Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Začiatkom tohto roka ma upútali bilboardy, ktorými bola obsypaná celá Bratislava ohľadne reštaurácie Rambla, ktorá by mala ponúkať Španielsku kuchyňu Tapas. S priateľom sme sa dohodli, že tam pôjdeme na narodeninovú večeru. Veľmi sme sa tešili, lebo obaja doslova zbožňujeme španielsky tapas a máme s ním pestré skúsenosti (tu to bolo viac nevýhodou, keby sme nevedeli a nemali skúsenosti z iných tapas reštaurácií, tak by sme neboli sklamaní).
Jedným z kľúčových faktorov úspešného, fungujúceho a šťastného vzťahu je komunikácia. Je to pochopiteľné a na pohľad banálne. Veď keď sa dvaja majú radi, tak spolu trávia čas, tým pádom sa spolu rozprávajú (ok, nie vždy) a ergo komunikujú. Také jednoduché to ale nie je. Komunikácia má mnoho úrovní. V úvodných týždňoch či mesiacoch, kým zamilovanosť nevyprchá (česť tým, ktorým vydrží roky), je vzájomná výmena informácií učesaná hormónmi a vystlaná ideálmi a aj keď s niečím navzájom nesúhlasíte, zapnete na tieto „detaily" filter. Lenže keď sa doň budú postupne zachytávať jednotlivé zrnká piesku, tlak bude po čase neznesiteľný a filter roztrhne. Táto analógia mi pripomína jednu čínsku múdrosť, ktorú budem veľmi z voľna parafrázovať - pre chýbajúci klinec nebola pribitá podkova. Nebolo pribitej podkovy, nebolo žrebca. Nebolo žrebca, správa nemohla byť doručená. Nebolo doručenej správy, vojna bola prehraná.
Asi ako každá mama sa snažím dať svoju dieťaťu to najlepšie. Vyberám mu vhodné knižky, rozprávame si rozprávky, spievame pesničky, snažím sa ho naučiť kresliť (hoci škoda, po mne asi nebude). A samozrejme, hráme sa. Lebo človek je od prírody tvor hravý, tak prečo to nevyužiť a ďalej nerozvíjať? Ale reklama na hru, ktorú som videla cez víkend, ma mierne povedané „dorazila".
Nežijem na hranici chudoby, mám kde bývať, máme čo jesť, mám skvelého manžela a úžasné deti. Je mi proste fajn až na pár detailov. Som nezamestnaná, spoločensky nepotrebná, ekonomicky nesamostatná, priživujem sa na manželovom výsluhovom dôchodku, ktorý je síce zaslúžený po takmer 30-tich rokoch v uniforme v rámci služby vlasti, ale je aj neustálym terčom závisti od tých, ktorí nemali „gule" na nie ľahký život profesionálneho vojaka a jeho rodiny v časoch, keď ešte „vojna bola vojnou" a služba vlasti bola 24-hodinová bez výhod a príplatkov a nie iba skvelo platená kancelárska bitka o kariérny postup a množstvo zbytočne popísaných a vytlačených hárkov papiera.
Lákanie ďalekých krajín, čím ďalej, tým lepšie.. Vždy sa mi viac páčilo v susednej dedine, vždy som unikala preč a dychtila po spoznávaní iných krajín, ľudí, zvykov, prírody. Cestovanie sa stalo už pomaly potrebou, závislosťou, našťastie postihuje len moju peňaženku.
Akurát som sa odtiaľ vrátil. Keď sa ma pýtali, či som tam už bol, tak som si spomenul, že áno, ale pred 52 rokmi. Vtedy som išiel spoznať rodinnú vetvu maminho brata Lajčiho, ktorý po II.svetovej vojne nestihol zmiznúť predtým, než si Stalin privlastnil Zakarpatskú Rus. Ale to bolo dávno. Teraz som tam bol ako spevák, a to je niečo celkom iné.
Často sa hovorí o veciach medzi nebom a zemou, alebo možno o silnom vnútornom pocite, ktorý nás núti urobiť niečo bez toho, aby sme si uvedomili, prečo robíme to, čo robíme. Cez víkend som sa presťahovala na Dlhé Diely z Devínskej Novej Vsi. Pôvodný plán bol presťahovať sa tento týždeň v intervale pondelok - streda. Silou mocou som to chcela stihnúť cez víkend. Dnes ráno som už cestovala do práce z Dlhých Dielov, našťastie. Keby som sa držala pôvodného plánu, mohla som dnes prísť o život.
Každodenne sa stretávame so situáciami, ktoré nie sú pre nás tými najlepšími, pri ktorých sa nedá povedať, že ich radi prežívame, ale ako ľudia sa s nimi musíme ako - tak vyrovnať. Každý z nás má inú formu tzv. „strávenia" či prežitia určitej situácie. Ja si osobne, keď sa mi niečo nezdarí, či pokazí, prehodím zopár hanebných slov sám pre seba (viem - rúham sa a je to hriech). Iní, a podotýkam, nie je ich málo, sa uchyľujú k viere v boha.
Volá sa Veronika. Spoznal som ju asi pred 15 rokmi na našej starej chalupe, kde vtedy býval jej brat, ktorého mama vyhodila z domu a nemal kam ísť. Mala vtedy 11. Modrooké milé blonďavé dievčatko, ktoré sa vééééľmi zalúbilo do staršieho 16 ročného chlapca. Mňa.
Kdesi som počul, že v preambule zákona o policajnom zbore stojí veta, že polícia má jednať najprv preventívne až potom reštriktívne. Chvályhodné, no, žiaľ čistá fikcia. Presviedčam sa o tom minimálne na každom jednom letnom festivale.
Často, ba až príliš často vidíme, čítame, počujeme o násilí, alebo sme priamo svedkami násilia. Zo všetkých kútov médií sa na nás valia rôzne druhy násilia, od domáceho psychického či fyzického teroru cez pouličné vojny až po medzinárodné vojnové konflikty.
Stále viac okolo seba počujem názory, že blížiace sa Sulíkovo referendum je zbytočné. Vyhadzovanie peňazí, aj tak nebude účasť ani 50%, aj tak väčšinu otázok referenda má vláda v programovom vyhlásení, aj tak, aj tak, ...
Na stránke ted.com som si pozrel prednášku Johna Underkofflera na tému, aká je budúcnosť uživateľského rozhrania dnešných počítačov. Pán Underkoffler v nej názorne demonštroval uživateľské rozhranie, ako ste ho mohli vidieť napríklad vo filne Minority report. Pre neznalých- ide o ovládanie pomocou gestikulácie rúk.
Minulý týždeň sa niesol v duchu školských výletov, nakoľko sa blíži koniec školského roku. A ako je u nás zvykom, prídem domov o 17h a môj syn sa ukladá spať (má 17r. a tento týždeň to je pravidelnosť). Na dverách som si mala prečítať veľký nadpis "spím - nerušiť!", samozrejme napísaný neviditeľným písmom. S „neistotou" som sa ho niečo opýtala, ale ma zahriakol, že chce spať..tak som ho nechala. Za poldruha hodiny sa prebral, že ide do „posilky".
Vraj treba vedieť odpúšťať. Uvedomiť si, na čom skutočne záleží, prehodnotiť svoje postoje, priority, zásady,... Nájsť spoločné riešenie problému, komunikovať. Postupne obnoviť naštrbenú dôveru, prebudovať vzťah, ktorý stál na vratkých základoch a postaviť ho na pevné piliere, ktoré sú základom šťastného harmonického vzťahu a samozrejme fungujúcej rodiny.
Dňa 2. marca 2007 otriasla VOP Nováky a okolitými obcami séria mohutných výbuchov, ktoré mali za následok okrem iného smrť ôsmich ľudí, jedného doživotne ťažko zdravotne postihnutého a niekoľko ťažšie, či ľahšie zranených osôb. Materiálnym následkom tohto výbuchu bola totálna likvidácia tzv. haly „A", ktorá slúžila (mala slúžiť) na delaboráciu munície.
Ticho. Jedno slovo, ktoré som začala nenávidieť. Veľký dom a v ňom tak strašné ticho bez ohľadu na to či som sama doma alebo nie. Jediné čo rozveseluje dom je papagáj a pes. Prečo nemôžme vrátiť čas o dva roky dozadu? Keď tu bolo veselo a boli sme súdržná rodina.
To nebola iba hudba. To bolo viac. Sem by sa hodilo napísať, že sa dotkol mojej duše. Lenže tak to nebolo. Tie slová a tóny ma dvíhali, zametali so mnou, boli so mnou. Objímali ma. Tak, že modriny mám doteraz.
Zdravím starostku Pod.Biskupic p. PhDr. Alžbetu Ožvaldovú. Ďakujeme paní starostke, že sa stará o našu nervovú sústavu a včasné vstávanie. Každý, kto sa chce dostať do Bratislavy z južnej strany mi dá za pravdu, že cestovať je stále horšie a horšie. Pre šoférov, ktorý chodili do Bratislavy cez Rovinku bolo prichystané nové prekvapenie.
Včera som odvolil v nasledujúcich parlamentných voľbách. A nie, necestoval som kvôli tomu dopredu v čase, proste som volil poštou zo zahraničia. Tento jednoduchý akt vyjadrenia mojej politickej vôle na nasledujúce, dúfajme, 4 roky ma prinútil zamyslieť sa nad niekoľkými skutočnosťami.
