Čím zrelšia, tým krajšia. Od r. 2007 žijem v Srbsku, pracujem pre lokálnu RTV Stará Pazova v slovenskej redakcii. Vyšli mi 4 knihy pre deti, prispievam do viacerých vojvodinských časopisov a pozitívnu životnú energiu mi okamžite dodá Dubioza Kolektiv z Bosny. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Spokojne sedím v tieni stromu a nohou hompáľam požičaný kočiar. Dievčatko spí už vyše hodiny. Teším sa, že za ten čas si jeho mama doma oddýchne. Na konci vychádzky sa však moja radosť mení na výčitky a spytovanie svedomia.
Päťročný syn sa na konci oslavy nahneval, lebo nedostal ďalšiu porciu zmrzliny. Povedal, že s nami domov autom nepôjde a pustil sa cestou pešo. Dva kilometre.
Keď som tu v Srbsku žila ešte krátko, s obdivom som pozerala na niektoré tunajšie vidiecke ženy plné sily, odvahy a balkánskej tvrdosti. Jedna s kladivom v ruke pomaly obíjala starý tehlový múrik,
Pol jedenástej doobeda, krásnych 25 C, v kvietkovaných rukaviciach vytrhávam burinu zo záhonu pred domom. Z ticha ma vytrhne hlas pri bráne. „Dobrý deň, môžeme vás na chvíľku osloviť?“
Pred pár dňami som prišla na kafe ku kámoške Vesne, s ktorou som na nevidela už celé dva týždne. „Šta ima novo kod tebe?“ pýtam sa, kým zalieva kávu.
Dnes ráno som pri vešaní prádla zrazu začula v sebe pesničku. Neviem, kto ju zložil, ani prečo. Iba som zobrala pero a zapísala slová. Škoda, že sa s vami nemôžem podeliť aj o tú nádhernú melódiu, ktorá trhá srdce.
Pri dnešnej pedikúre som mala konečne chvíľu pokoja a ticha. „Hm,“ pokrútila som hlavou nad tým, čo už dávno viem. Aké je to zvláštne, tá energia človeka. Každý ju máme, občas na ňu vôbec nemyslíme a tak málo na nej vedome pracujeme. A pritom z nej každú sekundu rozdávame okoliu. Ako „Olja s Anou“, i ako „pán Tau“...
Na škôlke už týždeň visel plagát, že sa v našom kine bude premietať detský film. Doteraz som podobné pútače ignorovala, synovia sú malí, stačí im Nu pogodi či Traktor Tom. Nedávno nás však susedia vytiahli na detské divadlo a tam som si pomyslela, že by naša rodina mohla aj viac žiť miestnou kultúrou. Deti, držte sa, ideme do kina.
Po niekoľkoročnom čakaní na dôležité rozhodnutie od úradov som sa pred mesiacom konečne dočkala. Dostala som oznámenie, že moju žiadosť schválili a mám sa dostaviť na políciu. „Tak, dajú mi už len poslednú pečiatku a hotovo,“ pomyslela som si. Naopak, začal sa ďalší, dynamický ping pong, kde je okrem kondície potrebné aj kilo pevných nervov.
Slnečná nedeľa popoludní, terasa, neskorý obed. Deti už behali po trávniku a mňa čakala šálka kávy, keď tu zrazu zvoní mobil. Neznáme číslo. „Haló,“ ozvem sa zvedavo. Na druhej strane naliehavo prehovoril mužský hlas, ktorý som najprv nespoznala.
Vyštudovaná špeciálna pedagogička, s praxou, momentálne na materskej. Už sedem rokov chodím -obrazne povedané- v zástere okolo sporáka. A o pár mesiacov, keď aj Vili pôjde do škôlky, bude koniec tejto srandy. Je čas pripraviť si kvalitné CV-čko, z ktorého pán J.G. spadne na zadok.
Na kuchynskej linke mám pero a papier. Keď mi praská hlava od neporiadku v myšlienkach, zvyknem si napísať zoznam dôležitých vecí aj prkotín, ktoré mám urobiť. Tento akt ma upokojuje a prináša mi úľavu, viac istoty a čistoty vo vnútornom chaose. V chaose, ktorý pod vplyvom mnohých drobných povinností a prác môže mať aj nepracujúca matka dvoch drobizgov, vo veľkom dome, so psom v záhrade.
S dvoma deťmi v predškolskom veku som sa vlakom vybrala do Prešova na dvojdennú návštevu k blízkej osobe. Mala som možnosť porovnať si ceny a služby v dvoch detských relaxačných centrách ( herniach ) a donútilo ma to k úvahe, ktorá končí tromi bodmi.
Prežila som búrlivú mladosť v štýle „indie-pindie“, kto poznal starú Alibabu na Mlynoch, snáď si vie predstaviť. Študovala som pedagogiku, po škole sa flákala a vôbec som nerozmýšľala o rodine a vlastných deťoch. Načo sa viazať? Sloboda bez záväzkov je predsa cool. A potom zrazu bum – svadba, manžel, dve deti. A dlhotrvajúci boj s vlastným egoizmom.
Nakupujem v kamenných obchodoch, tovar si môžem ohmatať, vyskúšať, prelistovať či ovoňať. Niekedy ma však okolnosti prinútia nakupovať aj cez eshop. Milujem tvorivé ručné práce, farby na textil a sklo, šijací stroj, decoupage, aranžovanie, papiere a glitre, prírodniny, drôtiky a hlavne korálky, korálky a korálky. Handmade bižutéria je výborným relaxom a výborným darčekom. A potrebovala som dokúpiť jednotlivé komponenty.
Zdravím, pán Kňažko, o politiku sa veľmi nezaujímam. Žijem v Srbsku, správy nesledujem a o prezidentských voľbách som sa dozvedela len vďaka blogom. Som rada, že sa mi podarilo naplánovať si dovolenku tak, aby som bola v marci na Slovensku. Voliť určite pôjdem. Keďže som vôbec netušila, kto je väčšina z kandidátov, so záujmom som si pozrela zopár diskusných relácií v TV.
Okraj mesta, rieka Topľa, pol siedmej večer. Tmavé úseky bez domov, bez ľudí. Raz a dva, raz a dva... rýchlo prekladám nohami a pri brade sa rytmicky mihoce žltý zips športovej bundy. Na chrbát mi zažiaria dva reflektory. Potím sa. K mostu to mám ešte ďaleko. Biele auto ma pomaličky obchádza, pre istotu si všímam poznávaciu značku aj siluetu šoféra. Keby teraz vystúpil a namieril na mňa slzný plyn... Hm, moja nová láska má okrem endorfínov aj kúsok adrenalínu.
Keď som sa odsťahovala zo Slovenska, tunajší jazyk som vôbec neovládala. V novom domove som ešte nemala ani zapojený internet. Ani telku. Zo známych Srbov som poznala len Teslu a Kusturicu. Na stole starý hrubý slovník, pero, zošit. Učiť som sa začala netradične, čítala som v srbčine Dámu s kaméliami.
Pomaly balím kufre a na celý mesiac cestujem preč. Kvôli ceste kupujem aj malé drobnôstky, darčeky. Piatok. Prechádzam Svetosavskou ulicou, pristavím sa pri kuchynských potrebách a z výkladu na mňa žmurká pekná biela misa s oranžovo-hnedými kvetmi. Vchádzam dnu.
Len krátke zamyslenie o zmene názoru. Alebo o uhle pohľadu. Alebo o nesympatii i sympatii k jednému človeku. Žijem mimo SR, nemám telku. Na nete si rada pozerám len tie slovenské relácie, ktoré ma hneď na prvé videnie zaujmú. Z archívu, bez pätnásťminútových reklám. A Dana Dangla som odjakživa „nemusela“.
