Normálny mladý chalan, ničím zvlášť výnimočný. Všetko podstatné sa dozviete z článkov. Zoznam autorových rubrík: Súkromné
V podstate nerozumiem ničomu. Tomu, čo som vyštudoval vôbec nerozumiem. Chystám sa na VŠMU, za zvláštnymi efektami, pretože zvláštne efekty ma bavia, ale nemyslím si, že na Slovensku v tomto obore niekedy nájdem uplatnenie.
Akýsi politik povedal, myslím, že to bol Winston Churchill, že ten kto nedokáže vystihnúť myšlienku v zopár vetách, si nezaslúži vedieť písať. Bol dosť tvrdý, ale súhlasím. Nedokážem sa začítať do textu, ktorý je dlhý. Nie, žeby som pohŕdal blogermi, ktorí píšu dlhé texty. Je to skôr vo mne. Hovorím o blogeroch, pretože okrem Levieho kráľa, som nikdy žiadnu knihu neprečítal. Do dlhého textu sa mi jednoducho nechce. Skúšal som to veľa krát. Aj téma ma chytila, ale vidina toho, že strávim pri čítaní konkrétneho článku, ešte dlhý čas, ma odrádzala.
Pokračovanie: Teória pre vyjadrenie krásy asi existuje. Je to hodne subjektívna záležitosť. Existuje vôbec? Preto sa o nej toľko hovorí v rozprávkach, pretože neexistuje. Krása. Nič popisované v rozprávkach neexistuje. Je to umelé a ohlupujúce, aby mohli deti spať. Každý si krásu vytvárame sami, aby sa nám ľahšie žilo A presadzujeme ju navonok. Do tej miery, do akej sme zbehnutí v politike a v klame. Krása je ako bájny jednorožec, deti uveria. Dospelí však na ňu kašlú. Dávno vedia, ako sa veci majú. Niektorí z nás jemné veci, ľahučké ako pavučina, presadzujeme širokými lakťami. Najviac ženy, pretože sú krásne a krehké. Krása neexistuje, to sa len dennodenne plano uisťujeme, že áno. Kdesi v nejakom filme som počul, že nič okolo nás neexistuje. Vraj si celý svet okolo seba iba kreslíme. Ako do skicára. Siahneš pred seba a všetko sa v okamihu rozplynie. Zmizne. Nie je nič. len my vo vzduchoprázdne. Vznášame sa na ničom. Slepí blúdime tmou a totálnou ničotou.
Pokračovanie: Poznáte ten pocit, keď hrdina filmu stojí niekde v strede rušného sveta a hľadí dlho pred seba. Jeho zrak smeruje do zeme. A život okolo hrdinu sa niekam divo rúti, v strašnom besnom tempe. Je to lacný grafický efekt, keď hrdina je nehybný a autá a všetko čo sa hýbe sa zmení na pokrútené svetelné špagety. Nikto z toho záberu nezmúdrie. Ani hlavný predstaviteľ, ani vy nie. Je to len na efekt. Len tak. Takže je to absolútne na nič. Len to zapĺňa miesto a nie je to na použitie. A také sú často zábery z nášho života. Mnohé nemajú takmer žiadny zmysel. Mali by ich vystrihnúť. Ako zlé a nepotrebné. Celý pobyt v ústave som takto podobne vnímal, ako jeden obrovský pokazený záber z filmu. Ktorý nebol dovysvetlený a bol nedostatočne vypointovaný. Napísal ho a zdramatizoval mizerný režisér. Život. Jeden záber za druhým. Bez nadväznosti a zmyslu. Skôr než zábery z filmu, mi celý ten dej pripomínal náhodne blikajúce snímky snívajúceho, spiaceho mozgu nejakého človeka. Zhúleného a poriadne preťaženého.
Pokračovanie: Samozrejme, že som veľa premýšľal. Čo je na ústave to najhoršie. Nemôcť sa kde schovať. Nemôcť odisť od tých, ktorí mi práve lezú na nervy. Či chcete, alebo nie musíte zotrvať, tam kde práve ste. Normálne človek odíde, keď má všetkého plné zuby. Tu sa to nedá. Zavriete sa vo svojej izbe, ale furt počujete zvonka zvuky, ktorých ste súčasťou. Svet okolo seba nevypnete. Nemôžete sa vziať a ísť sa niekde prejsť. A potom ešte to, že cudzí ľudia sa vám nabúrajú do vašej osobnej zóny a poprehadzujú vo vás, čo len chcú. Načo siahnu zbúrajú. Ňúrajú sa vo vašich osobných pocitoch a veciach, ktoré patria len a len vám. Jedným slovom, vezmú vám vaše súkromie. Patríte všetkým deckám v bunke a všetkým vychovávateľom. Ste im vydaní na milosť. Nikde sa pred nimi neschováte. Najradšej by ste si zo všetkých spravili kamarátov, aby ste tak zmarili stav, ktorý zavládol . Ako nákladiak sa vám všetci nabúrali cez fasádu domu rovno do obývačky. A miesto toho aby ste volali o pomoc, rozhodli ste sa práve teraz v miestnosti povysávať. Všetkému sa musíte prispôsobiť. To nie je o dohode, to je o plnom akceptovaní stavu. O kapitulácii. Bezpodmienečnej, posratej kapitulácii.
Aby všetky deti mali svoju rodinu. Nie som zameraný na politiku. Nikdy vo mne nerezonovali podobné bulshity. Aby každé dieťa malo svoju rodinu. To sa nikdy nestane. Tak ako sa nikdy nestane, že raz bude svet bez násilia a zločinu. Pevne stojím na zemi oboma nohami. Asi som nenapraviteľný skeptik. Prajem si len jediné v tejto veci. Aby každé dieťa malo svojho milého, chápavého a vľúdneho vychovávateľa, alebo pestúna, na ktorého sa bude môcť spoľahnúť a plne sa oprieť o neho. Kedysi dávno sa o deti v ústavoch starali iba ženy. Staré dievky. Hodne sa vraj dbalo na to, aby boli tieto ženy slobodné. Aby boli naozaj oddané svojmu poslaniu vychovávať a neboli rušené svetskými partnerskými záležitosťami. Možno je to dobrý pohľad, ale to podľa mňa nestačí. Ženy sú dobré a láskavé, ale ak majú niečo rozhodnúť a posúdiť, sú často mimo. Nechýba im inteligencia, to rozhodne nie. Chýba im odstup. Príliš sa do všetkého ponárajú. Asi sa príliš snažia. A to nie je vždy dobré. Jedna a jedna sú dve. To iste. Ale niekedy aj sedem. Záleží vždy od okolností.
Pokračovanie: Nedokážem to percentuálne uviesť. Najviac detí v detskom domove bolo takých, čo sa ich rodičia vzdali. Proste s nimi nechceli mať vo svojom živote už nič viac spoločné. Nepočítali viac s nimi. Také matky ako keby sa vyondeli a definitívne za sebou spláchli. Nemyslím si, že som nejaký správňacký typ, ale nedokážem si predstaviť, žeby som niekde zanechal svoje decko a prestal sa o neho úplne zaujímať. Dobre, dať ho do ústavu, ale prestať sa o neho zaujímať, to chce iný žalúdok. A mnohé decká v Mestečku ani nepoznajú dôvody, pre ktoré sa tu ocitli. Nedokážem to psychologicky popísať, čo to s takým deckom spraví. Ako ho to do budúcnosti poznačí. Ale chápem ich nechuť poslúchať a spoločensky spolupracovať na čomkoľvek. Denne chodili na bielom aute policajti do Mestečka a odvážali si decká na policajnú stanicu kvôli drobným krádežiam. Hlavne krádežiam. Kto nepatrí nikam, asi patrí všade. Nepatrí mu nič a patrí mu všetko. A tak sa aj k cudzím veciam správajú. Patrí im všetko.
Pokračovanie: Na prstoch jednej ruky by sa dalo spočítať, koľko krát som bol v mestečkárskej jedálni na svoj štátny obed. Nikdy som to zo školy nestíhal. Nedalo sa to. Vyučovanie v škole na zdravotnej škole končilo dávno potom, čo zavreli ústavanskú jedáleň. Ak som sa aj dostal do jedálne načas, muselo v tom byť niečo výnimočné. Napríklad to, že sa nám vyučovanie z nejakého dôvodu skončilo skôr. Ani neviem prečo, boli zo mňa kuchári a kuchárky v jedálni takí nadšení, keď som sa tam zrazu objavil. Všetci boli guľatí a dobre naladení. Keď ma uvideli, najskôr ma podrobili krížovému výsluchu. Kto som, čo som. A prečo nechodím na ich obedy. Pripomenulo mi to jednu starú českú rozprávku, kedy sa starý dobrý kuchár sťažuje princovi: "...někto tu snad pohrdá mím kuchařským uměním?" Nie nepohŕdal som ich kuchárskym umením. Nemal som moc možností presvedčiť sa o ňom.
Pokračovanie: Som už dospelý, mnohým veciam však nerozumiem. Nerozumiem vlastne ničomu. Nahlas by som to nepovedal, ani keby ma štvrtili. Človek sa musí tváriť, že je kompetentný a že sa orientuje. Taká je spoločnosť. Inak vás z nej vytlačia. Už som prišiel na to, že vždy musíte byť sebaistý, pretože ľudia okolo vás, takí nie sú. Aby ste im dodali odvahu a silu a odhodlanie. Aby sa s vami cítili dobre. Niektoré ľudské veci sú fakt na hlavu. Komplikované. Čo je na ústavnej starostlivosti zlé? Zbierajú týrané a zanedbávané deti, ako malé štence po okolí a potom sa o ne starajú. Aby ich nikto neutopil. Dajú im jesť, strechu nad hlavou a postupne ich učia, ako sa má žiť. Robia to, čo ich rodičia nemôžu, alebo nechcú robiť. Ale nefunguje to. To viem určite. Skúsil som to na vlastnej koži. Toľko snahy a dobra a predsa to nejde.
Toto je naozaj veľký prípad. Pozrite si prosím video, ktoré je umiestnené pod článkom. Malý krpec v ňom napadá tri krát väčšieho chalana než je on sám, staršieho spolužiaka. Chlapec odoláva, je navyknutý na tvrdú šikanu už tri roky, ako sám v inom videu udáva. Najskôr ho malý chalan zasiahne úderom. Ďalší úder chlapec pasívne vykryje. Potom sa stane niečo nevídané. Casey vraví, že mal pred časom svoju vlastnú partiu, z ktorej ho ostatní vystrčili. Začalo im všetkým vadiť, že je veľký. Odlišné deti to nemajú vôbec ľahké. Chlapec vraví, že ten útočník sa tam z ničoho nič ráno ocitol a začal ho napádať. Že ani nevie, ako sa to všetko napätie za ten čas troch rokov v ňom nahromadilo.
Je to staršie video, má už pol milióna zhliadnutí. Takže patrí na Youtube medzi relatívne sledované. O čo ide? Nejaký fanatický fanúšik vybehol na trávnik futbalového ihriska s vlajkou. Policajti, ktorí mali dozor na štadióne, hneď štyria sa na neho vrhli. To by bolo asi v poriadku. Poriadok musí byť a nejakú tu revoltu treba uťať hneď v zárodku, aby sa to náhodou nevymklo z rúk. Potiaľto by to bolo v poriadku. Avšak keď chlapec narušiteľ ležal už spacifikovaný na trávniku, jeden z policajtov do neho začal strkať agresívne obuškom.
Vonku to má dokonca vlastné meno. A to je dobre. Je to ako s chorobami. Človeku je hneď lepšie, keď zistí, že danú chorobu možno poznajú a zažívajú aj druhí ľudia. Hneď sa človeku uľaví. Aspoň nie som so svojim trápením osamotený. Hovorí sa tomu friendzone. Normálne som na to našiel na internete serióznu definíciu. Tá znie až príliš informovane. Možno vlastná skúsenosť autora. Na Vikine sa píše: Priateľská zóna je, keď jedna osoba v platonickom vzťahu chce vstúpiť do milostného vzťahu, zatiaľ čo druhá osoba do neho vstúpiť nechce. Je to vo všeobecnosti považované za poľutovaniahodnú situáciu. (Pre ohrdnutú osobu samozrejme.) Ak takáto situácia nastane, tvrdia múdri ľudia, je veľmi ťažké vrátiť sa späť.
Hral som Modern Warfare 3. Je to taká nepodarená ale drahá strieľačka. Objavil sa tam jeden týpek z Anglicka. Hrali sme a niekto ho zabil. To je predsa normálne. Veď je to strieľačka. Nezvládol to. Začal hádzať n-bomby.
Pozrel som si film Šprti. Už po niekoľký krát za sebou. Má zaujímavú atmosféru. V pôvodnom anglickom znení sa film volá The History boys. Film podľa môjho názoru, svojou kvalitou, ďaleko prevýšil bežnú ponuku britských filmov. Film je z prostredia strednej školy. Napriek tomu pôsobí komorne až divadelne. Niet sa čo čudovať, film je prepracovaním pôvodnej divadelnej inscenácie. Príbeh filmu je jednoduchý. Pojednáva o ôsmich stredoškolských študentoch, ktorí sú pripravovaní na skúšky na slávne britské univerzity. Pripravujú ich dvaja profesori. Obaja sú homosexuáli. Každý ma svoj odlišný pohľad na prípravu študentov. Pohľad mladého profesora je moderný, dosť liberálny a agresívne bystrý. Starý tučný profesor, na druhej strane, dáva prednosť klasickému, skoro univerzitnému prístupu ku svojim chlapcom.
Mike Stone z Minesoty tvitoval niekoľko dní významné pornoherečky. Rozoslal celkovo 600 čvirikov so žiadosťou o partnerstvo na svoj školský ples. Pretože nemal žiadnu partnerku, napriek tomu, že sa o ňu u normálnych dievčat z jeho okolia pokúšal, na školský ples pozýval ľahké dámy z celej Ameriky. Myslel si, že ho neodmietnu. Školský ples, to je v živote mladého Američana podstatná záležitosť. Mnohé divy pornobiznisu ho slušne odmietli. Až na pôvabnú Megan Piper. Na Mikeho otázku, či s ním pôjde na ich ples povedala: Samozrejme, pôjdem rada, stačí keď mi zaplatíš letenku. Chlapec s nadšením súhlasil. Školský ples v Amerike na konci štvrtého ročníka je niečo ako stužková u nás. Záležitosť sa Mikovi vymkla z rúk. O veci sa dozvedel principál, teda riaditeľ jeho školy aj s učiteľským zborom. Riaditeľ kontaktoval rodičov chlapca. Matka skoro zošalela. Riaditeľ zdôraznil nariadenie školy, že riaditeľstvo školy môže s plesu vykázať či znemožniť účasť každému kto ohrozí morálny stav iných účastníkov plesu. Nutno podotknúť že Mike mal 18 rokov a jeho potencionálna partnerka 19 rokov.
Pokračovanie: Ak by som tento svoj pribeh natiahol na sedemdesiat časti, nazval by som ho Septuaginta. Čo znamená v latine Sedemdesiat (LXX). Môj názov by bol hodne nafúkaný a znel by učene. Rozhodne by som mu mal dať meno. Možno by som dal do názvu slovo hovno (po latinsky excrementum). Potom niečo s peklom (infernum) a strádaním. A ešte by som tam dal niečo o hlúposti a prehliadaní a o nezáujme. Aby to môj príbeh poriadne vystihovalo. A neľudskosť a hlúposť. Ten názov by bol riadne dlhý. A ešte by som tam dal niečo o nekompetentnosti. A zneužívaní moci. A slabých nervoch a neschopnosti sa ovládať.
Pokračovanie: V roku 2008 pripadlo dvadsiateho piateho februára na pondelok. V ten deň na ôsmu hodinu ráno sme mali plánované pojednávanie vo veci môjho vyradenia z ústavnej starostlivosti na okresnom súde v Trenčíne. Bol som s nervami hotový. Otec svoje slovo dodržal a na pojednávanie ma vzal so sebou. Sociálna pracovníčka z obvodného úradu v Trenčíne ma hneď zpražila poznámkou, že tam nemám čo hľadať. Že mám sedieť touto dobou v škole. Môj otec ju s láskavým úsmevom usmernil, aby sa starala o seba. Prišla aj moja mama. Moja mamka je nevidiaca. Nevidel som mamu desať rokov pred tým. Sudkyňa, ktorá rozsudzovala môj prípad, bola bez ruky. Môj otec je tiež invalidný. No, zišla sa nám tam pekná várka. Doktorka Rybárová, sudkyňa síce bez ruky, zato v taláre, hneď v úvode oznámila, že ruší moju ústavnú starostlivosť a že teraz len uvedie dôvody, ktoré ju k rozhodnutiu doviedli. Nemala pravú ruku, zjavne jej však nechýbal mozog a srdce. Čítala hodnotenie od môjho vychovávateľa Lisníka. Ten v ňom uvádzal že som sa v Mestečku
Pokračovanie: V súčasnosti som celkom spokojný. Je to už päť rokov, čo som sa dostal z detského domova v Zlatovciach von. Nanovo objavujem nové veci a teším sa z každého jedného dňa, ktorý na slobode prežijem. Vždy pre mňa vzťahy znamenali veľmi veľa. Odvtedy čo som z decáku preč, znamenajú pre mňa ešte viac. Skoro denne sedím na nejakých livestreamoch svojich kamarátov z celej Ameriky. Rozprávajú a ukazujú obrázky so svojho bežného života. Kvôli posunutiu času presedím pri ich vysielaní celú noc. Poznávam túto krásnu krajinu deň čo deň. Zo stoličky pred svojim počítačom. „Ľudia sú všade rovnakí, tvrdí otec. Nechcem mu protirečiť, ale v tomto nemá pravdu. Slováci nekomunikujú. Keď sa v nejakej hre na niekoho z našich obrátim, odvrkne mi, alebo ma pošle niekam. Američania sú úplne iní. A čo mi vadí fakt hodne, je ten nízky sprostý rasizmus, ktorý tu na Slovensku existuje. Večne upratujem svoj facebook od takýchto.
Pokračovanie: Za posledné roky som si pozrel niekoľko stoviek filmov. Videl som všetky filmy, čo v Amerike boli za posledné roky natočené. Aj tie ľahšie i tie ťachšie. „To bola zase somarina," zhodnotím zvyčajne takýto film a pustím si ďalší. Už som vám hovoril, že som zásadne proti ACTA? Otec mi povedal, že ide asi o nejaký psychologický únik z reality. Potreba preladiť sa niekam inam. Do iného, viac priateľského sveta. Vraj to, čo som zažil v Mestečku sa môže rovnať svojimi následkami vojne. Ak by som bol hodne malý asi by sa zo mňa stal autista. Zabarikádoval by som sa vo svojom vlastnom vnútri. Nechcelo by sa mi odtiaľ, ani za boha, von. Vraj sa takto organizmus bráni proti vonkajším vplyvom. Zničujúcim vonkajším vplyvom. Týždenne sa pozriem asi na desiatku filmov. Nikto ma nedokáže prekvapiť nejakým neznámym filmom. Videl som všetky. Teraz v poslednej dobe sa zorientovávam v klasickej americkej flmografii z prvej polovice dvadsiateho storočia. Zo začiatku som pozeral na filmy s titulkami, dnes mi nerobí problém sledovať film v anglickom originály. Táto moja úchylka mi pomohla s angličtinou.
Pokračovanie: To že som sa ocitol v detskom domove, malo za následok stratu niektorých kamarátov. Nebolo ich však mnoho. Verný nášmu kamarátstvu zostal aj Tomáš. Vážil som si toho. Chápal som že ústavani všeobecne nemajú v našej spoločnosti moc veľkú podporu. S Tomášom sa poznáme už nejaký čas, aj keď nie až tak dlho. Ale dosť sme toho spolu preskákali. V poslednej dobe nie som s ním v kontakte. Tomáš objavil veľký a nezávislý bratislavský svet. Raz som sa rozhodol, že s Janom nepôjdeme dnes do školy. Mali sme nejaké peniažky, kúpili sme si v potravinách fľašku a zamerili sme k Váhu. Na sedenie pri vode bolo dosť zima, ale aj postojačky sa tiež dá. Pridal sa k nám aj Tomáš. Jano asi o desiatej hodine odišiel do školy. Zostal som len ja s Tomášom. Tomáš to s pitím poriadne prehnal. Nebavilo ma to už, ale nemohol som ho tam nechať samého, zvlášť keď sa sotva udržal na nohách. Keď to z neho aspoň trocha vyprchalo, odviedol som ho domov. Jeho otec mi nadal. Pretože už bolo viac menej po vyučovaní, pobral som sa do Mestečka. Celá ta situácia ma hodne škrela. Nie som moc nadšený s takéhoto štýlu života.
