"Jediný spôsob ako obstáť v skúške, je skúšku podstúpiť. Inak to nejde."Náčelník Majestátna Čierna Labuť (z knihy Marlo Morgan Posolstvo od protinožcov) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Tým, čím je pre Francúzov Eiffelova veža, tým je pre Švajčiarov Matterhorn. Tešila som sa na jeho lomený tvar a dúfala som, že budeme mať pekné počasie, aby som si ho mohla zvečniť do svojej zbierky.
Dnešný deň začíname vskutku turisticky - nasadáme do autobusu, predpoveď počasia nie je nič moc, hoci sem tam vidíme nejaký ten slnečný „papršlek". Namierené máme k priehrade na konci údolia Saas zvanej Stausee Mattmark. Po asi tak 20 minútach cesty, vystupujeme v ústrety silnému studenému vetru. Sme vo výške niečo okolo 2.200 m n.m.. Obliekame všetky vrstvy, ktoré máme v batohoch a hľadíme smerom k cieľu našej túry.
Zobúdzame sa do krásneho slnečného dňa a vydávame sa opäť do mestečka Saas Fee, odkiaľ začína naša dnešná trasa. Keďže sezóna ešte nezačala, lanovka na Plattjen - panoramatickú výhliadku - zatiaľ nepremáva. Preto musíme vystúpať z 1.803 m n.m. až do výšky 2.570 m n.m. po vlastných. Ide o podobne náročnú túru strmými serpentínami ako v našich Tatrách z Popradského plesa na Ostrvu. Cestou sa hrám s fotením kvietkov, aj keď príliš času nemám, trasa podľa mapy vyzerá byť pomerne dlhá. To však ešte netuším, aká dlhá a aká náročná.
Tohtoročnú dovolenku som trávila opäť v horách - verná svojim obľúbencom horolezcom, zvolila som si pre tento rok v rámci šetriaceho programu, čo sa počtu dovolenkových dní týka, Alpy. Konkrétne švajčiarske - Walliské a ešte konkrétnejšie - údolie Saas /susediace s údolím Mattertal, kde sa zrodil symbol Švajčiarska - Matterhorn - so svojimi 4.478 m siedma najvyššia hora Álp/. Pre vysvetlenie - šetriaci dovolenkový program je nevyhnutný, aby som mohla budúci rok odísť na mesiac do svojej vysnívanej destinácie - base campu pod Everestom.
Tohtoročné Vianoce boli pre mňa trochu iné. Počas sviatkov pokoja a mieru ma za posledných 15 rokov chytajú neveselé nálady, sviatky mi pripomínajú niečo, čo sa mi nepodarilo, neviem s tým nič spraviť a táto skutočnosť môjmu naturelu vôbec nevyhovuje. Napriek snahe celej rodiny, všetkých mojich kamarátov a ľudí okolo mňa, neviem sa zbaviť svojej vianočnej nostalgicko-smutnej nálady. Ale nebojte, tento článok nie je o mojich emočných poryvoch :-))).
Malá Zuza bola zvláštne dieťa. Akoby sa narodila preto, aby od malinka počúvala ľudí. Jej mama bola studnica zážitkov, emócií a výlevov - prvý „klient" na vypočutie. Okruh rodinných priateľov a známych rovnako nešetril príbehmi, nebolo to práve rozprávanie pre Zuzu, ale jej mama ju vždy nechávala sedieť v tej istej „spovednej" miestnosti a tak mala Zuza uši ako slon a registrovala každé jedno slovko. A utvárala si svoj vlastný svet, v ktorom sa „takéto" veci diať nebudú, lebo nechce byť podobne nešťastná, nechce byť nahnevaná a ani žiarlivá, či neprajná. Vybudovala si na základe „odposluchov" svoj vlastný hodnotový rebríček a snažila sa žiť podľa neho.
Je príjemný piatkový predveľkonočný večer a ja Vás pozývam do pražskej Lucerny na večer plný nostalgického tanca zvaného charleston. Sólo za mikrofónom bude mať Ondřej Havelka a jeho orchester a na parkete sa to bude hemžiť profesionálnymi, poloprofesionálnymi a amatérskymi tanečníkmi. Všetci však majú jeden spoločný záujem - hudbu a tanec. Takže smiem prosiť?
Tohtoročnú Veľkú noc som prežila u svojej kamarátky Larisy v jej príjemnom obydlí, v ešte príjemnejšom meste - v matičke stovežatej. Kedykoľvek som tam, brázdime ulice a uličky, chutnáme jedlá v nových reštauráciách, nevieme sa vynadívať na vývesné štíty, či maľby na dverách a okeniciach a navštevujeme rôzne architektonické skvosty a výstavy. Ani tento raz sme neurobili výnimku. Okrem povinnej prechádzky okolo hradu sme mali v pláne Tanečný večer v Lucerne, výstavu Jiřího Georga Dokoupila v Jazdiarni pražského hradu a raňajky v známej kaviarni Café Louvre.
Vonku leje, zababušila som sa do deky ako v zime ... jednoducho JAR je tu!
A na záver nepálskej série pripájam fotografie detailov, ktoré mi túto krajinu budú stále pripomínať.
"Stokrát môžem spadnúť do farbistého kotla Káthmandú a nikdy mi nezovšednie. Vždy sa nanovo zamilujem do starej lásky, zakaždým ma dostane. So zavretými očami poznám mesto vďaka jeho nezameniteľným vôňam. Večne čmudiace knôty chránia tých, ktorí ich zapálili. Vonné tyčinky, blikotajúce lampičky s jačím lojom, sladká vôňa mandariniek, papáje, manga, múčne čapati, rot aj nan, skvasené pivo čang. Oranžové kvety venčekov si myseľ uchová najdlhšie." Pavel Bém, Rudolf Švaříček - Třetí Everest Poznání bolí...
Pre prípadných trekerov, ktorí by mali v úmysle dovolenkovaťv Himalájach, pripájam obrázky dedín, kvôli predstave. Dostala som totiž kopec otázok, ako je to s ubytovaním, stravovaním, hygienou.
Práve ste sa rozhodli, že absolvujete jeden zo svojich najkrajších letov v živote. Poletíte okolo najvyššieho bodu na zemeguli, okolo sna mnohých horolezcov či normálnych smrteľníkov, poletíte okolo najvyššej hory sveta - Mount Everestu. V nepálštine sa Everest volá Sagarmatha, čo znamená Tvár nebies, v tibetštine je hora známa pod menom Qomolangma a znamená Matka sveta. Jeho výška je 8.848 m n.m..
Krajina a hory boli presne to, čo ma do Nepálu ťahalo. Nesklamali - boli krásne, rozprávkové, so všetkými náladami a rozmarmi počasia. Chvíľku mi aj slzy vyhŕkli, keď sme prechádzali popod Dhaulaghiri a Annapurnu za úplnej hmly a dažďa. Ale vzápätí mi to vynahradilo jedno skvelé ráno, východ slnka a skvelá partia rovnakých fotomaniakov ako ja. Hor sa do Himalájí.
Nebolo by odo mňa fér, keby som nepripojila aj pár obrázkov z rastlinnej a zvieracej ríše. Bol to síce môj posledný interest na tejto ceste ale pár cvakov som si neodpustila. Nečakajte však nejaké extra zábery, moja priorita patrila horám.
Dnes tu máme náš obľúbený sviatok, tak som si povedala, že je na mieste pozrieť sa na to naše "hadie" plemä z rôznych uhlov. Chcete vidieť ženy mladé, staré, matky, študentky, ženy usmiate, zamračené, zadumané, pracovité, pozorujúce, či vzrušujúce? Predpokladám, že každý si v nasledujúcej spleti portrétov a dokumentov nájde tú svoju favoritku, preto mi zostáva už len povedať - milé dámy, všetko najlepšie k MDŽ!
Pokračujeme v portrétoch ďalej, po deťoch prichádzajú na rad ich väčší kamaráti - muži. Neviem, čo múdre na ich adresu by som napísala, snáď len, že sa im rada pozerám do očí, neznášam feministické vtipy na ich adresu a oceňujem ich inteligenciu a akčnosť /jasné, že mám na mysli skupinu príjemných mužov a nie menšinu nezaslúžiacu si ani poznámku/. V Nepále som si mohla pohľady zoči voči naozaj vychutnať. Špeciálnu skupinu tvorili stále dobiedzajúci a žobrajúci svätí muži, ktorých sa dalo striasť len škaredým kukučom a spŕškou nie trikrát najpríjemnejších slov. Myslím, že tomu tónu by porozumel každý :-). Vstúpme teda do maskulínneho sveta.
Pokračujem v sérii detských fotiek - teraz trochu nefarebne a pripájam aj pár štvorcových formátov.
S fotením som začínala práve pri mojich bratoch, kedy ma bavilo sledovať ich bezprostredné reakcie, emócie a nálady. Deti sú rovnaké všade na svete. Niektoré sú vážne, bojazlivé, hanblivé, iné zasa veselé, smelé a hravé. No a nájdu sa aj jedince priam vychytralé. Nebolo to inak ani v Nepále. Pripájam farebné portréty nepálskych deťúreniec, v ďalšej časti prídu na rad čierno biele obrázky.
Viacerí z Vás mi napísali výhradu - "do dnešného dňa sme si neprečítali nič z Tvojej cesty do Nepálu". Hmmm, je to pravda, na blog som nenapísala ešte ani čiarku. Pre tých, ktorých zaujíma cestopis, nájdu ho na: http://www.ephoto.sk/uzivatelska-sekcia/photopoint-svet/nepal/nepal-2009-dolny-mustangI/, pod článkom je odklik aj na II. a III. časť. Pre tých, ktorým sa čítať nechce, pripájam výber fotografií, z ktorých väčšia časť momentále visí na stenách bratislavskej kaviarničky Caffé 66 na Dunajskej ulici č. 66.
