Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue. Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Pánskym volenkám definitívne odzvonilo. Sú staromódne a málokto ich praktizuje. Nikto nečaká, že páni zdvihnú zadky, podídu k ženám a vyzvú ich do tanca. Teraz sú v kurze dámske volenky.
Bola sobota, krátko pred šiestou, čakala som pred Potravinami. Ja a hŕstka podivínov. Keď som sa im prizrela bližšie, videla som, že sú navlas rovnakí. Mali prepotené vetrovky a zanedbané, neoholené brady.
Na tento výrok ultraštíhlej módnej ikony Daphne Guinness si spomeniem vždy, keď zahryznem do teplej, chrumkavej bagety. Vtedy viem, že som v nebi.
Vždy v nedeľu ráno, ešte za tmy, veziem babku a jej kamarátky do kostola. Zbieram ich postupne, až kým nemám auto plne naložené dámami s vekovým priemerom 85 rokov.
V Bille, v rade na pokladňu, stál predo mnou urastený muž a nápadne si ma obzeral. Potom sa na mňa nesmelo usmial. Jeho záujem mi lichotil, aj keď účes, ktorý mal na hlave, vyvolal vo mne spomienky na osemdesiate roky.
V jeden slnečný deň k nám dofrčal fotograf na bicykli s ospravedlnením, že sa mu spálil film. Z fotiek z Prvého svätého prijímania nič nebude. Vraj sa musím fotiť ešte raz.
V časoch, keď stodevina premávala z Dolných honov do Krasňan, ňou pravidelne cestoval aj jeden nemravník v šedom baloňáku.
Muž vedľa mňa prudko dýcha. Na bežiacom páse si pridá rýchlosť, blíži sa do finále. Vzdychá oveľa intenzívnejšie. Keby som privrela oči, mohlo by sa zdať, že som s ním na úplne inom mieste.
Vyrastala som obklopená príbehmi o nútenom odchode Maďarov z tohto územia. V roku 1947 sa Benešove dekréty dotkli mnohých mojich príbuzných a prevrátili im život naruby.
Keď idem s kolegami na obed, často sa stáva, že na menu je vyprážaný syr s hranolkami. Deväť z desiatich ľudí si ho s nadšením objedná. Aké nezdravé! Preto sme sa s kolegyňami rozhodli, že si dáme vodový deň.
Mladý úspešný právnik ráno vstal, umyl sa, obliekol sa a uviazal si kravatu. Potom zamieril do kuchyne. Načiahol sa pre škatuľu, z ktorej vytiahol tri krabičky liekov. Z každej krabičky vybral jednu tabletku a zapil ich vodou.
Mala som trému. Zazvonila som pri dverách a čakala, kto sa v nich objaví. Otvorila mi žena. Oblečená bola v domácom úbore a vlasy jej vyskakovali z drdola. Nadýchla som sa a oznámila: „Hello, I am your cleaning lady.“
Mobilné aplikácie robia všetko za nás. Hovoria nám, že sa máme napiť a zhlboka dýchať. Upozorňujú, že sme dnes málo chodili a pripomínajú, kedy si dať liek. Dôležité je iba jedno. Nepúšťať telefón z ruky.
Steny nemajú iba uši, ale aj ústa. Tie moje nemlčia, ani keď ich o to žiadam. Vrieskajú, plačú alebo vzrušene vzdychajú. Márne si zapchávam uši. Život v paneláku je už raz taký, steny v byte vám prezradia všetko.
Upratovačka bola zhrbená nad vysávačom. Keď sa jej uvoľnil pramienok vlasov, vystrela sa a napravila si sponku. Vtedy som jej videla do tváre. Bola mladá, no celá spotená. Červený koberec jej dal poriadne zabrať.
Nemám plán, iba dve zdravé nohy, nechám teda, nech ma mesto chytí za ruku a vedia ma. Luxembourg vyzerá akoby bol vytesaný do skaly.
Ani neodzdravil. Len zovrel dlane, zaprel sa nimi do stola, nahol sa ku mne a mlčal. „Víno máte dobré?“ prelomila som ticho pri výčape. „Nie. Víno máme výborné!“
Predieram sa davom. V nákupnom centre akoby dnes dávali všetko zadarmo, všade je plno ľudí. Je tu zlý vzduch a hluk. Zo stánku na mňa volá pani, chce, aby som ochutnala parenicu, ktorú predáva.
Priznám sa, som plná očakávania. Prečítala som knihu „Žítkovské bohyně“ od Kateřiny Tučkovej a teraz mierim na miesto, kde sa to celé odohrávalo. Na Žítkovú.
Nastúpim do autobusu a naskytne sa mi pohľad, ktorý ma ohúri. Ani si nejdem sadnúť, keď sa uvoľní miesto. Zostanem stáť, aby som mala lepší výhľad. Dobre vidím! Kniha. A ešte k tomu v rukách pekného muža.
