Človek, občan, otec, manžel. Od roku 2022 píšem pre týždenník .týždeň. Zoznam autorových rubrík: Politika, Spoločnosť, Veda, Fimfárum, Zápisky z ciest, Kultúra, Príroda, Srandičky, Predvolebné články, Súkromné, Nezaradené
V piatok vyslovil český súd rozsudok, zatiaľ neprávomocný, nad Vítom Bártom a Jaroslavom Škárkom. Prvému nadelil podmienku za podplácanie, druhému tri roky na tvrdo, za pokus o podvádzanie súdu. Na slovensku čisté sci-fi.
Pred voľbami som nemal potrebu rozmnožovať počty politických článkov tu na blogu, ale teraz, keď je po všetkom, pokúsim sa o pár postrehov, ktoré mi napadli dnes, počúvajúc povolebné spravodajstvo a čítajúc volebné výsledky.
Podľa správy v médiách, rozhodol sa náš milý prezident hlavy štátu nevymenovať riadne národnou radou navrhnutého kandidáta na generálneho prokurátora, Jozefa Čentéša. Nie že by ma to prekvapovalo, dokonale to zapadá do obrázku "nadstranníckeho" skoročlena strany SMER, ako sa sám charakterizoval na známom predvolebnom videu. Otázkou je, dokedy bude národná rada akceptovať ignorovanie svojich návrhov, a hlavne úmyselné porušovanie ústavy prezidentom SR.
Keď tak sledujem ten mediálny a blogový cirkus okolo odposluchov a (dnes už bývalého) ministra Galka, napadá mi, že asi treba rozdeliť informácie na dve skupiny - dohady a fakty.
Chcem k tomuto dňu niečo napísať, ale neviem presne čo. Možno práve preto, čo sa okolo nás deje, možno preto, že zas raz počuť hlasy, ako bolo pre Novembrom lepšie, možno proste preto, že tento deň stále považujem za jeden z najdôležitejších dní v slovenských dejinách. Rovnako ako 28. október, 11. november, alebo 8. máj.
Tak nám padla vláda. V poslednom článku som tvrdil, že to bude poriadna telenovela a veruže aj bola a je. Bude veľmi zaujímavé sledovať, ako dopadnú politické šachy po vyslovení nedôvery vláde, ale každopádne mám k aktuálnym udalostiam pár poznámok:
Dnes som si po dlhšej dobe otvoril noviny a musím povedať, že ma udivuje miera paniky a špekulácií ohľadne možného pádu vlády. Pridal by som sa len s krátkou úvahou...
Pozerám a počúvam správy z Japonska a aj odinakiaľ a nestačím sa čudovať. Japonská tragédia vypudila z teplých hniezd ich kancelárii najrôznejších darmožráčov, ktorí zacítili šancu opäť sa mediálne a politicky priživiť na ľudskom nešťastí.
Som považovaný vo svojom okolí za človeka pomerne kľudného, veselého a trpezlivého. Po nejakej dobe som sa dopracoval aj k istej trpezlivosti politickej, kedy skutočne neočakávam od novej vlády zázraky ani do 100, nieto ešte do troch dní. Ale čo je moc, to je moc!
Keď som robil prijímačky na právo a na pohovore spomenul, že sa tak trochu okrajovo pohybujem v politike, opýtal sa ma pán dekan, ktorý viedol pohovor, ako by som definoval politiku ako takú. Začal som trochu zo široka, on ma ale prerušil a povedal presnú definíciu: „Politika je vec presadzovania záujmov." Dodám, že v lepšom prípade všeobecných, v tom horšom úzko skupinových a v tom najhoršom prudko individuálno-peňaženkových.
Drobné poruchy väčšinou neznamenajú žiadny vážny problém. Ale ak sa ich reťaz spojí, môže sa stať to, čo sa stalo Apollu 13. Poďme si tento príbeh povedať trošku inak, ako ste ho možno videli v inak výbornom filme Rona Howarda.
Nie, nevyzývam k násiliu voči týmto, prepytujem, politikom. Len som počul, že keď niekto podľahne hystérii, dobre mierená facka môže pomôcť.
1300 dní tu vládnu. 1300 dní likvidujú to, čo sa minulým vládam, napriek problémom a kauzám podarilo rozbehnúť, stabilizovať, oddĺžiť, sprehľadniť, zjednodušiť...
Psy to majú v tomto štáte ťažké. Ten Tomanovej napríklad bol už obeťou zákerného pokusu o vraždu. Ten policajný je zas podozrivý zo spáchania bombového útoku na lietadlo. A to napriek tomu, že si svoju (psiu) povinnosť splnil.
Richard Sulík sa v tomto článku opäť raz obhajuje, prečo neodmieta principiálne spoluprácu s HZDS. Na túto tému počúvame stále dookola tú istú mantru o možnosti pravicovej vlády a nutnosti menšieho zla ak bude nevyhnutné pustiť Mečiarovo HZDS do nej. Na prvý pohľad racionálne a na budúcnosť orientované riešenie. Ale...
Keď sa vo filme Shawshank redemption obesí Brooks Hatlan, prepustený po 40 rokoch z väzenia, vyzerá to ako zúfalý čin jednotlivca. Minule som si ale uvedomil, že to až tak výnimočné nie je. Ešte aj 20 rokov po prepustení zo 40 ročného väzenia komunizmu sa mnohí „vešajú", pretože sú nekonečne vydesení. Z čoho? Zo slobody.
Na fľaškový pochod proti praktikám súčasnej vlády prišla asi stovka ľudí. Dalo by sa povedať, že je to málo. Z určitého pohľadu to málo je, malo by ich byť oveľa viac. Lebo to, čo sa teraz deje na Slovensku, si zaslúži väčšiu účasť občanov, väčšiu pozornosť, väčší záujem tých, ktorých dane sa cez pochybné kšefty lejú do vrecák koaličníkom a ich sponzorom.
Komunisti nikdy neverili súkromnému podnikaniu. Nikdy nedokázali uznať, že z dlhodobého hľadiska neexistuje efektívnejšia regulácia ekonomiky, ako voľný trh, slobodná súťaž podnikajúcich subjektov. A využívali každý individuálny prípad na to, aby presadili svoje videnie sveta, v ktorom múdry štát chráni "hlúpych" ľudí pred "zlými podnikateľmi" a vlastne aj pred nimi samotnými. To, čo zverejnil minister Jahnátek v súvislosti s NCHZ do tohto obrazu komunistického videnia sveta verne zapadá.
Keď som si prečítal správu, že dekan lekárskej fakulty UK, profesor Peter Labaš dodal generálnej prokuratúre posudok v kauze Hedvigy Malinovej, v ktorom sa tvrdí, že si rany spôsobila sama, nechcel som veriť vlastným očiam. Prečo? Vysvetlím.
