Čínsky Rok draka sa začal 23. januára a skončí sa 9. februára 2013. Drak symbolizuje vznešenosť a silu. Deti narodené v tomto roku by mali mať v živote šťastie, no budú aj ambiciózne, cieľavedomé, sebaisté a odolné. Čínu zachvacuje šialenstvo, niektorí si vraj už v predstihu rezervujú miesta na pôrod, aj keď majú svojho potomka zatiaľ iba – v plánoch.
Dnes som bol hrdý na svoj kraj a na ľudí žijúcich v ňom. S detvianskymi odborármi som si pešo prešiel cestu od strojární až do starej Detvy. Možno aj na hodinu presne sa desať rokov po prvom protestnom pochode z fabriky do mesta vybrali odborári dvoch strojárskych firiem na novú „prechádzku". Pritom zablokovali cestu, čo určite nepotešilo vodičov ponáhľajúcich sa užiť si predĺžený veľkonočný víkend.
Za chvíľku vypnem svetlo. (V sobotu, 31. 3. 2012 o 20:30 miestneho času na hodinu, Hodinu Zeme, zhasnite svetlá vo svojej domácnosti, či firme a pridajte sa tak k miliarde ľudí po celom svete, k celosvetovej elite – stiahnuté neviem odkiaľ.) Vypnem svetlo aj napriek tomu, že neznášam, keď si niekto niekde niečo vymyslí a celý svet to má opakovať.
Riaditelia nemocníc sa nám dohodli, že nezamestnajú žiadnu zdravotnú sestru, ktorú iná nemocnica prepustí. To je snáď zlý sen? Nie, v Banskobystrickom kraji je to realita!
Miesto činu: Gril na tržnici – taký, v ktorom zhltnete kuracie stehno za pár minút. Niekde v reštaurácii by ste si možno iba objednávali polievku a tu si už spokojne s napumpovaným bruškom umývate prsty zalepené od tuku. Jedlo rýchle = nezdravé. Viem, viem, viem... Ale chutí!
Tak, neviem... Dnes sme chceli svetu ukázať, že je rozdiel medzi Slovinskom a Slovenskom. V hokeji predovšetkým! Po dnešnom hokejovom zápase som sa v duchu spýtal, kto vlastne organizuje hokejový šampionát.
Telo chlapca sa odráža od karosérie auta. Letí oblúkom a tvrdo dopadá na asfalt. Pískanie kolies priťahuje desiatky pohľadov okoloidúcich ľudí. Zdesenie a výkriky sa miešajú. Niekto prináša deku a vkladá ju chlapcovi pod hlavu. Iný volá záchranku. Premávka na ceste sa zastavila. Leží na nej – môj syn.
Videl som ho už z diaľky. Nižšia postava, zodratá vetrovka, počerná tvár. V ruke papier na červenej podložke. Snažím sa ho obísť, potom to vzdávam. Prejsť námestím je niekedy šichta. Prečo sa mám ja prispôsobovať? Prečo mám utekať ako nejaký zbabelec? Krok som iba málinko zrýchlil. Vyhliadol si ma. Určite! Asi mám naivitu vyrytú na čele. Bol to odborník – vo mne sa teda nesklamal!
Chce to trochu poézie, ženy to predsa majú rady. K tomu štipku galantnosti, za hrsť úprimného záujmu.Chce to trochu času, dosť času. Také niečo sa nedá vyriešiť za dve - tri minúty. Chce to malú pozornosť. Chlapovi stačí priateľské potrasenie rukou, žene nie. Plán už mám. Kúpim kvietok - každej jednej. Spočítané, zrátané – potrebujem kvety tri. Každý iný. Nemusel by byť, no tak som sa rozhodol. A možno aj nejakú sladkosť. Investícia sa násobí trojkou – pre tri ženy v mojom živote. Ja viem, je to dosť, no ony si takúto pozornosť na MDŽ zaslúžia.
Zoberie kartu, niečo zapíše a čakáte. Kto je objednaný a kto zasa nie? Akútne prípady? Žiadne? Alebo iba jeden? Samý otáznik, tak ako je pre väčšinu z nás otáznikom práca zdravotnej sestry. Som chorý, a prvý koho stretnem, samozrejme, okrem húfu mne podobných, je zdravotná sestra. Prísna! Milá! Usmiata! Vážna! Jednoducho človek!
Nečakal som nával, no ani taký slabý záujem. Malá zasadačka v detvianskom Kultúrnom centre A. Sládkoviča by kapacitou normálne nemala stačiť. No stačila. Bola dokonca zbytočne veľká. Je piatok podvečer a každý sa asi radšej ponáhľa z práce domov ako na besedu s cestovateľom. (Michal Knitl dnes v Detve predstavil svoju knihu Na juhoamerickej vlne.) Pomyslím si, že možno ani ja by som sem nemeral cestu, keby som nechcel urobiť s autorom rozhovor.
Snívame o výhre v lotérii, láka nás možnosť blahobytu, ktorý nám môže zaručiť iba dostatok financií na našom účte. Sny jednotlivcov sa podobajú, no rovnaké je to so spoločnosťou. A čím je pre jedného človeka výhra, pre celé mesto to môže byť ropný vrt alebo zlatá baňa. Práve takýto sen akoby začala snívať Detva.
Hriňová, časť Zánemecká. Kraj, kde sa človek vždy cíti ako na dovolenke. Spojenie medzi Hriňovou a Detvou. Noviny tam vozím týždeň čo týždeň. Do malej predajne, v ktorej ešte predavačka môže zákazníka osloviť menom. Aj každé vydanie našich novín tam má svojho čitateľa.
Obraz, aký sa dá vidieť na námestí každý deň. Mladé mamičky s kočíkmi sa prechádzajú, debatujú o svojich starostiach a zrejme aj radostiach. Neviem presne, obyčajne ich nepočúvam. Včerajší malý incident som ale nemohol prepočuť. A ani prehliadnuť.
Hlásenie miestneho rozhlasu v našej dedinke strediskovej má (čuduj sa svete) ešte vždy prednosť pred informáciami šíriacimi sa cez facebook. Babky i dedkovia síce nevybiehajú na ulicu, aby všetko lepšie počuli, no určite aspoň stíšia rádiá. A niektorí možno aj otvoria okno – veď treba vetrať.
„Tá školská byrokracia je hrozná,“ hovorí mi môj štrnásťročný syn Adam a podáva mi štyri papiere, ktoré mám podpísať. Vraj ihneď. V pamäti lovím, kde sme ho to vlastne poslali, no rýchlo ma usádza, že ide o lyžiarsky kurz. Alebo ak chcete – Lyžiarsky výchovno-výcvikový kurz (LVVK). Neviem, kto toto spojenie vymyslel, no rýchlo všetky štyri listiny na patričných miestach podpisujem, mysliac si, že bude pokoj. A potom čítam.
