Ešte raz a nahlas: New York, Paríž, Zadar. Nič... Stojím pripútaná k pútaču reklamnému. Rozmýšľam, kde nastala chyba (moderne: error). Akým omylom sa táto trojka ocitla pospolu? Lebo nech sa snažím do roztrhania vnútorností, je mi to záhada. Big apple je mestom, ktoré nikdy nespí. Paríž je podľa Ernesta (to je ten, čo si pod chvíľou napísal Starec a more) "pohyblivým sviatkom." Ale chorvátsky Zadar?!?
Sprvu to bola len zábavno-slovná krčmová prekáračka. Úvod do chorvátskej konverzácie v praxi. Nie som Slovenka, ale „Slovakinja," objasňovala som navôkol krajinu svojho pôvodu. Slovenka totiž značí po chorvátsky Slovinka. A ak sa náhodou stratí „slovenski turista," na našom Ministerstve zahraničných vecí môžu spokojne spávať. Hľadá sa „iba" Slovinec. Ako vravím: bola by to fajn slovná hračka. Nebyť konfliktu medzi Chorvátmi a Slovincami. Teraz aby som si ceduľu SLOVAČKA vylepila na čelo. Pre istotu. Nech nedostanem bakuľou po hlave skôr, než si ma predbežne zaradia...
Zatiaľ čo na Slovensku ešte pred pár dňami padlo pár čísiel snehu, na chorvátskych ostrovoch definitívne započala jar. Píšem to s lokálnou bohorovnosťou chlapov, čo svorne posadili krumple, ako im majiteľky svadobných listov prikázali, i presídlili sa oni na to do krčmy karty hrať. Najbližšie ich z tejto ťažkej práce vyrušia nie o rok, ale v auguste. Toľkokrát tunajšia tehlová, kamenistá zem rodí mladý krompir, teda zemiak. Skôr však, než by mal môj úvod k téme pripomínať esej mladého, drzého záhradkára, je mi treba poznamenať, že aj o tomto je Chorvátsko, oná obľúbená dovolenková destinácia. Len či je záujem spoznať ho aj mimo horúcich letných dní...
Ľudia sme rôzni. Niekto sa celý život nepohne z rodnej dediny a nevie, čo má za humnami. Iný so svojím karavanom nikdy nespí pod tým istým nebom. Niekto cestuje s prstom na mape, iný za hranice všedných dní. Niekto volí last minute, iný dva roky prázdnin. Niekto ide na dovolenku, iný emigruje. Niekto si spieva Bývam v cudzom meste, iný sa vráti domov a márne hľadá niečo „svoje." Táto otázka u mňa vyvstala pri poslednej návšteve rodnej hrudy. A s ňou veľmi zmiešané pocity. Kde je doma?
Duša. V bicyklovom obchode sa dá kúpiť za tri eurá. Tá druhá nie je na predaj. Ale kúpiť sa dá všetko...
Svetová hospodárska kríza sa už dávno v médiách skloňovala do bezvedomia, ale kým sa nás, (konkrétnych) ľudí, nezačala dotýkať bezprostredne, mali sme ju za niečo, čo sa deje hádam len kdesi na divokom Západe. Na inej planéte. Nech sa páči, popcorn k večerným katastrofickým správam. Len prečo ešte neservírujú záverečné titulky? To trošku vyrušuje. Znepokojuje... Nie každý sme homo ekonomický, nerodíme sa s hlavou pre tabuľky, grafy, HDP a iné skratky, a mne osobne napríklad chýba akákoľvek predstavivosť pri vete typu “odhad hospodárskeho rastu sa zrevidoval z úrovne 4,5 na 3,9 %.” Ale všímam a uvedomujem si dennodenné správy o tom, koľko ľudí zase prišlo o prácu, že sa nevyrába, nepredávajú sa autá (na odľahčenie: ani švajčiarske hodinky), klesajú ceny nehnuteľností. Tie isté správy prináša aj chorvátska tlač. Len čísla sa týkajú iných tvárí, iných osudov.
S inšpiráciami je to už raz tak. Samé od seba najbežnejšie prichádzajú v zvláštnom medzičase, keď bdenie prechádza do spánku alebo opačne, inak z počutia viem, že sa im dá aj dopomôcť (niekedy viac, niekedy menej legálne). Mne stačil jediný pohľad, aby mi rozvibroval vnútro. Nebudem písať o žiadnej senzácii, iba o jednom obyčajnom dome v jednej obyčajnej zátoke jedného obyčajného ostrova.
