Juraj Petrovič
Splněný sen
A teraz niečo pre gamblerov. Ďalšia z rozprávok Jana Wericha, z knihy Fimfárum. Aj túto nájdete v originálnej interpretácii autora na tomto CD.
Človek, občan, otec, manžel. Od roku 2022 píšem pre týždenník .týždeň. Zoznam autorových rubrík: Politika, Spoločnosť, Veda, Fimfárum, Zápisky z ciest, Kultúra, Príroda, Srandičky, Predvolebné články, Súkromné, Nezaradené
A teraz niečo pre gamblerov. Ďalšia z rozprávok Jana Wericha, z knihy Fimfárum. Aj túto nájdete v originálnej interpretácii autora na tomto CD.
Máme teraz nejaké čítacie dni. Takže tu je ďalšia rozprávka môjho obľúbeného Jana Wericha. Aj túto rozprávku nájdete v originálnom znení na tom istom CD ako tú včerajšiu.
Naše menšie dieťa vyjadrilo prianie vypočuť si túto rozprávku z knižky Fimfárum od Jana Wericha. Tak som ju nahral, ak by niekto mal záujem. Samozrejme je nemožné dostihnúť majstrovu vlastnú interpretáciu, tá je dostupná na CD napríklad tu. Príjemné počúvanie, budem sa snažiť, aby sa kvalita zvuku aj prednesu postupne zvyšovala ;-)
Tu je druhá časť - prezentácie doc. Vojáčka k predmetu Dejiny slovenského práva II. - letný semester. Aj tu platí - max. 2 mesiace, potom už tie súbory nestiahnete! Takže rýchlo :)
Linky na stiahnutie PPT súborov - Dejiny slovenského práva I. Súbory expirujú po dvoch mesiacoch, takže sťahujte rýchlo :)
Al Bean to ľutoval ešte dlho po tom, čo sa vrátil z Mesiaca. Nebola to úplne jeho chyba, nikdy netrénovali s reálnou kamerou. Vždy to bol len kus dreva na trojnožke, ktorý presúvali pri nácviku EVA na vopred určené miesto. A asi niekto okrem nastavenia spomenul aj to, že ju nesmie namieriť do Slnka. Ale tých pokynov a postupov bolo toľko. Možno keby mal v ruke skutočnú kameru, uvedomil by si to lepšie. Ale kus dreva...
Keď sa Pete Conrad postavil pred prístrojový panel LM Intrepid, cítil sa ako doma. Nečudo. Nielen týždne strávené v simulátore spôsobili, že poznal každý prepínač, každý indikátor a každú páčku. Hlavným dôvodom bolo to, že to bol práve on, kto v Bethpage, v Grummanovej továrni, kde sa LM vyrábali, navrhoval rozmiestnenie ovládacích prvkov. Žiadny inžinier, ani projektant nemohol posúdiť vhodnosť rozmiestnenia tak, ako skúšobný pilot, ktorý mal so strojom letieť. Aj keď to bola vtedy len doska s nalepenými obrázkami, Pete dúfal, že raz bude stáť za skutočným prístrojovým panelom niektorého LM a bude riadiť jeho zostup na povrch Mesiaca. 19. novembra 1969 ten deň nadišiel.
Dnes je na programe výjazdového zasadnutia vlády v Tisovci návrh zákona z dielne ministerstva dopravy, ktorý sme v rámci hromadnej pripomienky napadli, lebo je zrejme protiústavný. Predpokladá totiž vyvlastňovanie na základe drastického pošliapania ústavných práv na ochranu majetku, porovnateľné bez zaváhania so znárodnením po Februári 1948. To celé za jediným účelom - čo najrýchlejšie postaviť diaľnicu do Košíc a teda zrealizovať sľub premiéra. To, že sa ministerstvo vyvlieklo z rozporového konania so zástupcami občanov obyčajnou dezinterpretáciou Legislatívnych pravidiel vlády, je teraz vedľajšie. Z čoho ale človeku skutočne zostáva rozum stáť, je prístup a reakcie ministerstva dopravy na pripomienky iných ministerstiev, či štátnych inštitúcií. Valec z Tisovca sa očividne ide rozbehnúť na plné obrátky...
Príbeh tejto lode, jej tvorcu a polárneho bádateľa Fridtjofa Nansena ma fascinoval od malička, kedy som o nich po prvý krát čítal. V čase, kedy som vo svojej fantázii spolu s Nansenom podnikal polárne výpravy by mi ani vo sne neprišlo na um, že sa raz budem môcť na vlastné oči pozrieť a vlastnými rukami dotknúť jeho legendárnej, medzičasom už 114 rokov starej lode. Splnený detský sen? Veď posúďte sami...
Na ploche 32 hektárov sa v nórskom hlavnom meste rozprestiera Vigeland park, nazvaný podľa sochára Gustava Vigelanda (1869 - 1943), ktorý ho navrhol, presadil u predstavených mesta a hlavne - vytvoril všetkých 212 súsoší a sôch, obsahujúcich vyše 600 postáv. Ak máte chuť a čas, poďte sa spolu s mojim foťákom pozrieť do tohto parku...
Tak pani ministerke uspali novinári psa. Musím povedať, že pani ministerka je zrejme nie úplne bežný občan, keď sa kvôli narušeniu jej domovej slobody a útoku na domáce zviera musí zísť vláda, aby odporučila generálnej prokuratúre, čo má robiť. Bežný občan zájde na políciu, podá trestné oznámenie a čaká 30 dní, či polícia niečo vyšetrí. Za pani ministerku tak musí urobiť ešte aj vláda, a priam vládnym uznesením, jej vlastné oznámenie na polícií asi nemá dostatočnú váhu. Ale nie o tom som chcel.
Paoli Airfield, Pennsylvania, niekedy v roku 1947... Charles „Pete Conrad jr. práve ležal pod starým Piperom, snažiac sa uvoľniť zakusnutý nit na pristávacej nohe. Pracoval tu už dva roky, dúfajúc, že si našetrí dosť na inštruktora, ktorý by mu umožnil získať pilotný preukaz. Robil všetko, začal upratovaním, neskôr, keď starý Turner poznal, že je mimoriadne zručný mechanik, začal opravovať a udržiavať stroje na letisku. Len k tým leteckým hodinám sa nevedel dostať, boli pre neho príliš drahé. Telefón už zas zvonil, už piaty krát. Starý Turner bol niekde preč a tak Conradovi nezostávalo nič iné, len ten telefón zdvihnúť. Nepatrilo to síce k jeho povinnostiam, ale čo ak niekto potrebuje pomoc? A presne. Nekonečne naštvaná letecká inštruktorka Margaret Lovell mu oznámila, že sa jej zasekla škrtiaca klapka na motore a musela aj so svojou žiačkou na palube pristáť na nejakom poli. Conrad jej len povedal, že je na ceste.
Často sa hovorí, že označovanie SMER-u a jeho predstaviteľov za komunistov nie je správne, že je to nefér, či dokonca takmer protištátne. Posledný výčin z dielne ministerstva dopravy (a inak sa tento návrh zákona nedá nazvať), je jedným z mnohých dôkazov, že vláda je po vzore starých komunistov schopná čohokoľvek, len aby dodržala premiérove sľuby. A pomohla udržať preferencie.
Mnohí autori tu na blogu, ale samozrejme aj inde v médiách právom kritizujú vládu za nezmyselné a často pre demokraciu aj veľmi nebezpečné kroky, ktoré podniká. Ja by som teraz ale rád obrátil pozornosť opačným smerom. Kde je a čo vlastne robí opozícia?
Myslel som, že som na zlej ceste. Nevedel som presne, kde ho mám hľadať a tak som odbočil do mestečka Souda, minul niekoľko tabulí s dôrazným zákazom fotografovania (no zbohom, tak tu nenafotím nič) a základňu gréckeho vojenského námorníctva, kvôli ktorej tam tie tabule boli. Prechádzam mestom a keďže cesta rovno už smeruje od zálivu preč, odbočujem smerom na letisko, ktoré je na poloostrove Souda. Stále netušiac, či vôbec idem dobre, zrazu vidím tabuľu s nápisom a šípkou „Souda Bay War Cemetery. Malá a nenápadná odbočka, záhrady na oboch stranách a malý kiosk s cigaretami a nápojmi. Prišiel mi vhod, už nemám vodu a vonku je poriadne teplo. Po pár ďalších metroch som na mieste.
V tomto článku si mnoho textu neužijtete. Ako som kedysi pred dvoma rokmi písal tu, Chania je zaujímavá aj tým, že v starom meste nenájdete na domoch prakticky ani jedny rovnaké dvere. Každé sú iné a mnohé sú niečím zaujímavé. Ponúkam tu teda trochu netradičný pohľad na Chaniu - mesto dverí.
Pri výletoch na Kréte som dokonale pochopil pocity amerických astronautov na Mesiaci - zúfalý nedostatok času. Pri návšteve Chanie bol tento pocit o to intenzívnejší, že jej mimoriadne malebné a zachovalé historické jadro je priam rajom pre toho, kto sa v podobných veciach vyžíva a chcel by si domov odniesť nielen spomienky, ale aj ich pomocníkov - fotografie. Poďte spolu so mnou na prvú z dvoch prechádzok Chaniou, zachytenou v zopár fotografiách...
Predstavte si (dúfam) hypotetickú situáciu. Stojíte večer na opustenej zastávke autobusu, čakáte na ten svoj. Zrazu k Vám pristúpi nenápadný, podsaditý chlapík a opýta sa, koľko je hodín. Keď v snahe odpovedať natiahnete ruku s hodinkami, chytí Vás za ňu, skrúti Vám ju za chrbát a pod krk priloží nôž, do uška Vám nežne šepkajúc, že ak mu nedáte peňaženku a mobil, tak Vás podreže.
Kratky navod, ako sa (ne)utopit par metrov od krasnej kretskej plaze...
Nastupovali sme do autobusu, netusiac, co nas caka. Pri nasej poslednej navsteve ostrova sa cestou nic mimoriadne nedialo, takze ked fuzaty, asi patdesiatrocny sofer Iannis zatvaral dvere, boli sme v ocakavani asi hodinovej cesty po miestnej, nasu cestu I. triedy pripominajucej dialnici. Dedinka Kavros, do ktorej sme smerovali, je na hlavnom tahu z Rethymna do Chanie, takze ziadny problem...