Monika Nagyova
Som potomok vysídlených Maďarov
Vyrastala som obklopená príbehmi o nútenom odchode Maďarov z tohto územia. V roku 1947 sa Benešove dekréty dotkli mnohých mojich príbuzných a prevrátili im život naruby.
Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Vyrastala som obklopená príbehmi o nútenom odchode Maďarov z tohto územia. V roku 1947 sa Benešove dekréty dotkli mnohých mojich príbuzných a prevrátili im život naruby.
Keď idem s kolegami na obed, často sa stáva, že na menu je vyprážaný syr s hranolkami. Deväť z desiatich ľudí si ho s nadšením objedná. Aké nezdravé! Preto sme sa s kolegyňami rozhodli, že si dáme vodový deň.
Mladý úspešný právnik ráno vstal, umyl sa, obliekol sa a uviazal si kravatu. Potom zamieril do kuchyne. Načiahol sa pre škatuľu, z ktorej vytiahol tri krabičky liekov. Z každej krabičky vybral jednu tabletku a zapil ich vodou.
Mala som trému. Zazvonila som pri dverách a čakala, kto sa v nich objaví. Otvorila mi žena. Oblečená bola v domácom úbore a vlasy jej vyskakovali z drdola. Nadýchla som sa a oznámila: „Hello, I am your cleaning lady.“
Mobilné aplikácie robia všetko za nás. Hovoria nám, že sa máme napiť a zhlboka dýchať. Upozorňujú, že sme dnes málo chodili a pripomínajú, kedy si dať liek. Dôležité je iba jedno. Nepúšťať telefón z ruky.
Steny nemajú iba uši, ale aj ústa. Tie moje nemlčia, ani keď ich o to žiadam. Vrieskajú, plačú alebo vzrušene vzdychajú. Márne si zapchávam uši. Život v paneláku je už raz taký, steny v byte vám prezradia všetko.
Upratovačka bola zhrbená nad vysávačom. Keď sa jej uvoľnil pramienok vlasov, vystrela sa a napravila si sponku. Vtedy som jej videla do tváre. Bola mladá, no celá spotená. Červený koberec jej dal poriadne zabrať.
Nemám plán, iba dve zdravé nohy, nechám teda, nech ma mesto chytí za ruku a vedia ma. Luxembourg vyzerá akoby bol vytesaný do skaly.
Ani neodzdravil. Len zovrel dlane, zaprel sa nimi do stola, nahol sa ku mne a mlčal. „Víno máte dobré?“ prelomila som ticho pri výčape. „Nie. Víno máme výborné!“
Predieram sa davom. V nákupnom centre akoby dnes dávali všetko zadarmo, všade je plno ľudí. Je tu zlý vzduch a hluk. Zo stánku na mňa volá pani, chce, aby som ochutnala parenicu, ktorú predáva.
Priznám sa, som plná očakávania. Prečítala som knihu „Žítkovské bohyně“ od Kateřiny Tučkovej a teraz mierim na miesto, kde sa to celé odohrávalo. Na Žítkovú.
Nastúpim do autobusu a naskytne sa mi pohľad, ktorý ma ohúri. Ani si nejdem sadnúť, keď sa uvoľní miesto. Zostanem stáť, aby som mala lepší výhľad. Dobre vidím! Kniha. A ešte k tomu v rukách pekného muža.
Mám šťastie na kňazov, ich kázne ma inšpirujú. Rozhliadam sa, poznám to tu. Široké stĺpy, drevené lavice, na stenách výjavy krížovej cesty, v kúte betlehem. Keď spieva zbor, je to také krásne, že mám počas omše zimomriavky.
Autobus je kompletne oblepený reklamou na krém proti vráskam. Sedím s hlavou opretou o obločné sklo a nevidím jeseň za oknami. Roztvorím teda letáky, ktoré držím v rukách.
Štát sa o mňa v piatok dôkladne postaral. Trolejbus som mala iba pre seba, patrili mi aj prázdne cesty. Občas sa na ulici zjavil človek v uniforme, pripravený pomáhať a chrániť. Navyše, cestovala som zadarmo.
Bola som na svadbe. Po prvom tanci mladomanželov sme na parkete urobili kruh a postupne vyzývali oboch do tanca. Nevesta po chvíli nemala s kým tancovať, no ženícha čakala ešte dlhá tanečná púť.
V reštaurácii podíde k nášmu stolu žena, držiaca na rukách asi ročné dieťa. Čupne si k mojej stoličke, podstrčí mi bábo a britskou angličtinou sa spýta: „Nechceš sa s ňou hrať?“ Pletie sa jej jazyk a má prepité oči.
Mám príležitosť dovolenkovať ako milionárka. Vozím sa po ostrove v drahom aute a vyhadzujem peniaze von oknom. Užívam si to, lebo o týždeň už budem cvakať lístok v nevyvetranom trolejbuse.
Bola som na farskej opekačke. Sedela som pri ohni, zarozprávaná so známymi, keď mi na hlavu spadla marhuľa. Vtedy som uvidela prichádzať bandu cigánčat.
Keď mal môj oco 15 rokov, jeho mama mu zakázala ísť na čunder, lebo sa o neho bála. Oco sa nahneval. Z ruksaku vytiahol chlieb a šmaril ho sliepkam. Paštéty hodil do koša, malinovku vylial na trávu.