Čím zrelšia, tým krajšia. Od r. 2007 žijem v Srbsku, pracujem pre lokálnu RTV Stará Pazova v slovenskej redakcii. Vyšli mi 4 knihy pre deti, prispievam do viacerých vojvodinských časopisov a pozitívnu životnú energiu mi okamžite dodá Dubioza Kolektiv z Bosny. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nerozumiem tomu. Keď som ho naposledy pred dvoma mesiacmi videla, všetko bolo v poriadku. Veľkí kamaráti, široké úsmevy... aj keď sa mi vidí, že už vtedy mu sadla na plecia akási ťarcha. Odchádzal od nás na vlak domov, v batohu si niesol všetky srbské suveníry a na stole ostala fialová kniha, ktorú mi požičal. A potom sa na mňa z ničoho nič vykašlal...
Upozornenie: Tento článok je zaradený do rubriky zábava. Je jednoduchý a krátky. Neotvárajte ho, ak očakávate hlboký umelecký zážitok z čítania.
V Bratislave som mala super prácu, špeciálny pedagóg medzi autistami. S platom to už bolo horšie, školstvo, ehm...ale mali sme voľné popoludnia, víkendy, prázdniny. Potom sa do môjho života zamontoval manžel a ja som dala výpoveď. Lebo sťahovanie. Už si nespomínam, z akého dôvodu som sa skontaktovala s pánom Z., vtedajším veľvyslancom Srbska v Bratislave. Uisťoval ma, že v mojom novom domove si prácu určite nájdem ľahko a navyše, okolo mňa bude kopec vojvodinských Slovákov, ktorí pomôžu. No akosi som pozabudla na fakt, že práve kopec mladých vojvodinských Slovákov cestuje kvôli práci k nám, na Slovensko. Kufre však boli zbalené.
Raz som potrebovala súrne poslať list zo Srbska na Slovensko. Na pošte pri okienku hovorím: „Molim vas, ekspres, brzo“. „Šta?“, nechápavo na mňa hľadí pán v modrej košeli. „First class,“ vysvetľujem. A pán s nebeským pokojom v tvári odvetí: „Ne postoji.“ Akože to sa nedá, neexistuje. Buď obyčajne alebo doporučene. Spadla mi sánka. A pochopila som, že s tou poštou to nebude až taká sranda.
Dobre, nie sú tu horalky, rožky, treska ani kofola, na severe s výnimkou Fruškej Gory nie sú žiadne kopce ani lesy a keď mám smolu, na hraniciach sa načakám... ale aj tak má Srbsko zopár príjemností a zvláštností, ktoré na Slovensku asi ťažko nájsť.
Dnes ma pri ceste upútal billboard s reklamou na cukráreň. Svojich zákazníkov priťahoval veľkým logom a nápisom „Výtajte...“
Že vie maľovať, o tom niet pochýb. Pozriem na jeho obrazy a talent má, to je jasné ako facka. Čo je však zvláštne a zaujímavé, objavil ho v sebe až v 29-tich rokoch. Tak akosi „náhodou“... vďaka kámošom. Dnes má štyridsať, za sebou prvé úspešné výstavy vo Vojvodine a pred sebou riadne vysoké ciele. Dámy a páni, Jaroslav Vrška alias Bace.
V našej garáži parkuje tmavomodrý Golf IV s tabuľkami ST ako Stará Pazova. Malý kufor, vzadu dve sedačky a vo dverách akési mapy. Auto používame denne. No chudák Golf je v tej garáži uväznený aj celý mesiac, kým sa dostane na vzduch. To preto, lebo pred domom stojí manželov miláčik, svetlomodrý Trabant.
Mama mi kúpila akýsi ženský časopis, plátok o móde a receptoch. Kým ho hodím do koša, prelistujem a popozerám aspoň obrázky. Zaujala ma fotka, na ktorej je otvorená knižka s detskými veršíkmi. Zaostrím, aby som rozoznala rýmy. „Také hovadiny,“ mávnem rukou nad básničkami a namyslene, egoisticky konštatujem, že ja by som vedela napísať aj lepšie. „Áno?“, znechutene nahodí manžel, „tak si to vyskúšaj. A ponúkni to potom vydavateľstvu!“
Prvý krát sa mi to stalo už pradávno, bolo to dievča v autobuse. A naposledy včera. Keď som bicyklom prechádzala mestom, videla som mladú babu obutú v martinkách, ovešanú deťmi. Ja to tým ľuďom raz fakt poviem, len sa to musím naučiť. Že mi proste zažiarili... tak nech sa tešia!
V nedeľu pršalo. Nuda. Pozvala som susedov Irenu a Željka na kávu. Prišli, keď sa už stmievalo a v taške niesli mandarínky a fľašu rakije. Ani som sa jej nedotkla... a predsa som sa ožrala ako prasa. Ja, abstinentka. Keby som vedela, čo sa stane, v ten večer dvere neotvorím.
7. júl 1998. Dopravná nehoda, Bardejov. Traja mŕtvi namieste, štvrtý v kóme tri mesiace. Prebral sa. Vrátil sa do svojho tela a celý dokaličený bol najskôr odkázaný len na cudziu pomoc. V hlave mu však ostali jasné spomienky na všetko, čo zažil tam hore. Zabojoval. Šialene zabojoval a dnes, po pätnástich rokoch, sedí u mňa v kuchyni a smejeme sa nad pohárikom rakije.
Sedela som pred monitorom a myšou klikala na nezmysly. Sama, v tichej izbe, znudená a skľúčená, pretože sa mi v mojom novom srbskom domove zatiaľ nepodarilo nájsť zamestnávateľa, ktorý by vo mne videl môj nádherný potenciál. Napadlo ma naťukať ešte www Luxu, snáď budú mať v archíve čosi zaujímavé. A veruže mali... objavila som reláciu Ranná káva. A odvtedy som vyhľadávala všetky časti, ktoré moderovala Helenka s krásnym cinkotavým smiechom.
