Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Keď som prvýkrát videla Paľa Haberu naživo, bola som taká nervózna, že som nedokázala hovoriť. Pri Michalskej bráne sa pred obchodom s hudobnými nosičmi kľukatil dlhý rad, v ktorom som stála aj ja.
Muži zostávajú na materskej dovolenke, používajú zdrobneniny, vyznajú sa v múke, podstupujú procedúry na omladenie tváre a navštevujú ponuré byty, s úmyslom dať si vyveštiť.
Cez okno nazerám dnu do krčmy. Hľadám Ďura Brmbalíka, miestnosť však zíva prázdnotou. Metla je opretá o výčap. V rohu pri stene je starostova vaňa! Dedina, hoc malebná a zaliata slnkom, pôsobí bez svojráznych postavičiek smutne.
Raz som trávila Silvester v okolí jazera Richňava. Dopočula som sa, že v neďalekej dedine býva vychýrená veštkyňa, za ktorou chodia ľudia zo všetkých kútov Slovenska.
Keď som absolvovala dvojtýždňovú plavbu výletnou loďou, nevyrazili mi dych Bahamy, ani karibské mestá, v ktorých sme kotvili. Dych mi vyrazila jedna tučná americká černoška.
Na základnej škole som mala v triede šesť cigánov, ktorí vždy trochu smrdeli. Roznášali vši a zo šatne kradli vetrovky. Svoj temperament často nevedeli krotiť.
„Dobrý deň, mám číslo od susedy, Váš pes dnes pohrýzol moju mamu.“ „Kerý?“ „Ten čierny.“ „Aha“, zareagoval muž na druhej strane telefónu.
Som ostrihaná na Darinku Rolincovú a šmýkam sa po ceste, obklopenej zamrznutými stromami. V diaľke vidím našu zasneženú chatu. Som na dovolenke s rodičmi. Je tu veľa dospelých a čo je ešte lepšie, plno detí.
Taký frmol som pred našim kostolom nikdy nevidela. Tlačila som sa v dave a zdravila známych. Som tu doma, väčšinu ľudí poznám od malička. Tak ako oni, aj ja som bola zvedavá a nedočkavá.
Eskalátor je pokazený, tak šliapem. Sotva lapám dych. Ocitnem sa vo svete, v ktorom vládnu tácky. Je tu frmol, vydýchaný vzduch a taký hluk, že nepočujem vlastné myšlienky.
„To nám akože neotvoríte?!“ kričali ľudia v mestskom hromadnom prostriedku. Vodič zastavil, ale neotvoril dvere. Vychutnával si rozhorčený dav, ktorý bol natlačený v autobuse číslo 50 na frekventovanej zastávke Mlynské nivy.
Televízia podvečer odvysielala úsmevnú reportáž na tému „Piatok trinásteho“. Respondenti na ulici sa smiali. V rukách držali víkendový nákup a zhodli sa v jednom. Poverčivosť je pre bláznov!
Vídavala som ho v bratislavských reštauráciách. Sedel pri stole sám. S pohárom vína a s hrubou knihou čakal, kým mu prinesú jedlo.
Uznávaný reportér Andrej Bán v ten večer povedal: „Choďte a presvedčte sa. Nečítajte tlač, nelúskajte sociálne siete, nepozerajte televíziu. Choďte si urobiť vlastný názor.“ Tak som šla.
S nálepkou v ruke podídem k autu. Na zadné sklo nalepím Zetko. Z ako zamilovaná do strachu. Otvorím dvere, sadnem si a naštartujem. Vrhnem krátky pohľad na nebo, je to gesto vďaky za blonďavú hrivu a prvýkrát vyrazím úplne sama.
Kráčala som v nedeľu do práce a pod jazykom sa mi hromadili štipľavé slová. Plánovala som ich vysypať na kolegu, ktorý bol príčinou môjho pokazeného víkendu. Keď som ho zbadala, vyschlo mi v hrdle.
Nikdy nevyhrám Miss a nebudem môcť do mikrofónu povedať, že zo všetkého najviac si želám svetový mier. Tak som sa zbalila a odcestovala do Košíc. Namiesto promenády v plávkach som fúkala nos do rukáva a pľula na cestu.
Zbadám biznismenov černochov. Recepčná im pestovanými nechtami otvorí turniket. Černosi, držiac v ruke vyleštené kufríky, jej venujú nablýskaný úsmev. Sú filmovo uhladení. Sledujúc ich sa aj moja pleť napne a vyzerá ako po botoxe.
Na koncerte Robbieho Williamsa sedela kúsok odo mňa žena, ktorá takmer vyvolala bitku. Len preto, lebo od speváka nevedela odtrhnúť oči. Robbie v tom bol nevinne. On iba vrtel zadkom a vyplazoval jazyk.
Zalievam si čaj, keď ma vyruší krik zvonka. Podídem k oknu. Žena jednou rukou drží bábätko a druhou divoko gestikuluje. Muž za ňou nezaostáva, šermuje rukami rovnako zúrivo ako žena s ohňom na jazyku.
