Monika Nagyova
Každý z nás ho raz stretne. Idiota, ktorý nám strpčuje život.
Vraj pomáha, keď si idiota predstavíme spätne ako dieťa, keď ešte liezlo po štyroch. Odskúšané. Nepomáha. Postrek na chmuľov v obchode ešte nedostať. Čo teraz?
Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Vraj pomáha, keď si idiota predstavíme spätne ako dieťa, keď ešte liezlo po štyroch. Odskúšané. Nepomáha. Postrek na chmuľov v obchode ešte nedostať. Čo teraz?
V jogurte, ktorý mal byť ešte sedemnásť dní v záruke, som našla pleseň. So vzťahmi je to také isté. Stačí sa rozhliadnuť. Partnerstvá sú umelé a rozpadávajú sa pred vypršaním záručnej doby.
Sme v krčme asi dvanásti. Veselá partia. Sme rozjarení, máme plný stôl poldecákov, krígľov a arašidov. Svet nám leží pri nohách až do momentu, kým čašníčka nezhasne svetlo.
„Mami, je pravda, že všetci raz zomrieme?“ „Prečo sa pýtaš?“ „Teraz to hovorili v jednom filme.“ V kuchyni sme mali návštevu, vrátila som sa do obývačky.
Som v Bille, stojím v rade. Fungujú len tri pokladne, chvíľu potrvá kým prídem na rad. Pri jednej z mnohých prázdnych pokladní sedí SBS-kár.
S letnými mesiacmi sa na Slovnaftskú cestu vrátilo najstaršie remeslo. Obnažené neviestky sa ponevierajú okolo kamiónov. Ich kolísavá chôdza prezrádza, že sa dali na kariéru alkoholičiek.
Stojím na prašnej ceste. Vypĺznuté somáre ťahajú vlečky, na ktorých sedia znudení dedinčania. Kde tu mám hľadať záchod?! V diaľke zazriem čosi, čo pripomína benzínku. Keď tam vstúpim, ovalí ma smrad.
Vrátim sa k našej festivalovej pýche. Pohoda je lokálny produkt, made in Slovakia. Potomkovia Jánošíkov si vrecká napchali dukátmi a valašku vymenili za zemiakové placky.
Vstúpila som do priestrannej, živej kaviarne. Až keď som si sadla, všimla som si, že sú v nej iba muži. Názov podniku hovoril za všetko: Romeo & Romeo. Muži sa smiali, jedli, fajčili a pili.
Som extrémne nesúťaživý typ a som presvedčená, že behať má človek sám. Bez aplikácií, zdieľania výsledných časov a drahých bežeckých búnd. Kamarátky ma však prehovorili.
Miško nechce platené jasle, chce s otcom naháňať motýle. Ale je malý, želanie nedokáže sformulovať do vety, a tak sedí pri stole a robí guľôčky z chleba. Pyšný Marcel ho okríkne: „Pekne jedz, narovnaj sa a nemľaskaj!“
Šesť mesiacov som otročila u černochov. Každý večer som plakávala v okne a cez závoj sĺz som sa dívala na vysvietený londýnsky Tower Bridge. Bola som mladá a hlúpa aupairka, ktorá padla do osídiel nigérijskej mafie.
„Sestrička, potrebujem na záchod, zoberiete ma tam?“ „Veď máte plienku,“ zaznie strohá odpoveď z chodby.
„Helena! Helena! Poď sem!“ Helena pribehne, razí z nej pach spotených kočovníkov. „Aha, čo sme našli,“ štrbavé deti roztvoria dlaň. Ha-ha! Dilino gádžo stratil peniaze!
Predo mnou sedia štyri dievčatá približne v rovnakom veku. Nevšímajú si cestujúcich a z miery ich nevyvádza ani prudké brzdenie trolejbusu číslo 202. „Zajtra sa s ním vyspím a rozídem“, povie tá s copom.
Je nádherná sobota. Vzduch je teplý, slnko svieti a IKEA praská vo švíkoch. V aute je na skapanie dusno, deti hompáľajú nohami, ocko krúti volantom a mamička kmitajúc očami, hľadá prázdny pľac.
„Keď som bola malá, myslela som si, že speváčky a herečky neprdia,“ vyhlásila moja suseda. Na jej slová som si spomenula, keď som stála pred Beyonce. Bola trochu odhalená, trochu naľahko a riadne na vysoko.
Biješ sa do pŕs, že tebe sa to nikdy nestane. Až svitne deň, keď budeš musieť urobiť to, čo urobili tvoji predkovia pred dvetisíc rokmi, keď hádzali kamene do pobehlice. Položiť kameň a čo najrýchlejšie sa vytratiť z davu.
Darmo ponúka exotická hosteska Slovákovi syr. Slovák sa okúňa, nechce si vziať. Bude mu trápne, že ochutná a nič nekúpi. Iné národy si berú plným priehrštím a nehodlajú minúť ani cent. Im to, na rozdiel od Slováka, nie je blbé.
Traduje sa o vás, že žijete v bubline. Neuvedomujete si, že tak dôležití ako ste vo svojom svete, už nie ste nikde inde. Nadávajú vám do korporátnych magorov. Vo food courte hlcete čínske rezance a nespúšťate oči z blackberry. Dámy, váš obraz tiež nie je lichotivý. Sedíte pod Štefánikovou sochou a fúkate si na prsty, lebo žena bez nalakovaných nechtov je ako fúrik bez kolesa. Nepoužiteľná.