Kým sa na Gombáši chovali ovce (do r. 1930) a košarovali sa niektoré náhorné plošiny, tak sa i ony orali. Bolo to Za Smrekovcom, v Hatiach, na Nižnom Plochu a Punčovie jame. Orali sa aj rovnejšie plochy v jednotlivých dolinkách chotára: Pod Grúnikom, Pod Pirťou, V Gombášskej doline, Medzižiari, v Kútnej doline, Čutkovie doline a tiež v Ľubochnianskej doline. Na týchto poliach siali jačmeň, ovos, sadili zemiaky a na vykošarovaných pozemkoch aj ľan.
Drevorubači pracujúci v šlógu chodili na týždňovky. Domov nechodili a spávali v nimi postavených drevených kolibách. Kde postavili kolibu záviselo od prameňa vody, aby nebol ďaleko od samotnej koliby. Prehĺbením prameňa vznikla studnička. Keď bola voda vo svahu, odvádzala sa z kôry urobeným žliabkom.
Dolnoliptovské obce Švošov, Gombáš a Stankovany sa zapodievali pltníctvom a drevorubačstvom. Pltníctvo sa najdlhšie zachovalo v Stankovanoch. Hlavným zamestnaním obyvateľov týchto obcí boli práce s drevom. Pracovali aj na pílach a ako lesní robotníci v Lesnom závode Ľubochňa. Boli roky keď tam vymanipulovali tisícky kubíkov dreva.
Všetka bielizeň krojového oblečenia bola zo zrebného alebo ľanového plátna. Pri dedinských prácach a prácach v lese sa veľmi zašpinila a musela sa prať. Prala sa zváraním. Pri zváraní sa nepoužívali mydlá a iné pracie prostriedky. Pralo sa lúhom vyrobeným z popola bukového dreva.
Dolnoliptovské obce Švošov, Gombáš, Ľubochňa, Stankovany a Rojkov boli charakteristické svojími kompami. Kompa je riečne plavidlo s plošinou položenou na dvoch člnoch, slúžiace na prevážanie ľudí, ale i vozov so záprahom. Oceľové lano kompy je natiahnuté ponad Váh a po ňom sa vedie kladka spojená s hlavným stĺpom kompy. Natočením vesla (zapriečením) sa dá kompa do pohybu a preplaví sa z jedného brehu na druhý breh Váhu.
Už r. 1425 sa spomína Gombáš (od 11.7.1948 - Hubová) ako malá osada. Typické sú drevené štvorbytové dvojdomy. Obyvateľov domu nespájala žiadna príbuznosť. Ako vyzerala vtedajšia dedina svedčí obraz z kaplnky sv. Rócha z roku 1831, keď v obci zúrila cholera.
Žijeme v čase, keď sa konajú v našich farnostiach primičné sväté omše. Aj gombášska farnosť patrí vďaka Bohu medzi tie šťastné farnosti, ktorá dala svetu až troch kňazov z filiálnej obce Lubochňa. Sú to: Michal Holík a bratia Pavol a Peter Jurčaga. Pri tejto vzácnej príležitosti treba povedať aspoň niektoré údaje o starej gombášskej farnosti.
Tak bolo, láska gombášskych mládencov k švošovskm dievkam a opačne nepoznala ani v minulosti hranice a pochopiteľne vedeli si poradiť aj s Váhom. Mládenci chodili za dievčatami (hovorilo sa na zálety) až večer po zotmení. Vtedy už kompa (pozri obrázok) nepremávala, na most do Ľubochne bolo ďaleko, preto využívali na prechod ponad Váh ťažné kopmové lano (linu) spájajúce obidva brehy.
V Gombáši bývalo osem až desať lepších gazdov (mali viac poľa a lúk) a ostatné rodiny mali málo alebo žiadnu poľnohospodársku pôdu. Aj tí boháči, tiež neboli boháčmi, lebo mali len o niečo viac ako ostatní. I oni pracovali sezónne v Ľubochnianskej doline pri rúbaní, spúšťaní a vození dreva, lebo len ťažko sa dalo vyžiť z majetku.
V poslednom čase životodarnú surovinu - vodu sme zväčša spomínali ako živel. Nielen u nás, ale aj v niektorých okolitých štátoch po výdatných dažďoch voda riek, ale i niektorých malých potokov, sa rozvodnila do nebývalých rozmerov. Topila a ničila všetko čo jej prišlo do cesty.
