Každé ráno vstávam. Obliekam sa, čistím si zuby, raňajkujem, kontrolujem maily. Usmejem sa na seba do zrkadla, obúvam topánky, otváram dvere... A žijem svoj život. Tak ako vy.Rovnako, no predsa úplne inak. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Myšlienky, Moje vecičky...
Život je ku*va. Všade len klamstvá prezlečené za úžasnú pravdu a podvody bežnejšie ako falošné úsmevy. Premlčané problémy, zbytočné hádky a argumenty, ktoré si nikto nechce vypočuť. Rozchody sú dnes ako topánky od Lagerfelda. Je to jednoducho štýl. Načo opravovať a zachraňovať staré, keď to môžeme zahodiť a zaobstarať si nové a lepšie?
Občas netreba robiť veľké veci. Ani veľavravné gestá či radikálne zmeny. Stačí sa rozhodnúť. Rozhodnúť sa mať lepšiu náladu. Rozhodnúť sa, že už nebudeš smútiť nad tým čo mohlo byť a nebolo. Rozhodnúť sa ísť len tak na neplánovaný výlet s priateľmi. Kúpiť si mentolové cukríky miesto ovocných. Alebo pomôcť s nákupom susedke, ktorá sa ti nikdy neodzdraví. Stačí sa jednoducho rozhodnúť byť trošku iná a možno lepšia ako doteraz.
Bol to príjemný večer. Občas zaznel jemný chichot na dobre prednesenom vtipe. Iskrenie osvetľovalo večerné šero baru a ty si sedela s ladne prehodenými nohami a čakala, až sa začne búrka. Bol to naozaj krásny deň. Vlastne deň ani nie, iba večer. Ale hovorí sa: koniec dobrý, všetko dobré.
Drahá Klára! Dlho som sa neozvala. V mojom živote nastalo veľa zmien, zmien k lepšiemu. Teraz je už takmer všetko tak, ako má byť. Mrzí ma, že tu nie si so mnou, a nemôžeme sa tešiť spoločne. Tak Ti to chcem aspoň vyrozprávať.
- Prišlo a ani sa neopýtalo či môže. Prekazilo to tajomno čo si ponúkala. Prišlo a kvôli nemu sa skončilo to pekné čo medzi nami bolo. Len ja a ty. Spolu ruka v ruke. Túlali sme sa ulicami, smiali sa a spomínali na dávno zabudnuté, zatiaľ nevysvetlené, celkom nepochopené . Nechcem aby si odišla, nechcem aby si sa rozplynula v slnečných lúčoch. Nechcem tak dlho čakať. Kým sa zas vrátiš a budeme spolu. Zas od začiatku. Len ty a ja.
Ten pocit. Pre teba neznámy, prekvapivý. Dôvera, ktorá si ťa našla medzi jeho riadkami. Úsmev, ktorý ti dal, veci, ktoré ti povedal. A dotyk. Tak samozrejmý, tak očakávaný, tak chcený.
Áno, toto je tá správna otázka. Možno som iba obyčajný pokrytec. Možno iba moralizujem a som kazateľ, čo káže vodu a pije víno. Tak ako sa to hovorí už dlhé roky. Tak ako vidím, že to robia všetci okolo mňa. Tak, ako vidím, že sa to deje všade. Že ľudia hovoria jedno, a robia úplný opak. Tak ako sa najľahšie riešia problémy iných, tak ako sa najradšej rozoberá život všetkých okolo. Tak, ako je každý generál na cudzom bojisku.
Hrkotanie starých koliesok po zámkovej dlažbe ti išlo na nervy. Ale kufor bol priťažký. Tak si rezignovala a radšej ho ďalej ťahala za sebou. Ešte pár krokov a netrpezlivý taxikár bude môcť spokojne zapnúť taxameter.
To pravé šťastie, ktoré vyrástlo na lúke v záplave tých nepravých. Malá zelená rastlinka so štyrmi lístkami, ktorú tak túžiš nájsť. Veľká ťažká podkova, ktorú závidíš každému koňovi v záprahu pred kočom v historickom centre. To šťastie o ktorom každý hovorí, sníva a dúfa, že sa raz na neho usmeje.
Ten moment, keď vo vlaku zavrieš oči iba na chvíľku. Pravidelné natriasanie sa v tempe jazdy, hlava opretá o zle vytvarované operadlo nesprávneho sedadla, kde si ani nemala sedieť. Cez zavreté viečka vnímaš bežiace tiene stromov, tmu a svetlo na konci tunela, unavené slnko, ktoré sa radšej schovalo za mraky.
Som rada, že si taká aká si, že máš svoj názor za ktorým si stojíš. Som rada, že si vážiš priateľov a miluješ svoju rodinu nech je akákoľvek. Som rada, že si sa kedysi trápila a plakala po nociach, pretože dnes si svoj úsmev viac ceníš. Som rada za tvoju bolesť. Pretože vďaka nej je z teba úžasný človek.
Ak príde koniec vzťahu, neznamená to koniec sveta, koniec života. Znamená to začiatok niečoho nového. Opýtaj sa koho chceš. Vždy, skôr či neskôr, prišla iskrička nádeje, že bude dobre. Nie tak dobre ako bolo doteraz. Ešte lepšie. Možno nie hneď, možno ani o rok. No na dobré sa oplatí počkať. Nikam sa netreba ponáhľať, netreba sa vzdávať, ak sa úspech nedostaví na počkanie.
Miluješ smotanovú tortu. Presne tú, do ktorej idú piškóty, ovocie a pre teba tajomný pomer kyslej smotany a vanilkového cukru. Najradšej máš, keď je s čerstvými jahodami. Vtedy vyzerá krásne keď ju dobre rozkrojíš, vynikajúco vonia a môžeš si ju dať kedykoľvek, keď na ňu dostaneš chuť. Má iba jednu chybičku. Krátku trvanlivosť.
Na niektoré otázky neexistuje odpoveď. Vlastne existuje, ale ty ju ešte nepoznáš. Ešte slnko veľa krát zapadne a znova vyjde, ešte veľa krát bude cesta mokrá a vyschne s rannou rosou. Ešte veľa krát sa zobudíš a nebudeš vedieť prečo. Viem, znie to ako klišé. Ale na správnu odpoveď si jednoducho musíš počkať.
Miluješ ho. Nie je to také pravé pobúrkové ticho. To sa začína s posledným zahrmením. Vtedy nepočuješ spievať ani vtáky, ani srdce. Iba svoj dych, čo to celé kazí. Vtedy sa každý bojí pozrieť hore. Čo keď to nie je koniec a dáždnik nestihne vyschnúť. Radšej nič nevedieť, nepoznať pokračovanie. Skloniť hlavu a pozerať opačným smerom. A pritom by stačilo zdvihnúť oči a tešiť sa z dúhy.
Minule si sa zobudila uprostred noci. Zrejme sa ti snívalo niečo nepríjemné, striaslo ťa. Musela si sa postaviť, vyjsť na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu. Ten zlý pocit trval iba chvíľku. Hneď ako ti nočná zima zaliezla pod tričko si naň zabudla. Po ceste späť do vyhriatej postele, po vypití pohára vlažnej chlórovej vody z kohútika a po bolestivom zakopnutí o zle zasunutú stoličku pri písacom stole. Presne vtedy si si uvedomila, že nebol žiadny zlý sen. Jednoducho sa ti zmenil život. Je na tebe z toho vyťažiť maximum.
Si žena. Máš v sebe silu za dvoch býkov. Ak ide o tvoje dieťa, stávaš sa toreadorom, oblečeným do purpurovej. Vieš byť ako sedmokráska, ktorej si sama kedysi trhala lupene a počítala: ľúbi ma, neľúbi ma. Pre priateľov si neoceniteľná pomocná ruka, ktorá ich ťahá z pohyblivého piesku. Pre niekoho si vzor, v iných zas vyvolávaš závisť. No stále si to ty, žena, na ktorej pleciach je všetko to, čo ostatní považujú za samozrejmosť.
Keď vám bude pršať do piva a pomaly vám začnú premokať ponožky... Keď sa zvalíte do zablateného stanu a schúlite sa do jedného spacáka... Keď budete počuť z diaľky gitary a bicie... Keď sa ti začne hrať s vlasmi a sfúkne z líca spadnutú mihalnicu... Keď ti do ucha prvý krát zašepkáš, že ťa ľúbi... potom budeš šťastná.
Počkaj do zajtra a uvidíš, že to bude lepšie. Dnes to bolí, lebo je to čerstvé. Počkaj do zajtra a uvidíš veci inak. Dnes choď spať, daj si pred tým horúcu vaňu ak chceš. Alebo len tak seď na balkóne a sleduj večernú ulicu. Len počkaj do zajtra.
Máš radšej psy ako mačky, horory ako westerny, nohavice ako sukne, tenisky ako podpätky a večery ako rána. Máš radšej knihy ako filmy, aj keď na ne nemáš čas. Máš radšej červené víno ako biele, svetlé pivo ako tmavé, bielu papriku ako červenú. Rada spíš len v tričku, máš rada malé vanúšiky všade okolo seba a jednu nohu von zpod periny. Nemáš rada protivných susedov, umývanie riadu a povinné návštevy u vzdialenej rodiny. A občas nemáš rada seba za to, aká si.
