Ľudia odmietajú to, čomu nerozumejú, tvrdil Cicero. Život ma naučil, že sa na tom ani po storočiach nič nezmenilo. Zoznam autorových rubrík: Tradície a životný štýl, Príbehy, Ľudia, Rozhovory, História, Fotografie, INÉ, Nezaradené, Súkromné
V rámci publikovania mojich skúseností z práce novinárov vo vzťahu ku rómskej komunite som už pomenovala rôzne prípady. Nechcem hovoriť o všetkých. Zažila som však naozaj všeličo. Od naháňania škandálov, ktoré vôbec neexistovali, ale si ich vymysleli editori, až po podplácanie.
Lekár, ktorý prednedávnom zašíval Dušanovi prst mu nedopatrením takmer zašil zdravý. „Pán doktor,“ ozval sa ako vždy pokojne Dušan, „nemali by sme zašívať radšej ten druhý prst?“ „Pardón, pardón…“ zareagoval lekár. „Nejako som sa zakecal…“ a kým zašíval teraz už správnu ranu, komentoval život okolo seba. Okrem iného aj Rómov. „A čo teraz robíte vy? Dávno som vás nevidel,“ obrátil sa na Dušana. Chvíľu otáľal, ale nakoniec sa priznal. Áno, je starosta. Rómsky.
Môj známy často spomína na deň, keď nastúpil do práce. Jeho šéf ho priviedol na poradu a povedal. To je náš nový kolega. Hoci je to mladý, pekný a vždy elegantne upravený človek, prvé, čo všetci v miestnosti urobili bolo, že siahli na svoje tašky a kabelky. Dôvod? Lebo je Róm.
Keď sa v rómskej komunite narodí dieťa, prvé, na čo sa príbuzní, ale aj široké okolie spýtajú, je: A je biele? Ak je biele (svetlej pleti), považujú to za požehnanie a prináša to radosť do rodiny. Biely totiž znamená, že bude mať ľahší život, že jeho stigmatizácia a odmietanie majoritou nemusí byť až také citeľné a, nakoniec, bude môcť svoju identitu ľahšie zatajiť. Pre okolie nebude Cigánom, ale jednoducho človekom. Ak sa dieťa narodí tmavé, rodina posmutnie. Až vtedy počujete: Aj tak dobre. Hlavná vec, že je zdravé…
Prijať Róma za suseda je pre majoritu veľmi ťažké. Predstava rómskeho suseda sa spája s vidinou problémov, špiny a hluku. Ale tí, ktorí poznajú Rómov nielen z televízie, vedia, že realita je iná. Samozrejme, v závislosti od sociálnej a spoločenskej skupiny, do ktorej tento človek patrí. Mám veľa rómskych priateľov, často ich a rada navštevujem a musím podotknúť, že aj náš nerómsky televízny štáb po niekoľkých návštevách medzi Rómami zmenil názor na komunitu. Pokúsim sa to veľmi zjednodušene vysvetliť.
Dnešné nedeľné dopoludnie som ako vždy, keď som v Košiciach a mám trošku času, trávila na Luniku IX. Nie, nie je to profesionálna deformácia. Chodím tam z niekoľkých dôvodov: po prvé preto, lebo ľudia, korí sa tam stretávajú, sú super a cítim sa tam dobre. Hoci majú hrozné problémy v živote, vedia zo seba vydať veľa pozitívnej energie. Po druhé tam chodím kvôli rómčine, pretože tam káže (dúfam, že to smiem povedať ) môj veľmi dobrý známy rómsky pastor Lacko Duna.
Rozhovor s Aninou Botošovou, súčasnou splnomocnenkyňou vlády SR pre rómske komunity vznikol v novembri 2005. V tom čase bola štátnou radkyňou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a koordinátorkou pre rómske projekty v rámci rezortu. Jeho cieľom bolo objasniť fungovanie tradičnej rómskej rodiny.
Nepatrím k aktivistom. Toto slovo nielen odmietam, ale priam sa ho bojím. Ale ako novinárka sa snažím nebyť povrchná a ísť ku koreňu veci. Keďže sa venujem len jednej téme – rómskej – mám dosť času na štúdium, na možnosti porovnávania, zbierania informácií. Vraciam sa na miesta, ktoré ma zaujali, aby som videla, ako sa veci menia. Nevidím veci ružovo (snažím sa o to) a netvrdím, že všetko sa dá riešiť jednoducho. Spolu s kolegami prichádzame do komunít a dnes už môžeme týmto ľuďom povedať, aj čo sa nám na nich nepáči, kde robia chyby. Ale tam, kde je evidentné, že sú títo ľudia obeťami, nemôžeme mlčať.
Hoci sa zdá, že písať či točiť reportáž o Rómoch na Slovensku je jednoduché, realita je iná. Niekedy k tomu treba aj dosť odvahy. Ani nie tak však odvahy vstúpiť do komunity, ako odvahy prekonať svoj vlastný strach. Presvedčili sa o tom aj dva televízne štáby z Francúzska.
Ostatný víkend som ako obyčajne strávila v teréne medzi Rómami. V osade neďaleko Košíc žije v zlých podmienkach niekoľko stoviek ľudí. Ale stretnutie bolo venované skôr spomienkam. Prišlo pár rómskych poslancov, ľudí z terénu, aby spomínali. Samozrejme, hovorilo sa o Rómoch. O tom, ako by to všetko malo a mohlo byť…
Novinári pracujú pod stresom. O tom nikto nepochybuje. Málokto pochybuje aj o tom, že často nemajú ani šancu pochopiť podstatu problému, o ktorom píšu. Nemajú ju preto, lebo nemajú čas sa vzdelávať. Musia písať. Sú hodnotení podľa počtu riadkov, resp. musia zvádzať boje s editormi, aby sa ich článok vôbec do novín dostal. Najhoršie je to s tými zahraničnými novinármi, ktorí chcú na Rómoch urobiť kariéru. Veď čo už môže byť jednoduchšie ako prísť na Slovensko a napísať o slovenských Rómoch?
Jaro je chlapec z osady. Má 22 rokov a žije si svoj obyčajný život. Keď som ho dnes popoludni navštívila, ani nevedel, že Rómovia už majú novú splnomocnenkyňu. Bol utrápený z toho, že deti v osade pokazili nejakú súčiastku na studni a teraz 400 ľudí má problém s vodou. V tejto horúčave to je problém. Jaro je chlapec ako mnohí v jeho veku. Vlastne nie je. Jeho problém je v tom, že žije v segregovanej osade bez informácií a takýto spotvorený je aj jeho život.
Médiá, a nielen slovenské, (tie z môjho porovnania relatívne vychádzajú ešte veľmi dobre) vyhľadávajú témy, ktoré by šokovali, pritiahli diváka, čitateľa, poslucháča aj za cenu oklieštenia reality. Informácia je dnes totiž produkt na predaj rovnako ako ponožky. Avšak zatiaľ čo kvalitu ponožiek vieme posúdiť, kvalitu informácie ohodnotiť často nedokážeme. Nie preto, žeby sme toho neboli schopní, ale preto, že nám je podávaná len ako obrázok z virtuálneho sveta. Teda to, čo nakoniec posudzujeme a hodnotíme, nie je realita, len jej výsek cenzúrovaný jej autorom. Ako to vyzerá v praxi vo vzťahu k rómskym komunitám? Pokúsim sa zaspomínať si na pokračovanie na niekoľko takýchto zážitkov.
Ako človek (novinárka), ktorý strávil desaťročie svojho života v prostredí rómskych komunít dostávam v rozhovoroch s kolegami ale aj priateľmi rôzne otázky. Otázky, ktoré sa mne zdajú často zvláštne. V takýchto chvíľach si stále viacej uvedomujem, že hranice medzi nami sú postavené na neznalosti.
