Vitajte v meste! Tento slogan niektorých fanúšikov bratislavského Slovana dáva zvyšku Slovenska najavo, že hlavné mesto je čosi viac. Opak je pravdou. Dokazuje to aj neschopnosť bratislavských samosprávnych orgánov vysporiadať sa s vrakmi áut.
Miesto: Bratislava Lokalita: Staré mesto, frekventované parkovisko pri hlavnej ceste na Karadžičovej ulici Problém: Nepojazdný ohyzd s mimobratislavskou EČV a nálepkou „volím budúce generácie" na kufri zaberajúci jedno parkovacie miesto a už niekoľko mesiacov dvíhajúci adrenalín tamojším obyvateľom
Tak sme vás, pán Dušan, s kamarátkou Betkou trošku preberali pri vode Rusoveckého jazera. Nebojte, vo všetkej počestnosti, s plavkami na tele. My vieme, že keď je reč o škole, treba zachovať dekórum.
Dnes ráno som vystúpila z električky pod Novým mostom. Vravím si, aký pekný deň. Zdvihla som oči, že sa pokochám na modrej oblohe bez obláčika a miesto toho som schytala ľadovú sprchu. Na Novom moste mi udrel do očí neprehliadnuteľný nápis - Most Róberta Fica. A tu už sranda končí.
Na Bibliotéku som sa tešila. Kamarát tam navyše predstavoval svoj nový počin, preto som sa tešila ešte viac. Až dokým mi nadšenie nezamrzlo pri okienku, kde sa vyberalo vstupné.
O Móricovi Beňovskom sú napísané knihy, básne, máme o ňom seriál, na svete je opera, sú po ňom pomenované ulice - v Budapešti, vo Viedni, na Madagaskare, vo Vrbovom. V Bratislave o ňom zmienka nie je. Chýba mi.
Dnes je medzinárodný deň učiteľov. Tiež som mala pocit, že tu niečo nesedí. Nejako mám zafixovaný 28. marec. Ale keďže sa snažím kráčať s dobou a EU svetonázorom, rozhodla som sa, že učiteľom za ich prácu poďakujem aj dnes.
Vlastne ma ani neprekvapila správa, podľa ktorej v Michalovciach zbierali na petíciu SNS podpisy deti vo veku veku deväť, desať a štrnásť rokov. Verím totiž, že išlo o síce mladých, ale uvedomelých občanov, ktorí v rámci svojho národného presvedčenia vyrazili do ulíc v mene Slovenska, na ktorom sa má hovoriť po slovensky.
Školstvo na Slovensku je studnica problémov. Jej hladina sa periodicky rozvíri novými perlami, ako sú digitálne učebnice, či zistenie, že nám vlastne chýbajú na školách aj tie tlačené. Sem tam sa k nám dostane správa o zvýšení platov učiteľov, ktoré je však viac imaginárne ako reálne. Dalo by sa pokračovať....
Včera, pred odchodom z práce, ma nepríjemne zaskočil mail. Písali mi vraj, citujem: „Dakujeme, ze si sa zapojila do najvacsej sutaze krasy slovenskych zien Dievca leta 2011.Tvoj profil bude publikovany na stranke hned ako ho skontroluje nas administrator."
Dnes mi prišiel jeden z tých reťazových mailov, ktoré vymazávam bez toho, aby som ich prečítala. Tento bol iný. Nesľuboval roky šťastia, ak bude poslaný najmenej siedmim ďalším ľuďom, ani oplzlé vtipy, ani iné milé prezentácie.
Situácia na Podpoľaní mi pripomína scenár z amerického akčného filmu. Do nerozvinutého regiónu prichádza potichúčky cyperský investor s plánmi na ťažbu zlata. Dôsledne pracuje na ľúbivej propagácii svojich bohumilých zámerov - oblieka ich do pekných letáčikov, v ktorých vysvetľuje, aký bude mať ťažba prínos pre región a minimálne riziká. Obhajuje v nich použitie metódy kyanidového lúhovania a ubezpečuje, že po skončení ťažby neostane žiaden kyanid na haldách, ani v ich okolí. (Nevadí mu pritom ani fakt, že poslanci Európskeho parlamentu jednoznačne vyzvali Európsku komisiu, aby do konca roka 2011 iniciovala úplný zákaz používania kyanidovej metódy pri ťažbe v Európskej únii.)
Médiá sú štvrtá veľmoc, povedal raz ktosi. Povedal to múdro, tak tomu verím. Preto ma včera vyrušila správa, podľa ktorej pán minister Jurzyca dal zelenú mediálnej vysokej škole v Bratislave, resp. odbornej vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave, inak aj AMB (znie to tak cool...)
Tak som si minule s neterkou zašla do Medickej záhrady. Bolo čosi okolo 18.00, vonku bolo príjemne a cestu, ktorá trvá za normálnych okolností asi 10 minút, sme si vychutnávali natoľko, že nám trvala niečo okolo pol hodinky.
Cez víkend som stretla Joža. Pracanta so silným zmyslom pre spravodlivoť a svojského bojovníka proti krivdám. Bol smutný. Opustili ho. Bezdomovci, ktorých prichýlil na jednu noc a ostali uňho 6 rokov.
Nikdy som nebola skalopevný fanúšik záhradkárčenia. Dalo by sa povedať, že pokiaľ som sa mohla čvachtať na holotoša v malom bazéniku, hojdať sa na húpačke, padať z korby malej oranžovej tatrovky a rozbíjať predkolenia kamarátom pri futbale, nevadilo mi ani chodiť do záhradky. Horšie to bolo, keď človek akože dospel a očakávalo sa od neho, že bude plieť burinu, okopkávať, či polievať. Vtedy som s tým sekla.
Na začiatku bola myšlienka. Tá prerástla do veľkého chcenia a odhodlania vytvoriť niečo, čo tu chýba. Vytvoriť divadlo, v ktorom budú okrem ľudí účinkovať aj kone. Divadlo, ktoré bude určené najmä detskému divákovi, bude svieže, vtipné a zaujímavé. Divadlo, do ktorého budú môcť detskí diváci aj vstupovať a spoluvytvárať ho.
Nedávno som dostala chuť na kus histórie. Zobrala som teda svoje investigatívne náradie a namierila som si to k národnej kultúrnej pamiatke ležiacej na území Dúbravky, v lokalite „Veľká lúka" - Ville rustice - rímsko-germánskej usadlosti z 3st.. Očakávam, že ju budem opúšťať s hromadou krásnych pocitov a množstvom informácií.
Pôvodne to malo byť pohodové ránko s kávičkou u dobrej známej. Bolo čosi pred ôsmou, keď som zamykala dvere svojho bytu a mierila k výťahom. A naskytol sa mi nasledovný pohľad:
Som žena. Navyše blondína. Hokeju sa, čo do pravidiel, rozumiem asi ako koza do algoritmov. No ani to ma neodradí od toho, aby som zopár úprimných riadkov nevenovala našim hokejistom.
