Zdenka Lazúrová
fotky mojej malej krásnej sestričky KATARÍNKY :)
Naše slniečko má asi všetky zúbky, vie behať po všetkych schodoch, rada sa v zlosti hádže o zem a najradšej sa smeje :)
Viete, čo najviac miluje pri písaní? To, že nikto nikdy nepochopí, čo za každé jedno slovo naozaj ukryla... Vie to iba ona. A taktiež vie, že sa nikdy naozaj nedozvie, čo ste v jej slovách videli vy. Áno, práve preto rada píše, ale ešte radšej číta :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, bicyklujeme Európou, KeĎ na chvíľu zastavím čas, na pokračovanie, O Katarínke, United Kingdom, O iných
Naše slniečko má asi všetky zúbky, vie behať po všetkych schodoch, rada sa v zlosti hádže o zem a najradšej sa smeje :)
Tak. Znova sme sa po 4 rokoch vrátili do Chorvátska. Pre mňa to bol asi posledný výlet s celou rodinou, ale bolo super. Do Chorvátska chodíme takmer každý rok. Je to ideálna dovolenka pre rodinu. Nie je to tu až také drahé ako v Taliansku, niekde sú aj krásne pieskové pláže ako práve na tomto ostrove a more nie je až také divoké ako v Bulharsku. Raj pre deti...
Tak toto je náš havo. Teda bol. Alebo bola? To je už jedno. Aj tak s ňou bola sranda. Taký mini príbeh. A chcem týmto článkom pozdraviť Cyrila L.
Veľakrát vybehnem z dverí rovno na kopec. Na jeho vrchu je krásny strom. Starý a veľmi veľký. Tam, v jeho blízkosti, sme sa ako deti hrávali. Domček na strome bolo vidieť do celej dediny. Vlastne, boli to iba pozbíjané dosky, no pre nás skrýša, miesto, ktorého hrdinami sme boli my, deti. Teraz tu ostala iba prevrátená debna, ktorá mala pripomínať stôl a hojdačka.
Sedela som na drevenom obloku a dívala som sa na decká pobehujúce po snehu. Výskali, skákali, šantili sa. Malá Anička sa snažila dostať na kopec plný snehu, no susedov Jožko jej plány prekazil. Ach, ako som chcela byť medzi nimi. V húfe detí som sa snažila nájsť môjho brata, mal 11 ale vyzeral na 15. Ja, jeho 9-ročná sestra, som ho musela častokrát počúvať, tak ako aj dnes. Jasné, vždy keď mal možnosť, hneď ubzikol medzi detská. Ale mali sme dohodu:
Skúste sa bezdôvodne usmievať do krásneho dňa. Skúste vtancovať do dňa, o ktorom si myslíte, že je jeden z tých najťažších, aký kedy prežijete. Skúste sa hneď teraz bláznivo rozkrútiť po izbe... Lebo život je krásny :)
V predchádzajúcom článku som písala o žene, ktorá trpela tým, že išla na potrat. Po čase ma napadla jedna otázka:
Tento príbeh mi vyrozprávala jej priateľka. Priateľka ženy, ktorú jedna „banálna“ udalosť v jej živote takmer zničila. Za slovo „banálne“ dávam teraz výraz:
Počula som jeden zaujímavý príbeh: Jedno dievča malo nadanie na cudzie jazyky a tie aj po vyučovaní v škole doučovalo. Raz prišla domov zo školy s vedomím, že o také 2-3 hodiny bude znovu v škole doučovať. No začítala sa do nejakej knihy a pravdaže, kým sa spamätala, na vyučovanie meškala. Rýchlo sa umyla, učesala a utekala na autobus. No výťah, ktorý privolávala, nereagoval. Odrazu si na zemi všimla skrčený papier, na ktorom bol nápis:
Dlho sme boli iba tri sestry. No potom sme sa dozvedeli, že príde aj štvrtá. Veľmi sme sa potešili. Ja som mala mať vtedy 17, Zuzana 15 a Lucia 13... V októbri 2005 prišla do rodiny aj Katarína. Dnes je z nej krásne usmievavé a hlavne nezbedné slniečko.
Pracovala som v jednom hoteli. Najprv ako čašníčka, neskôr ako recepčná... Obe tieto postavenia mi dali veľa... Ale najviac asi zážitkov :) Spoznala som kuchyňu a ako to tam ide, ako musia čašníčky niekedy makať, čo všetko musí vedieť !dobrý recepčný, naučila som sa po poľky a rusky ale hlavne som spoznala plno ľudí: ľudí, ktorí to nemali v živote ľahké, agresívnych opilcov, ale aj milých cudzincov a... Chcela by som napísať o mnohých z nich, no nemôžem... Musím povedať, že sa mi tam veľmi páčilo... Ale nebudem rozprávať o sebe...
Deň predtým sršala smiechom a dobrou náladou. Bol ňou očarený. Videla mu to na očiach, ale...