Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue. Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Štát sa o mňa v piatok dôkladne postaral. Trolejbus som mala iba pre seba, patrili mi aj prázdne cesty. Občas sa na ulici zjavil človek v uniforme, pripravený pomáhať a chrániť. Navyše, cestovala som zadarmo.
Bola som na svadbe. Po prvom tanci mladomanželov sme na parkete urobili kruh a postupne vyzývali oboch do tanca. Nevesta po chvíli nemala s kým tancovať, no ženícha čakala ešte dlhá tanečná púť.
V reštaurácii podíde k nášmu stolu žena, držiaca na rukách asi ročné dieťa. Čupne si k mojej stoličke, podstrčí mi bábo a britskou angličtinou sa spýta: „Nechceš sa s ňou hrať?“ Pletie sa jej jazyk a má prepité oči.
Mám príležitosť dovolenkovať ako milionárka. Vozím sa po ostrove v drahom aute a vyhadzujem peniaze von oknom. Užívam si to, lebo o týždeň už budem cvakať lístok v nevyvetranom trolejbuse.
Bola som na farskej opekačke. Sedela som pri ohni, zarozprávaná so známymi, keď mi na hlavu spadla marhuľa. Vtedy som uvidela prichádzať bandu cigánčat.
Keď mal môj oco 15 rokov, jeho mama mu zakázala ísť na čunder, lebo sa o neho bála. Oco sa nahneval. Z ruksaku vytiahol chlieb a šmaril ho sliepkam. Paštéty hodil do koša, malinovku vylial na trávu.
Keď som prvýkrát videla Paľa Haberu naživo, bola som taká nervózna, že som nedokázala hovoriť. Pri Michalskej bráne sa pred obchodom s hudobnými nosičmi kľukatil dlhý rad, v ktorom som stála aj ja.
Muži zostávajú na materskej dovolenke, používajú zdrobneniny, vyznajú sa v múke, podstupujú procedúry na omladenie tváre a navštevujú ponuré byty, s úmyslom dať si vyveštiť.
Cez okno nazerám dnu do krčmy. Hľadám Ďura Brmbalíka, miestnosť však zíva prázdnotou. Metla je opretá o výčap. V rohu pri stene je starostova vaňa! Dedina, hoc malebná a zaliata slnkom, pôsobí bez svojráznych postavičiek smutne.
Raz som trávila Silvester v okolí jazera Richňava. Dopočula som sa, že v neďalekej dedine býva vychýrená veštkyňa, za ktorou chodia ľudia zo všetkých kútov Slovenska.
Keď som absolvovala dvojtýždňovú plavbu výletnou loďou, nevyrazili mi dych Bahamy, ani karibské mestá, v ktorých sme kotvili. Dych mi vyrazila jedna tučná americká černoška.
Na základnej škole som mala v triede šesť cigánov, ktorí vždy trochu smrdeli. Roznášali vši a zo šatne kradli vetrovky. Svoj temperament často nevedeli krotiť.
„Dobrý deň, mám číslo od susedy, Váš pes dnes pohrýzol moju mamu.“ „Kerý?“ „Ten čierny.“ „Aha“, zareagoval muž na druhej strane telefónu.
Som ostrihaná na Darinku Rolincovú a šmýkam sa po ceste, obklopenej zamrznutými stromami. V diaľke vidím našu zasneženú chatu. Som na dovolenke s rodičmi. Je tu veľa dospelých a čo je ešte lepšie, plno detí.
Taký frmol som pred našim kostolom nikdy nevidela. Tlačila som sa v dave a zdravila známych. Som tu doma, väčšinu ľudí poznám od malička. Tak ako oni, aj ja som bola zvedavá a nedočkavá.
Eskalátor je pokazený, tak šliapem. Sotva lapám dych. Ocitnem sa vo svete, v ktorom vládnu tácky. Je tu frmol, vydýchaný vzduch a taký hluk, že nepočujem vlastné myšlienky.
„To nám akože neotvoríte?!“ kričali ľudia v mestskom hromadnom prostriedku. Vodič zastavil, ale neotvoril dvere. Vychutnával si rozhorčený dav, ktorý bol natlačený v autobuse číslo 50 na frekventovanej zastávke Mlynské nivy.
Televízia podvečer odvysielala úsmevnú reportáž na tému „Piatok trinásteho“. Respondenti na ulici sa smiali. V rukách držali víkendový nákup a zhodli sa v jednom. Poverčivosť je pre bláznov!
Vídavala som ho v bratislavských reštauráciách. Sedel pri stole sám. S pohárom vína a s hrubou knihou čakal, kým mu prinesú jedlo.
Uznávaný reportér Andrej Bán v ten večer povedal: „Choďte a presvedčte sa. Nečítajte tlač, nelúskajte sociálne siete, nepozerajte televíziu. Choďte si urobiť vlastný názor.“ Tak som šla.
