Katarína Šimková
Die Lopatte
Deň prijímacích skúšok na strednú školu. Vážnosť situácie umocňuje ich prívlastok, talentové. Predpokladá sa, že na nich preukážem talent, aby som bola hodna dostať sa do nemeckej triedy.
Mliečny zub medzi trvalými. Košičanka rada vo svojom meste. Žena ľúbiaca život a jeho zázraky skryté v umení i v každodennosti. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Deň prijímacích skúšok na strednú školu. Vážnosť situácie umocňuje ich prívlastok, talentové. Predpokladá sa, že na nich preukážem talent, aby som bola hodna dostať sa do nemeckej triedy.
Akoby mi zamat hladil ušné bubienky. Cítim sa odovzdane vo svojej krehkosti. Z výšky hľadím na neutíchajúci svet. Ľudia sa v nekončiacich prúdoch vlnia ako mravce. Oproti až gýčovo krásne zapadá slnko.
V utorok som videla Palacha a v stredu Elity. Bol prvý septembrový týždeň, niekoľko dní po päťdesiatom výročí vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
S niektorými ľuďmi si máš toľko čo povedať, že by ti ani hodiny nestačili. Prichádzaš na to po konci každého stretnutia,
Sediac v električke si predstavujem, že sa práve začali prázdniny. Najradšej by som bola, keby sa mi nohy hompáľali a nedočiahla by som na zem, čo by uzemnila moje vzletné nápady.
Počula si? Existuje Deň nedočítaných kníh. A deň nerozpísaných zošitov? Už ho niekto vymyslel? To sú také, ako ten môj.
Svet potrebuje hrdinov. A nie ten veľký, neosobný, ale práve ten tvoj. Osobnosti tvojho sveta, ktorým sa čká, keď ich s láskou spomínaš.
Pitie kávy ako spoločenská udalosť. Len dôchodcovia, študenti a my. Šálka je príliš plytká na hĺbku svetov, čo chceme zdieľať.
Viem, že už ubehol týždeň. A ubehne aj mesiac, štvrťrok, rok a možno aj desaťročie. Koľko ubehlo, odkedy som bola na svojej ostatnej Pohode. Nechcem si dať dole náramok a odmietam pustiť festival z hlavy.
Qui es tu? (Kto si?) Je suis: ... (Ja som: ...) Najprv som si pomýlila dátum, prešla som okolo celej športovej haly a nebol tam nikto. Ani človeka, ani plameňa sviečky. Iba hukot áut a sivosť tvrdého betónu.
Máte na tele jazvu? A čo na duši? Keď stretnem spriaznenú dušu, je to, ako keby som si dala urobiť tetovanie.
Možno ste už počuli, že Medzinárodný maratón mieru v Košiciach je druhým najstarším na svete. Ja to počúvam prvú októbrovú nedeľu už celkom veľa rokov a zakaždým ľutujem, že som si nezabehla aspoň tú najkratšiu trasu 4,2 km.
V roku 1989 som mala päť rokov, preto si november nepamätám. Možno nejaké zvláštne napätie, ktorému som nerozumela a to je všetko.
Papier znesie viac ako človek. Nedokáže sa zblázniť myšlienkami, iba ich do seba vpíja a pomáha. Hoc nechápe, dáva priestor na vykypený pretlak. Na otázky, výčitky, chyby, zúfania na ceste k nádeji.
Kolíše sa. Ale nie ako kolíska, ktorú s láskou hojdá ochranca. Kolíše sa vo vlnách, búrke, bi(y)tí. Overuje vieru. Hojdacie kreslo nesie skúsenosťou bohatého človeka.
Podpätky poklopaním pokrývajúce plôšky planéty. Prechádzajúc promenádou pokojných. Prekrývajúc priezory privátneho priestoru. Potopa.
Slová sú sťa bublinky v perlivej vode. Ukazujú protiklad tej tichej. Vyrušia za kúsok. Zakúsiť. Zákusok. Sladkosť odhodeného balvanu. Už žiadne MORE. Striedajúce odliv a príliv
Krehkosť bytia býva neznesiteľná, zisťujúc, v priebehu svojho žitia divá, pominuteľná. Navyše, ako v búrke vietor, loďou emócia kolíše.