Normálny mladý chalan, ničím zvlášť výnimočný. Všetko podstatné sa dozviete z článkov. Zoznam autorových rubrík: Súkromné
Dnes ubehol presne rok, od tragédie, kedy sa zrútilo lietadlo JAK-42 s celým hokejovým týmom, Lokomotiv Jaroslavl. Lietadlo sa zrútilo na ceste do bieloruského Minska. Na druhý deň sa tu mala začať sezóna KHL. Medzi tými, čo zahynuli bol aj Slovák, Pavol Demitra.
Nedávno Jan Bendig, mladý český spevák, uskutočnil svoj intímny verejný comming out. Pred celým svetom priznal svoju homosexualitu. Nemusel. Vedel som o tom. Jeho pohyby pri tanci ho prezrádzali. Nech spí aj s hrochmi, mne to nevadí. Jeho pesničky ma bavia a nič to nedokáže zmeniť. Na mladého chalana, je perfektný. Ktorý zo stereotypov je nebezpečnejší. Ten, že je Jan Bendig Róm, alebo ten, že je homosexuálom? Ktorým z týchto osobných stereotypov nám nakope našu bohorovnú, snehobielu riť?
Pokračovanie: Snáď snaha, neznepáčiť sa Jehovovi. Úzkosť zo svätosti. Možno to ich tak zásadne poznačuje. Vykoľajuje z ľudskej, obyčajnej dráhy všednosti. Normálnosti. Sú božími zajatcami a otrokmi. Sú rozhodnutí dobehnúť, vraj už len kratučký beh. Šprintujú v plynových maskách, aby sa nekontaminovali, nečistým okolím. Bez pokoja a bez kyslíka. Sú rozhodnutí dobehnúť, aj keď sa možno vysilení a vyčerpaní nakoniec zrútia na zem. Vídavam šťastných bežcov, šprintérov v televíznych prenosoch, ako sa nakoniec zvalia v cieľovej rovinke na zem. Šťastní, že dobehli a nakoniec obdržali svoj vytúžený vavrínový veniec.
Pokračovanie: V našom kresťanskom zbore som sa cítil celkom dobre. Na dieťa sa nikto nemračí, naopak. Všetci vás berú priateľsky. Dá sa asi hovoriť, že dieťa je v každom spoločenstve dospelých, privilegované. Vždy sú najskôr deti, potom ženy, starci a tak.,.. Aj z týchto dôvodov nemám žiadnu osobnú výčitku, ktorá by nejako zásadne poznačovala môj osobný, zážitkový svet v kresťanskom zbore Jehovových svedkov. Vždy boli ku mne láskaví a prístupní. Nehovoriac o tom, že som si z každého zhromaždenia odnášal kopec sladkosti. Od sestier, hlavne starších ročníkov. Nedokážete si predstaviť, koľko sladkosti, staršie dámy, nosia po vačkoch, či po kabelkách. Každý si do kresťanského zboru niečo donesie. Nejakú osobnosť, vlastnosti a charakter. Veriaci veria, že boh postupne mení ich osobnosť, vzhľadom k ich oddanosti, viere a sile modlitby s ktorou o takúto zmenu, boha prosia. Predsedajúcim starším, teda šéfom, v našom zbore bol Milan Šefčík. Práve s ním som často chodil do zvestovateľskej služby. Vravel som mu, Šéfe. S deckom sú problémy. Rýchlo sa namotá na silné vzory. Milan bol silný vzor. Bol dušou horal. Pochádzal z Tatier. Mal rozhodnú, ale prívetivú, tatranskú dušu.
Pokračovanie: Iné deti si plánujú, do ktorej herne pôjdu dnes. Akú hru si zahrajú na počítači, spoločne prepojení v sieti s inými. Ja som si plánoval so svojim otcom, či inými zvestovateľmi z nášho kresťanského zboru, do ktorého zvestovateľského obvodu, (rozumej, časti mesta) dnes pôjdeme. Či odmietnutie našich život zachraňujúcich myšlienok, tými milými manželmi, zo včerajška, bolo dostatočne razantné, na to, aby sme ich už viac nenavštívili. Nikdy nie je odmietnutie neveriacich dosť silné, aby sme sa o to zase nepokúsili. Až na jedno odmietnutie, ktoré sa zvykne medzi Jehovovými svedkami tradovať. Hovorí sa o jednom pánovi, ktorý dvojicu Jehovových svedkov začal naháňať s vidlami. Práve kydal hnoj, kdesi na akomsi hospodárstve, keď za ním prišli bratia a začali mu hovoriť o nádhernom, nikdy nekončiacom sa večnom živote, v božom kráľovstve. Pán si obzrel obrovskú kopu hnoja, ktorú mal ešte naložiť na vlečku, potom sa pozrel na dvojicu bratov a rozbehol sa za nimi s vidlami. Hrozne pritom kričal. Dopadlo to, chvalabohu, dobre. Jehova pri nich asi stál. Vidly sa zapichli tesne pri nohe, jedného z utekajúcich bratov.
Pokračovanie: Vianoce sú TradeMark kresťanstva. A nielen kresťanstva. Jehovovi svedkovia často argumentujú, že v biblii sú po dva krát spomínané narodeniny a vždy sa takáto oslava skončila krvavo. Raz to bolo v prípade Faraóna, Genezis 40:20-22, a po druhý krát na oslave narodením Herodesa, keď si Salomé, na naliehanie svojej matky vypýtala hlavu Jána Krstiteľa. Marek 6:21, 22, 24–27. Toto je hlavné teologické pozadie neslávenia narodenín, mením, Veľkej noci, ale aj Vianoc. Ak samozrejme ešte nepočítame, pomerne oprávnenú skutočnosť, že Kristus sa nemohol narodiť 24., ba ani 25. decembra. Je to, ako keby sme sa rozhodli zrušiť svadobné hostiny, pretože na jednej sa svadobčania ožrali a pobili medzi sebou.
Pokračovanie: Niečo vás stále ženie dopredu. Ste súčasťou komunity. Nemáte potrebu zamýšľať sa hlbšie. Navyše, ak je váš rodič Jehovov svedok, cítite sa v bezpečí. Decko prijíma veci, aké sú. Nehodnotí, konzumuje. Ešte jedno slovo ma napadá v súvislosti s účinkovaním v Organizácii. Je ním slovo, samota. Moji svetskí detskí kamaráti zo školy, či zo dvora, ma pomaly po jednom opúšťali. Chcel som ich len zachrániť. Ak im samotným nedochádzalo, aký nebezpečný pre nich som, tak ich celkom isto, v tomto zmysle, inštruovali starostliví rodičia. S deťmi Svedkov to bolo podobné, len z iného dôvodu. Bol som príliš iniciatívny Svedok. Angažovaný. Taký malý mudrlant. To ich dosť ľakalo. Ako partnera do služby zvestovania ma ako-tak akceptovali, ale na ihrisko, či k počítaču, so mnou, ani za boha, nechceli. Keď som prišiel na kresťanské zhromaždenie, sadol som si na stoličku a smútil som. Iné deti sa bezstarostne naháňali po Sále kráľovstva. Aj tak vás stále niečo poháňa dopredu, pretože cesta dozadu neexistuje. Aspoň závislé dieťa ju nevidí.
Pokračovanie: Najdôležitejšou činnosťou Svedkov Jehovu je zvestovanie. Podriaďujú tejto činnosti všetko. Svoje vzťahy, prácu, proste všetko. Bol som súčasťou tohto programu. Ako sedem a pol ročný som bol vyhlásený za nepokrsteného zvestovateľa. To je terminus technicus. Je to zaradenie s možnosťou zvestovať, ako plnohodnotný člen organizácie s jedinou výnimkou, nebol som ešte pokrstený. Nepokrstený zvestovateľ v systéme Svedkov má všetky práva a povinnosti, ako pokrstený. Môže byť vyobcovaný, môže byť karhaný, proste všetko. Jediné, čo chýba je oficiálny krst, ponorením do vody.
Pokračovanie. Jehovovi svedkovia na mňa pôsobia priateľsky. Tu a tam sa im prihovorím. Stoja aj v našom meste s literatúrou a spokojným úsmevom na tvári. V momente im úsmev zmrzne, keď im poviem, že som bol vychovávaný v rodine Svedka, ale že nie som jedným z nich. Tetušky si ma prísne premerajú od hlavy až k pätám. Snažím sa rýchlo zachraňovať situáciu. Vravím, trochu zmätene, že som nebol nikdy pokrstený a teda, že som až tak moc nesklamal. Že sa to teda nepočíta. Cítim ich pohľady. Nepomôže žiadna výhovorka. Zrazu sa hanbím, ani poriadne neviem za čo.
Pokračovanie. Môj otec nedávno povedal, že v lete roku osemdesiatdeväť sa zhúlil a vraj ho to ešte dodnes nepustilo. Nepovedal to ako vtip. Povedal to ticho, vyrovnane a zdalo sa mi, že dosť odhodlane. Na začiatku tohto obdobia sa oženil, kúpil si byt a niekoľko krát sa stretol s Jehovovými svedkami. V marci nasledujúceho roku ma s matkou splodili. Cítil, kedy sa to presne stalo. Keď už bolo po tom, vyskočil z postele a začal kričať, že teraz sa to udialo. Vraj pocítil niečo zvláštne, tam dole. Ťažko sa mi to píše, veď viete, že rodičia pohlavné orgány nemajú. Skákal po posteli a kričal, že bude mať syna. Na druhý deň sa mal stretnúť s Jehovovými svedkami. Privítal ich nadratý ako Dán. Svedkovia stáli vo dverách a svojim poker face a svojim smútkom, smečovali veselú a bezprostrednú atmosféru, ktorú otec nastolil. Otec nemal žiadnu náboženskú skúsenosť. Mal rád tieto rozhovory s nimi. Trvali celé hodiny. Navyše bol hodne pohostinný. Vítal každú možnosť uctiť si a pohostiť človeka.
Vyrastal som v láskyplnom rodinnom prostredí. Vraj i neúplná rodina je plnohodnotná rodina, tak mi pred pár rokmi povedali na sociálnom úrade v Trenčíne. Vyrastal som v rodine svojho otca. Iba otca. Bol som neustále konfrontovaný, pomerne ortodoxným, náboženským pohľadom. Na slovenské pomery určite. Netuším, či existuje dokonalý, nikdy nekončiaci ľudský život, ale s určitosťou viem, že mám mimoriadne dobrého a láskavého otca. Mal som a mám rodinu. Boh mi bol od mala prezentovaný, ako láskavý a milujúci. Pred inými deťmi som sa často vystatoval, že môj boh má meno a že ich boh je bezmenný. A vystrúhal som im mrkvičku. Nikdy som o svojom bohu nezapochyboval. Bol som k tomu vedený a nikdy ma ani len nenapadlo, aby som to spochybňoval. Dodnes, aj keď nevykonávam aktívne praktiky nábožensky založeného človeka, nemám v sebe žiadnu zlosť a nemám v sebe žiadny odpor. Boh sa mi vždy prekryje s osobnosťou môjho pozemského, biologického otca a na toho by som nenadával nikdy. Možno Štokholm syndróm.
Budem musieť s touto témou rýchlo skončiť. Tuším som vás svojim umením totálne uspal. Nedá mi však, ešte aspoň jednu tému, ktorú by som tu chcel kratučko spomenúť. Už desiatu. Je dôležitá, pretože má v sebe obrovský klam. Týka sa i mňa. Bytostne. Je to autorské citové exhibovanie. Nech taký bloger, či autor napíše čokoľvek na svete, vždy je to v prvom rade o ňom a potom zase o ňom, a nie, primárne, o príbehu, ktorý svojmu svetu predkladá. Niekedy sa necháme strhnúť k čudnému autorskému štýlu. Akoby sme vtedy ani neboli pri normálnych zmysloch. So slovkami narábame ako s lopatou, s krompáčom, a búšime do témy, ako keby sme sa načisto zbláznili. Momentálny výpadok, alebo čo. Cieľom je, neskutočným spôsobom zaujať, upútať.
Hovoria tomu autorský blok. Človek sa zasekne a nevie kam z konope. Ani s konope. Jedného krásneho dňa nastane útlm. Vôbec nedokážete tvoriť. Nedokážete zo seba dostať ani jedinú zbrčkavenú myšlienku. Čas plný kreatívneho potenciálu, vystrieda náhla, nepreniknuteľná tma. Niečo sa vo vás zasekne a ste totálne v kýbli. O tomto fenoméne nájdete celé litánie v každej metodike, ktoré sa týka tvorivého písania. Nevie sa prečo autorská kríza vzniká, nepozorovali u žiadneho pisálka varovné signály. Nevie sa prečo, nevie sa zhola nič. Ani nositelia Nobelovej ceny za literatúru, sa nedali vyšetriť. Iste by to pomohlo, ak by sme nazbierali poznatky najmä u nich. Ani jeden z nich nechcel pomôcť. Vedátori vysvetľovali, že na lakmusový papierik sa stačí len kuknúť. Nechceli, ani za boha, spolupracovať.
Často sa stretávam s tým, že ľudia nemajú dostatočne dozretú svoju tému. To z čítaného jasne cítiť. Zdá sa mi, že niektorí z nás sadajú k počítaču, s tým, že ani netušíme o čom vôbec budeme písať. Ako to viem? Býva to často aj môj prípad. Neraz sú v našich super-dielach, myšlienky len naznačené a celé autorské uvažovanie o téme pôsobí nevyzrelo a povrchne. Hotová katastrofa je, ak o téme o ktorej pojednávame, nič nevieme. V normálnom svete, by nám takéto ohurovanie možno prešlo. Dá sa to zakamuflovať, presvedčivosťou výzoru, gest, alebo, hrozbou bezprostredného násilia. Ak ma nepochopí, dám mu päsťou. V písanom texte je to iné. Tam sa pri prezentovaní našej pravdy, môžeme spoľahnúť len na písaný text. A preto, ak nie je náš text presvedčivý, znalý a v danej problematike erudovaný, čitatelia, alebo diskutéri si nás celkom iste podajú.
Mnohí z nás sa snažíme priam o nemožné. Zachytiť veci, ktoré sme zažili, tak ako ich vnímame, verne a neskreslene. Niečo vám o takomto postupe prezradím. Takýto text splodený "in natura", si len málokto prečíta. Aj keby sa na chvíľu do neho zahĺbil, čoskoro ho úplne omrzí. Ak labilný čitateľ, následne nevyskočí z okna, tak po tomto zážitku, celkom iste, vyšuruje celý byt, aby si náhodou v afekte neublížil. I ja takýmto spôsobom predchádzam vážnej osobnej ujme, potom čo mi kamarátka číta ďalšiu zo svojich básni. Mám ju veľmi rád, ale asi sa jej začnem vyhýbať. Text v písanej podobe je nutné štylizovať. Deformovať skutočnosť, ktorú ste prežili, aby bol váš text zrozumiteľný a váš načisto pravdivý príbeh, verte, či neverte, uveriteľný.
Najviac textov asi vzniká o láske. To je téma tém. Neviem to doložiť štatisticky, len si to tak myslím. Bez podkladu a dôkazov. Zahŕňam do toho aj tie neoficiálne textiky, silno ukryté v dievčenských, ale aj chalanských izbičkách, písané roztraseným neistým a slastne neskúseným perom. Ako vôbec písať o láske, aby čitateľ negúľal očami, keď si niečo také od nás prečíta?
Neviem toho ešte moc o ženách, ale viem, že existuje ženské rozmýšľanie a mužské rozmýšľanie. Obraz nádhernej scenérie, krajina s kopcami. Večerné zore a prechádzajúci sa milenci. Žena si istotne zapamätá tu atmosféru, krásu a nádej ich vzájomného vzťahu. Chalan nikdy nezabudne, že si nevzal so sebou zápalky. Je ženská literatúra a mužská literatúra. Ženská je viac bezpečná, je o vzťahoch medzi ľuďmi, hlavne o priateľstve a o láske. Ženská časť mojej osobnosti piští po pokoji a mnohokrát naivite ženského sveta. Moja ženská časť osobnosti spolu s tou mužskou je nemiešaná tak akurát. Tej ženskej čiastky je akurát toľko, aby som kamarátov nezval do svojej postele, a je jej práve toľko, aby som sa tu a tam dokázal posadiť pred televízor, či pred počítač, nachystaný prežiť chvíle s Danielle Steellovou, či Rosamunde Pilcher.
Každému jednému záleží na tom, aby naše texty iní s ľahkosťou čítali a mali z nich úžitok. Existuje jedna taká pomerne jednoduchá pomôcka, či je náš text v poriadku. Prečítať si text, ktorý sme práve stvorili, nahlas. Proste vyžeňte z izby všetkých rodinných príslušníkov, vrátane domácich zvierat, a prečítajte si svoj textík nahlas. Budete prekvapení, aký sa vám zrazu vyjaví. A opravujte samozrejme. Od mala sme navyknutí načúvať štylizovanému textu z televízie, alebo rádia, z kníh, novín, ale aj z filmov. Máme to všetci v sebe napočúvané. Ono sa to teraz vynorí. Keď si nahlas čítame, prebudíme maticu, ktorú máme už dávno v sebe prítomnú. I úplný začiatočník potom počuje, kde to v texte škrípe a kde, naopak, spieva.
Písanie nie je primárne o tom, za každú cenu, informovať druhých. Čo zmysluplné by som vám asi ja povedal? Som jednoduchý a plachý. Často v rozhovore s inými klopím zrak. Ak sa ma niekto opýta, ako sa mám, čudne mi skrúti ruky, aj hubu, a prchám rýchlo preč.
Podľa mňa je to zvláštnosť pohľadu. Môže poznať teóriu písania, ovládať štylistiku a ja neviem čo ešte, ak nemá iný, zvláštny pohľad, ak nie je schopný čudnosti v pozeraní sa na svet okolo seba, nič podstatného sa asi neudeje. Dobrý literát musí byť čudný. Predstavte si dôsledného, k sebe prísneho človeka, ktorý sa dokáže denne prinútiť k písaniu. Aj vtedy, keď na to vôbec nemá náladu. Písať v depresii, či naopak, v období radosti. Prísne racionálny všedný program. A túto svetskú a obyčajnú prísnosť podriadiť pohľadu svojho rozhádzaného, možno chorého vnútra, aby obrazy o ktorých píše, boli zaujímavé. Takýto človek musí byť tak trochu monštrum. Takí často skáču z mosta.
