľ čo na americký príbeh sa dalo pozerať, na ten náš skôr nie. Prečo?
