"Jediný spôsob ako obstáť v skúške, je skúšku podstúpiť. Inak to nejde."Náčelník Majestátna Čierna Labuť (z knihy Marlo Morgan Posolstvo od protinožcov) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Máme tu nedeľné ráno. Spoza okien sa na nás usmievajú jedľové vetvičky, na ktorých je hrubá vrstva čerstvo napadaného snehu. A čo je ešte lepšie, vykúka slnko, tak sa všetci vytešujeme, aké pekne fotodoobedie nás čaká.
Kto si chce prečítať report s fotkami účastníkov, nájde ho vďaka Karolovi na http://www.ephoto.sk/uzivatelska-sekcia/blogy/workshop-zimna-krajina-s-lacom-struharom-2010/, alebo nech klikne na www.roebuck.sk. Pripájam vlastné "veľdiela" z milého víkendu, už do tretice stráveného s manželmi Struhárovcami a mne podobnými šialencami.
Včera sme sa s Miškom a Ľubkou vybrali na návštevu oázy tigrov usurijských v Kostolnej pri Senci. Fotku tigra nemám takmer žiadnu, avšak fotiek jednoročného leva Sama mám ajajááááj. A nielen to.
Na základe článku http://www.ephoto.sk/uzivatelska-sekcia/foto-skola/fotograficky-experiment/fotografujeme-dym/ sme sa s Natáliou dohodli, že vyskúšame odporúčané pravidlá na zachytenie dymokriviek. Koncom novembra sme sa teda zadebnili v tmavej miestnosti s tmavým pozadím, bleskom v ruke, foťákom na stole a snahou vyčarovať tie najkrajšie kudrlinky dymu, aké sú len možné.
Kedysi som medzi rečou Karolovi spomenula, že som ešte nikdy nefotila v ateliéri. A že netuším, ako sa robí zo svetlami. Odpoveď znela:" kúp si kvet a prídi, niečo skúsime".
Konce roka nemám príliš v obľube. Všetci s nadšením plánujú bujaré oslavy a mne príde veľa krát smutno za niečím, čo končí. Jasné, že sa teším aj na niečo nové, čo ešte len príde.
Tieto slová mi vždy napadnú pri spomienke na kone. Od malička som bola zaľúbená do tohoto štvornohého tvora. Na každoročnú otázku, čo by som chcela pod stromček, k narodeninám či meninám znela stále tá istá odpoveď - KOŇA. "A kam by sme ho dali?" "No predsa pod schodište". Myslela som vstupné schody, ktorými sa vchádzalo do klasického socialistického paneláku, kde sme sa ako deti pomerne často hrávali, najmä keď vonku pršalo. To, že tak malý priestor by koňovi nestačil, som nechcela pripustiť ani za svet. Prihlásila som sa aj na jazdecký krúžok, avšak z dôvodu mojej značnej veľkosti mi mama za môjho urputného slzenia vyhovorila aj to. A tak mi napokon zostala radosť z fotografií v knižkách a na pohľadniciach.
Vraciam sa späť k mojej poslednej návšteve na tatovej chalupe na Záhorí. Minulý rok som našla lúku, na ktorej bolo neuveriteľné množstvo motýľov a kvetov. A tak som sa tešila na svoje prvé makrozábery, ktoré mali byť práve odtiaľ.
Hurááááááá, máme piatok a podľa počasia to vyzerá na upršaný víkend. A tak sa ešte vrátim k minulej nedeli, ktorú sme v celkom početnej zostave (Lenka, Body, Karol, Izzino a ja) strávili pri rakúskom "mori". Keďže neusiedlerský maják sa nám už prejedol, chceli sme nájsť v okolí jazera nové fotomiesta. Neboli sme úplne úspešní, nič extra sme nevypátrali /ach jaj, práve mi napadlo, že som sem zabudla dať fotky z našej predchádzajúcej návštevy, kedy sme našli veterný mlyn - v dohľadnej dobe doplním/. Napriek našej neúspešnej misii sme si však super oddýchli a síce na známom mieste, ale s neznámymi "modelmi" sme si tak, či tak, doplnili naše chtíčofotobunky.
Od malička ma fascinovali šelmy. Levy, gepardy, leopardy, pumy, či tigre ... každá návšteva ZOO bola vždy o výbehoch šeliem. Fascinovane som stála a pozorovala dve veci - oči a laby.
Pripájam sľúbený, pravdepodobne posledný z trojice článkov o zoofarme v Modrovej. Asi dva týždne po mojom prvom "maorskom" blogu som si našla v pošte mail od Dr. Minára - spolumajiteľa zoofarmy, aby som sa mu ozvala na jeho telefónne číslo. Moja prvá myšlienka bola : "oj, asi som ho naštvala svojou kritikou. Nič to, cinknem a uvidím." A tak som vytočila jeho číslo a na druhej strane sa ozval príjemný, kľudný, mužský hlas. Po úvodných formalitách som dostala pochvalu svojich fotiek a vysvetlenie, ako to so zoofarmou vlastne bolo pôvodne plánované. A pozvanie na návštevu a ďalšie fotenie.
Dnes Vám pripájam len pár čiernobielych portrétov našich starých známych Maorov, bližší pokec o mojej opätovnej návšteve zoofarmy v Modrovej napíšem, keď budem mať trochu viac času. A rozpíšem Vám aj trochu viac o tom, ako sa na prvý pohľad veci jasné nakoniec ukážu ako ... iné, ako som si myslela. A ešte Vám napíšem aj niečo o pánovi majiteľovi a o tom aký krásny darček mi v nedeľu dal. Zatiaľ dobrú noc a čoskoro do čítania.
Keď som pred dvoma týždňami ospevovala svoj zostup z Plačlivého, ani by mi nenapadlo, že o tak krátku chvíľu budem ospevovať zas - výstup na rakúsky Ötscher. Výstup, v mojej turistickej histórii, technicky najťažší. Plačlivé by som dnes nazvala krátkym adrenalínovým opojením.
Včera sme si opäť urobili fotovýlet v starej známej zostave - Ľubka, Michal, Karol a ja. Neviem, či to bolo spôsobené počasím alebo mojim vnútorným nepokojom, ale napriek tomu, že som sa do Antola a Banskej Štiavnice veľmi tešila, napriek tomu, že moji spoločníci boli skvelí a nafotili kopec parádnych kúskov, nemala som chuť na klasické fotografie. Všeobecne teraz asi nemám chuť na klasické postupy a pochody v ničom. A tak som si všímala viac detailov, ako možno klasicky pekných pohľadov, na aké sme zvyknutí na pohľadniciach.
Všimla som si z reakcií ľudí, ktorí ma poznajú len z blogových príbehov, že na nich pôsobím ako Nebojsa. Večne niekam mierim, mením lokality, skúšam nové veci a tak sa im zdá, že som neustále dobitá batéria. Ľudkovia, nebláznite! Som úplne normálna baba, ktorá má kopec strachov, často vôbec nevládze a sem tam nevie ako ďalej. Ale život je podľa mňa o tom, aby sme sa pokúšali problémy prekonať, strachy zahadzovať a cítili sa šťastní z vecí a rozhodnutí, ktoré robíme. A ak spokojní nie sme, môžeme spraviť druhý pokus a vyskúšať spôsob č. 2. Záleží len a len od nás. Jasné, že niekedy sa veci nedaria a nezostáva nič iné len pokorne sklopiť uši a počkať si na svetlejšie chvíľky. Poznáme to predsa všetci, všakže?
V jedno nedeľné zamračené, ale teplé ráno sme spolu s Ľubkou, Miškom a Karolom nasadli do auta a vydali sa na túlačky. Na stránku www.ephoto.sk dal niekto víkendový tip na návštevu novozélandsko – austrálskej farmy v dedinke Modrová (zhruba 90 km od Bratislavy, približne 10-15 minút za Piešťanmi). Ľubka obvolala kontaktnú osobu, zistila ako sa veci majú a Miško nám potom poslal mail s návrhom na výlet.
Nemáte niekedy chuť aspoň na malý okamih dostať krídla a len tak vzlietnuť, pozorovať na chvíľku život z vrchu a odpútať sa od každodennej reality? Ja hej. Som vzdušné znamenie, milujem vietor /samozrejme, len keď som dobre zababušená a nefučí mi za krk :-)/ a piesne „Wind of change“ alebo „She´s like the wind“ mi sedia textami na mieru.
Dnes mám pracovnú nedeľu, avšak aspoň na chvíľku sadám k laptopu a trochu sa hrám s fotkami zo šírej rodnej hrudy zo včerajška. Nebudem dnes písať žiaden komentár, ani príbeh, ani citáty ... a ani farbami tieto fotky neobdarím ... mám chuť na niečo iné.
Myslím, že Silvia bude ešte dlho spomínať na vetu, ktorú som v to sobotné poobedie vypustila z úst nespočetne veľa krát. S túžobným povzdychom som ju vyslovovala pri každej zákrute, línii, kaplnke, či kostolíku črtajúceho sa v diaľke, počas nášho "brázdenia" repkových polí za dedinkou Dlhá, neďaleko Trnavy.
V jedno nedeľné ráno som sa vydala na výpravnú cestu do starého bratislavského mesta. Narodila som sa tu, dokonca v tejto časti a vždy po návrate z cudziny musím, ako správny pes, obísť svoj rajón. Prechádzam sa vtedy po starých uličkách a zhlboka dýcham tú nostalgickú atmosféru, v ktorej je nastriekaný zvláštny parfém. Volá sa História. A tak sledujem kľučky, okná, staré zámky, dlažbu - všetko čo je touto vôňou napáchnuté. Vymýšľam si postavy a k nim príbehy, ktoré sa mohli a nemuseli stať a po každej takejto prechádzke som rada, že tu bývam. Prešporok je Prešporok, korene nezapriem. A aj napriek tomu, že je už dávno po šibačke, trošku Vás predsa len tou vôňou ešte postriekam. Len dúfam, že aj Vám bude rovnako príjemne voňať pod nosom.
