Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi
Hospic som mala za pochmúrne miesto. Keď idete okolo, hoci aj vo veselom rozhovore, na chvíľu súcitne stíchnete. Začne vám byť aj trochu nepríjemne. Kdesi tu visí pojem smrti a konečnosti tohto všetkého a to sa vám ani trochu nepáči. Rýchlo sa odvrátite, usmejete sa na spolukráčateľa a pokračujete v bezstarostnom pingpongu slov.
Zrak je pre človeka najdôležitejším zmyslom, až 80% všetkých informácií o okolitom svete vnímame práve prostredníctvom lúčov svetla dopadajúcich na sietnicu. 80%, to je riadne veľa. Veď skúste na chvíľu zavrieť oči. Keď ich znova otvoríte, môžete sa pustiť do čítania. Bude to o slepote. O jej najčastejších príčinách v našich končinách, o zákernosti týchto ochorení a o tom, že aj oči by mali občas zájsť na preventívnu prehliadku.
V tomto článku sa vám pokúsim priblížiť proces vzniku nádoru na molekulárnej a bunkovej úrovni, dúfam, že v rozumnom a pochopiteľnom rozsahu.
Tento semester nás konečne pustili nakuknúť aj medzi pacientov, do nemocnice. Po dvoch rokoch teórie v posluchárňach a labákoch sme celí natešení. Biele plášte a ženieme sa za našou pani doktorkou, ktorá nám o tých zaujímavejších prípadoch čo to porozpráva a vysvetľuje nám, čo by sme mali vidieť a hmatať a počuť. A my len prikladáme naše novučičké fonendoskopy a čudujeme sa, ako to, že je z tých pár tichých zvukov schopná určiť diagnózu.
Poznáte to. Zobudíte sa a je vám akosi blbo. Bolí vás hlava, škrabe vás v hrdle a tečie vám z nosa. Cítite sa akoby vás prešiel parný valec. Nemáte náhodou aj teplotu? Tak rýchlo k doktorovi, nech vám predpíše nejaké tie antibiotiká. Áno, bez antibiotík si liečbu mnohých chorôb, na ktoré sa ešte v minulom storočí bežne umieralo, ani nevieme predstaviť. Ale pozor! Aj s týmto výdobytkom medicíny treba narábať s rozvahou a rozumom.
Sedíme na koberci v škôlke, okolo nás niekoľko mrňúsov, všetci upierajú na nás svoje veľké oči, zvedaví, čo sa bude diať. „Ahojte deti, viete kto sme?" prihovárame sa im. „My sme pani doktorky, prišli sme sa s vami trošku pohrať. A hlavne, dopočuli sme sa, že vaše plyšové zvieratká sú choré, tak sme ich prišli vyliečiť. A ukázať vám, že pánov doktorov sa netreba báť, lebo vám nechcú ublížiť, ale pomôcť."
Skúška z histológie nebola žiadna sranda. Na začiatku vás fascinuje, aké rôznorodé je ľudské telo. Neskôr zistíte, že tých buniek je nejako priveľa a všetky sú na jedno kopyto. A keď sa o každej jednej máte naučiť plynule rozprávať, lezie vám to všetko hore krkom. Po pár minútach učenia sa zobudíte a odrazu je o dve hodiny viac a jediné čo vám v hlave ostalo, je akurát tak otlačená učebnica na líci. Moja spolubývajúca to celkom trefne nazvala „histohnus".
Celú noc som sa prehadzovala z boku na bok a hoci som sa snažila, súvislý prúd splašených myšlienok som zo svojej hlavy nevedela dostať von. Ráno som vstala ešte pri mesiačiku a celá som sa chvela. Vedela som, že musím aspoň niečo zjesť, no broskyňový jogurt akosi nie a nie zmiznúť z kelímka. Roztrasenými rukami som si zapla slušné čierne šaty. Hlboký nádych a idem na to. Ten veľký deň, akýsi veľký výkričník, míľnik, strašiak, ktorý bol stále taký vzdialený, bol zrazu tu. Skúška z anatómie.
Je 6 ráno. Vonku tma, len pár svetiel z okien. Stojíme vo fakultnej nemocnici, prešľapujeme z nohy na nohu a trochu vyplašene pozeráme na našu „šéfku", mladú sestričku. „Šup, šup, rýchlo sa prezlečte, zoberte si nejaký zápisník, hodinky a ideme na to. Máme veľa práce tak sa poponáhľajte! Máme tu pár odberov, pichneme niekoľko injekcíí, pomôžeme pacientom s hygienou a raňajkami, odmeriate tlak a pulz a ak nám zvýši čas, tak si na sebe navzájom vyskúšate odber krvi. Ak niekomu náhodou príde zle, radšej zo seba nerobte hrdinu a choďte niekam von, nie že mi tu odpadnete!" Hlboký nádych a ideme na to.
Na dlhú chorobu nie je vhodná doba asi nikdy. Veru, ani cez prázdniny nie. Taká pekná hnisavá angína, zimnice a zážitkový pobyt u lekára môže dovolenke pri mori alebo na horách konkurovať asi len veľmi ťažko. Avšak, pre budúcu pani doktorku celkom slušná prax, nemyslíte?:) A dôvod na zamyslenie, kam to vlastne smerujem a aká by som vo svojej práci (ne)chcela byť.
Dve medičky si spolu vyšli sadnúť do baru a tak trochu osláviť, že aspoň v lete budú mať od štúdia na chvíľku pokoj. Ja a moja najlepšia kamarátka. Veď to poznáte, taká babská jazda. Bolo ešte len chvíľku poobede a v podniku sme boli takmer samé. Bola to otázka sekundy. Tá vysoká blondína v jednej chvíli kráčala okolo nás a v druhej chvíli bezvládne ležala pri bare. Tak sme hneď vyštartovali, odhodlané niečo spraviť.
