Čím zrelšia, tým krajšia. Od r. 2007 žijem v Srbsku, pracujem pre lokálnu RTV Stará Pazova v slovenskej redakcii. Vyšli mi 4 knihy pre deti, prispievam do viacerých vojvodinských časopisov a pozitívnu životnú energiu mi okamžite dodá Dubioza Kolektiv z Bosny. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Zdravím, pán Kňažko, o politiku sa veľmi nezaujímam. Žijem v Srbsku, správy nesledujem a o prezidentských voľbách som sa dozvedela len vďaka blogom. Som rada, že sa mi podarilo naplánovať si dovolenku tak, aby som bola v marci na Slovensku. Voliť určite pôjdem. Keďže som vôbec netušila, kto je väčšina z kandidátov, so záujmom som si pozrela zopár diskusných relácií v TV.
Okraj mesta, rieka Topľa, pol siedmej večer. Tmavé úseky bez domov, bez ľudí. Raz a dva, raz a dva... rýchlo prekladám nohami a pri brade sa rytmicky mihoce žltý zips športovej bundy. Na chrbát mi zažiaria dva reflektory. Potím sa. K mostu to mám ešte ďaleko. Biele auto ma pomaličky obchádza, pre istotu si všímam poznávaciu značku aj siluetu šoféra. Keby teraz vystúpil a namieril na mňa slzný plyn... Hm, moja nová láska má okrem endorfínov aj kúsok adrenalínu.
Keď som sa odsťahovala zo Slovenska, tunajší jazyk som vôbec neovládala. V novom domove som ešte nemala ani zapojený internet. Ani telku. Zo známych Srbov som poznala len Teslu a Kusturicu. Na stole starý hrubý slovník, pero, zošit. Učiť som sa začala netradične, čítala som v srbčine Dámu s kaméliami.
Pomaly balím kufre a na celý mesiac cestujem preč. Kvôli ceste kupujem aj malé drobnôstky, darčeky. Piatok. Prechádzam Svetosavskou ulicou, pristavím sa pri kuchynských potrebách a z výkladu na mňa žmurká pekná biela misa s oranžovo-hnedými kvetmi. Vchádzam dnu.
Len krátke zamyslenie o zmene názoru. Alebo o uhle pohľadu. Alebo o nesympatii i sympatii k jednému človeku. Žijem mimo SR, nemám telku. Na nete si rada pozerám len tie slovenské relácie, ktoré ma hneď na prvé videnie zaujmú. Z archívu, bez pätnásťminútových reklám. A Dana Dangla som odjakživa „nemusela“.
Nosíte vy alebo niekto z vašich doma okuliare? A čo hovoríte na ceny v slovenských optikách? Ja mám mínus štvorky, k tomu akýsi cylinder. A dnes ma v jednej optike nesmierne potešili.
Kokaín, heroín, pervitín... známe tvrdé drogy. Alkohol a cigarety voláme mäkkými drogami a je mi to smiešne, lebo niektorí sú od nich závislí riadne natvrdo. Marihuana, rovnaká príroda ako tabak. Uvedomujem si, že aj kofeín je droga a ja sama som závislá, pretože každé ráno mozog pípa a chce svoju horúcu voňavú dávku. A čo tak chorobné pobehovanie po nákupných centrách alebo vysedávanie pred internetom? Dnes sa lieči už aj to. Hm, a je tu ešte niečo ...a ja mám práve absťák. Závislá som rok a pol.
Pol roka som nebola na Slovensku, už mi chýba energia Bardejova, smiech sesterníc a trochu aj mamino rozmaznávanie. Dnes som vzala kalendár a našla som ten najlepší termín 1. – 16. marec. Mama bude po rakúskom turnuse doma, sesterky majú východniarske jarné prázdniny, no najväčším gólom je termín prezidentských volieb. 15. marec, držte ma, môžem ísť voliť. No hneď sa zaseknem – do kelu, a koho?!
Volám sa Mária Vrška. Žijem vo Vojvodine. Nezamestnaná, doma na materskej. Vo voľnom čase píšem pre deti. Drzo a sebavedome poviem, že mám talent aj kvalitu, inak by so mnou vydavateľstvá nespolupracovali. A kriticky priznávam, poézia mi ide lepšie než próza. Píšem aj pre rôzne časopisy. Dnes ma jeden čakal v schránke a keď som ho prelistovala, skoro ma trafilo.
Keď som sa naobed vrátila s deťmi zo škôlky, na stole na mňa čakal odkaz od svokry: „Volala ti pani Kuchtáková z Pančeva, bude volať ešte o 14h“. So svokrou máme oddelené domácnosti, ale spoločný dvor, aj spoločnú pevnú linku. Takže vďaka za odkaz a kým ohrievam deťom mlieko a púšťam im A je to!, rozmýšľam, kto je pani Kuchtáková.
Včera som vytiahla z mrazničky sáčok s pečenou červenou paprikou. Mletou. Keď sa pražila v rozpálenom oleji, celá kuchyňa voňala jeseňou, ohňom a Balkánom. Tu v Srbsku gazdinky kupujú v októbri červenú mäsitú papriku vo veľkom. Tridsaťkilové vrecia, ktoré sa premenia na vynikajúcu pochúťku k mäsu, chlebu či zemiakom. Ajvar. Pokiaľ viem, do slovenských obchodov ešte nedorazil.
„Ako ma môžeš budiť, keď je ešte tma?“ pýta sa o siedmej ráno syn, ktorému sa po prázdninách nechce ísť do škôlky. Zabalím ho do deky a tlačím kočiar sychravou ulicou. Malo by snežiť, malo by mrznúť, ale ono je teplo a prší. 15. január, desať stupňov. A na sobotu hlásia viac. Takmer mi vypadli oči, keď som pri strome zazrela tie nežné biele sestry.
Osemnásť rokov som nejedla mäso. Dobrovoľne, s radosťou. Stalo sa však niečo záhadné a dnes kupujem stehná aj pečienku, na tanieri mám slaninu, varím párky. O tejto zmene som takmer nikomu nepovedala, lebo sa hanbím priznať to.
Toto je už tretí blog o jednom chlapíkovi. Kámoš. Najprv som písala o jeho autohavárii a kóme. Potom som sa potrebovala vypísať z nepríjemného pocitu, že sa na mňa po jednej návšteve úplne vykašlal. A dnes ma chalanisko zase prekvapil...
V Srbsku sú iné kalendáre než tie naše slovenské. Iné mená, iné sviatky... a to mne, diárovej maniačke, nevyhovuje. Koncom decembra som poprosila otca, nech mi v obálke pošle nový kalendár. Stolový, menší, so slovenskými aj českými menami. Dnes prišiel.
Raz za dva – tri dni chodievam s deťmi k susedke Ruži. Ako mnohí ľudia vo Vojvodine, aj ona sa venuje poľnohospodárstvu, má polia, statok, pracovité ruky a dobré srdce. Do vedierka mi vždy naleje štyri litre mlieka priamo od jej kráv. Je Srbka vydatá za Slováka, fajčí ako turek a má u mňa sto bodov za to, že sa so mnou automaticky rozpráva po slovensky. A včera večer ma pekne zjazdila...
Krájala som mrkvu do polievky, keď tu zrazu nesprávny zárez a hneď nato škaredá, dvojslabičná nadávka. Ľavý palec sa hneď zahanbene začervenal. Sekunda nepozornosti a celý deň mi mozog pípal pripomienky „au, šak dávaj pozor.“
Budem trochu frajerovať a poviem, že pracujem ako externá redaktorka pre rôzne vojvodinské časopisy. Zameriavam sa najmä na stránky pre deti, kde tvorím mix textov – básničky, hádanky, krátke prózy, doplňovačky, jazykolamy... každý mesiac dokola. Raz som uvažovala, ako stránky osviežiť, nech to nie je stereotyp a nuda. Napadlo ma vymýšľať školské aforizmy. A viete, že ma to začalo dosť baviť? Vidím, že blog je plný prezidenta Fica, tak ponúkam oddych a budem rada, ak vás aspoň jeden aforizmus pobaví. Mimochodom, tu v Srbsku sa každý žiak poteší, keď dostane známku 5, je to totiž výborná.
Včera som zo schránky vytiahla lístoček od poštára. Oznámenie, že ma nenašiel doma a mám si prísť na poštu prevziať doporučenú zásielku. Čo? Kto by už čo mne posielal tu do Srbska doporučene...
Pondelok – Bolí ma hrdlo, nemala som včera u Vesny piť studenú kolu. Nevadí. Svoje povinnosti si nejako odkrútim a večer sa teším na zumbu. 16.20h, pípa sms. „Danas nećemo imati trening,“ oznamuje tréner Mišo a mne klesá nálada o dvadsať bodov.
