Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Som rozvedená mamička dvoch školopovinných detí. Obracajúca každé euro, tŕpnuca, či jej peniaze vystačia do výplaty. Žijem si svoj skromný život, snažím sa vštepovať svojim deťom morálne zásady, učím ich spravodlivosti a čestnosti. Ale včera moje zásady a môj zmysel pre spravodlivosť dostali facku.
Posledné dni je v slovenskej športovej spoločnosti nezvyčajne rušno. Na verejnosť sa totiž dostal nový návrh financovania športu. Minister školstva pán Jurzyca, až doteraz hodnotený ako pasívny minister, sa tesne pred voľbami činí tak ako nikdy predtým. Z nového návrhu sú niektoré zväzy nadšené, väčšina je však zhrozená.
V súvislosti s nedávnymi protestmi Martin M. Šimečka píše, že „spoločnosťou hýbu tektonické otrasy.“ A otrasy so sebou zvyknú priniesť zmenu. Zväčša po sebe zanechajú viac či menej zmenený priestor a očakáva sa, že tento priestor bude nanovo vytvarovaný (prípadne zostane ponechaný len tak). Sledujúc tieto otrasy, pýtame sa, čo sa mení a čo bude nasledovať. Čo sa teda mení?
V jednom peknom blogu som sa dočítal, že už nie sme národ holubičí. Znie to síce pekne, ale súhlasiť s tým nemôžem. Vždy sme takí boli a potrvá ešte veľmi dlho kým sa to zmení. To však dáva tomuto masívnemu protestu ešte oveľa väčšiu váhu.
Pracujem v štátnej sfére ako rádový administratívny pracovník. Týmto článkom chcem ventilovať svoju zlosť na rodinkárstvo ako hlavné kritérium pri výbere pracovníkov na pozície v štátnej správe.
K napísaniu tohto článku ma priviedlo čítanie marketingového výtvoru pána Jozefa Kariku. Pri čítaní som sa výdatne mračil. Nie, že by som ten článok považoval za veľmi presne opisujúci stav spoločnosti, ale veľa hovorí o tom, ako diskutujeme o situácii v krajine. Dochádza nám príčetnosť.
Za chvíľku tu máme marec a ja sa už neviem dočkať, kedy budem môcť aj ja niečo urobiť pre blaho tejto krajiny a celej spoločnosti. Neviem sa už dočkať toho krátkeho momentu, keď aj môj hlas bude dôležitý (či lepšie povedané anonymná obálka). Len mi je trochu divné, keď aj môj hlas je taký dôležitý, prečo ma pri vhadzovaní „môjho“ lístka do urny (aký výstižný názov), nikto nefotí, nikto nekameruje.
Nikdy som neverila na náhody. Jednoducho sa nedokážem zmieriť s tým, že sme sa tu objavili len tak bez príčiny, aby sme sa po pár rokoch postupného chradnutia opäť stratili kdesi v studenej zemi. Každé stretnutie má v živote istý zmysel – niektorí ľudia sa objavia preto, aby sme ich z celého srdca ľúbili, mnohí preto, aby sme sa ich dokázali vzdať, ďalší, aby sme sa naučili trpezlivosti, iní, aby sme vedeli odpúšťať... A takto by som mohla pokračovať donekonečna.
Niektoré svoje rozhodnutia človek banuje po chvíľke, niektoré ho mrzia až po čase. Ja som svoje rozhodnutie, stať sa učiteľom začal banovať až po siedmich rokoch od prevzatia diplomu a banujem ho doteraz. Nech toto, čo napíšem, slúži ako výstraha pre tých, čo sa rozhodujú o svojom budúcom povolaní. Pre tých, ktorí budú v živote odkázaní sami na seba. Tým, ktorí musia vyžiť iba z toho, čo zarobia. Toto všetko ich čaká, s týmto sa budú stretať, toto všetko prežíva ten, čo píše do kolónky zamestnávateľ – škola. Ešte intenzívnejšie vtedy, ak to isté píše pri kolónke zamestnávateľa aj manželka – tak ako u nás v rodine dvoch stredoškolských učiteľov. Pár postrehov ako dôkaz:
Už dlho žijem v zahraničí, ale prehľad o dianí na Slovensku si udržujem každý deň. Predsa len raz by som sa chcel vrátiť, pretože som z Košíc, a kto sa narodí v Košiciach, chce tam aj zomrieť.
22. 12. Posledný deň v práci pred sviatkami, z ktorej utekám do druhej práce, kde sa venujem bolestnej kariére čašníčky. O druhej ráno kráčam v miernom mínuse cestou domov. Dymí sa mi z úst, ale v duchu ma hreje pocit, že je to za mnou a čakajú ma dni pohody a večerov strávených s kamošmi. Idem ešte vyvenčiť psa, ktorý má už určite na mále, a cestou naspať padám šmykom na zamrznutý betón. V totálnej únave padám do postele a bolesť si ani neuvedomujem.
Určené všetkým, ktorí nestratili súdnosť pri pohľade na novelu zákona 363/2011.Som lekárkou s tridsaťročnou praxou na relatívne veľmi „ťažkom“ obvode. Svoju lekársku prax sa snažím vykonávať čo najsvedomitejšie a napriek počiatočným ťažkostiam napríklad s používaním výpočtovej techniky som sa dostala vlastnou svedomitosťou do štádia, keď som si schopná sama inštalovať nové verzie medicínskeho softvéru a dokonca aj spracovávať koncoročné štatistiky.
... kde sa pologramotný alkoholik so slovnou zásobou na úrovni jedinca po akútnej lobotómii, môže pasovať do roly ochrancu záujmov národa. A ešte na tento účel aj zneužiť názov jednej z najstarších slovenských politických strán. A 5 – 6 % voličov mu to stále žerie.
Prečo? Lebo mi bohorovne povedal, že zdravotníctvo je čierna diera. Zareagoval som už alergicky. Nečudo. Byť vystavený takej expozícii čiernych dier z úst politikov, expertov a dokonca aj pani priemérka a minister zdravotníctva uznávajú čiernu dieru, nečudo. Na čiernu dieru z úst laika som zareagoval už alergicky.
Viedol krajinu. Dlho a dobre. Bol symbolom svojej vlasti celé roky. Obdiv svojich krajanov si získal a zaslúžil tým, ako žil. Väznili ho, aby nepadol režim. Aj tak dosiahol svoje. Viedol davy na námestí. Neskôr im mával z paláca. Zrútil sochy ľudí v nadľudskej veľkosti. Vojská ľudovej armády zo susedstva obsadili jeho vlasť. Veril, že pravda víťazí. Dve krajiny sa napokon rozdelili. Keď ho inaugurovali, mal krátke nohavice.
V období vianočných sviatkov si asi nikto nevie predstaviť, že niekde na Slovensku, dokonca v Košiciach, a ešte k tomu v 21. storočí, žijú ľudia v neľudských podmienkach, bez pitnej vody. K tomu môžem len dodať, boli sme kedysi úplne normálna rodina a samozrejme sme všetci riadne platiaci obyvatelia.
Dnes bol obyčajný deň. Troška veterný, troška nudný a troška pracovne úspešný a možno predsa len, musím si to priznať, do kelu, zas taký obyčajný vari ani nebol.
Firma Sirtris Pharmaceuticals bola zameraná na testovanie resveratrolu (zložka vína) ako lieku „dlhovekosti“, neskôr ju odkúpila väčšia firma Glaxo. Resveratrol sa dostal do klinických testov, no kvôli vedľajším účinkom boli firmou Glaxo zastavené. Zakladatelia Sirtris Pharmaceuticals založili neziskovú inštitúciu (Healthy Lifespan Institute) a v jej mene predávajú resveratrol ako dietetický prípravok, ktorý znižuje glukózu v krvi obéznych pacientov. Je to práve tá istá látka, ktorá neprešla klinickými testmi v liečbe nádorových ochorení... Čistý zisk?!
Žijem dlhší čas v Thajsku, a keďže mi tam slovenské zdravotné poistenie neplatí, z Allianz online ponuky som si kúpil “Poistenie liečebných nákladov v zahraničí v neobmedzenej výške a základné asistenčné služby”. Keďže mi ho odporučili ľudia, čo ho tiež majú, dokonca si preto zrušili aj zdravotné poistenie na Slovensku, detaily som príliš neštudoval. Ako sa ale hovorí, “The devil is in the details” (Čert je v detailoch), čo som zistil hneď, keď som ho potreboval využiť.
Spor Lekárskeho odborového zväzu s vládou Slovenskej republiky plní spravodajský priestor domácich aj zahraničných médií. Obe strany zaznamenávajú úspechy aj ústupky. K lekárom – odborárom sa pripájajú lekári špecialisti, medici, zdravotné sestry (ktoré len nedávno dosiahli splnenie viacerých svojich požiadaviek). Pacienti majú situácie plné zuby a oprávnene sa pýtajú – Dokedy ešte? Prežijeme tieto ťahanice? Aj keď spočiatku držali lekárom palce, už sú z celej situácie vystrašení, verejná mienka sa už obracia proti lekárom, ktorí svojich pacientov opúšťajú.
