Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Do pracovného tábora Osvienčim, alebo Auschwitz I, sme dorazili zhruba po 5 hodinovej ceste autobusom, tesne okolo obeda. Počasie bolo zimné napriek tomu, že slnko svietilo intenzívne, na zemi sa ešte stále ligotali kôpky snehu; vietor fúkal dlhodobo, no jemne. Celá scenéria však vôbec nenasvedčovala tomu, že presne sem, presne na toto pokojne pôsobiace miesto bolo deportovaných viac ako milión ľudí, ktorých osud bol už vopred určený...
Dnešné Anglicko človeka veľmi rýchlo vylieči z ilúzií o rozprávkovom živote v zahraničí. Napríklad v meste ako Stoke-on-Trent nezaberie veľa času odhaliť, že sa tu dajú robiť približne tri veci: pracovať, nakupovať a opíjať sa. Ak sa teda v okolí náhodou vyskytne akákoľvek iná spoločenská udalosť, my neaklimatizovaní Poliaci, máme sklon za každú cenu sa jej zúčastniť.
Každý rok o tomto čase (koncom marca) sa opakuje tá istá situácia. Média sú plné sťažností na zmenu času na letný a hovorí sa o ľuďoch, ktorí majú problémy sa tejto zmene prispôsobiť. Vždy z tejto diskusie mám pocit, že letný čas (ďalej len LČ) je zbytočnosť, a čím skôr sa odstráni, tým lepšie. Nespomínam si, že by som niekedy čítal alebo videl príspevok, ktorý by bol zameraný na pozitíva letného času. Tak som sa teda rozhodol tieto pozitíva zhrnúť a budem úplne ignorovať hlavný dôvod zavedenia LČ - ekonomické úspory:
O spomienkach na miesto kde som vyrastal. O frustrácii tamojších obyvateľov, o klišé, na ktorom sa už nesmejem. O boji, ktorý chcú ľudia vyhrať... proti zámeru ťažobnej spoločnosti rozšíriť priestor kameňolomu. O nenávratnom poškodení unikátnej lokality pod Tatrami.
Chodím tade denne a neveril som vlastným očiam. Neostala po nej ani stopa. Ešte aj miesto, kde stála, zahladili zemou, ako keď zlodeji zahladzujú stopy.
Je pravdou, že mnohí sme už na vianočné darčeky či už darované, alebo tie, ktorými sme boli obdarovaní zabudli. Teda okrem tých šťastlivcov, ktorí dostali kľúče od nového auta, alebo nebodaj od bytu (verím že tí na takú udalosť len tak nezabudli.) Ale čo tak spomenúť si, koľkí z nás dostali od niekoho alebo zaobstarali niekomu živý vianočný darček?! Hm.. zrejme viacerí z nás sa s touto myšlienkou minimálne pohrávali. A prečo to píšem? Napadlo ma podeliť sa s milým nemilým zážitkom, ktorý som asi pred mesiacom prežila. Tak čítajte, dúfam, že zaujme, ale väčšiu radosť budem mať, keď sa aspoň zopár ľudí nad týmto článkom zamyslí.
Rada by som sa s Vami podelila o môj zážitok z parkoviska pri Istropolise a zároveň Vás upozornila na isté drobnosti ohľadom parkovania. Raz za čas nás prídu rodičia pozrieť do Bratislavy a vtedy sa snažím nájsť nejakú akciu či kultúrne podujatie, aby sme ich dostali aj von, nie len pestovať papučovú kultúru. Tak tomu bolo aj dňa 21.2.2010 kedy sme sa vybrali „kultúrne vyžiť" do Istropolisu.
Jozef sa stal jej manželom z čistej stredoškolskej lásky. Jana sa stala jeho prvoplánovou manželkou. Medzitým ako rástlo ich maturitné dieťa, spoznávali svet a seba. Jozef bol talentovaný študent pedagogickej fakulty a nádejný budúci súdruh. Počas štúdií vykazoval talent v mnohých disciplínach ako je psychológia, rečníctvo, presviedčanie a vedenia ľudí k vytýčeným cieľom. Posilnený správnym návodom na život v nežnej kríze revolúcie rýchlo prevrátil kabát, aby prečkal zúrenie neistej doby.
Som celkom vyrovnaný človek a iba máločo ma vie vytočiť, ale po tom, čo som zažila v pondelok 8. februára, mi ešte stále pení krv.
Spravodlivosť nikdy neexistovala, neexistuje a ani nebude existovať. Premýšľali ste niekedy nad tým, či je to pravda alebo nie? Môj názor je, odvážim sa povedať, viac ako stopercentný. Nič na tomto svete nie je spravodlivé. Či sa to už dakomu páči alebo nie.
Facebook je v súčastnosti najrozšírenejšia sociálna sieť na svete. Každodenne sa tam väčšina z nás stretáva s priateľmi, zdieľa svoje aktivity, skúsenosti alebo názory s rôznymi ďalšími osobami, ktoré nám môžu, ale nemusia byť známe rovnako ako ich úmysly.
Vážený pán Alojz Hlina! Ďakujem Vám za Vašu odpoveď na môj článok Čo spája Hlina. Netuším, čo majú moje dve účinkovania v relácii Pod lampou pred piatimi a šiestimi rokmi spoločné s témou, preto prejdem k jadru.
Podľa Obchodných podmienok VSE pre dodávku elektriny pre domácnosti "je odberateľ povinný starať sa o elektromer tak, aby nedošlo k jeho poškodeniu alebo krádeži a sledovať jeho riadny chod" (odstavec 9. odsek 4.). Je to časovaná bomba ktorá tiká pod zadkom každého z nás. Podomnou už vybuchla. Konkrétne ma to stálo 628.01€ (19 000 sk).
Ak poviem že 2 z 10 občanov sa zaujímajú o veci verené, tak je to veľa. Okrem volieb sme mali zopár šancí vyskúšať si priamu demokraciu aj prostredníctvom referenda a výsledok je taký, že len otázka o vstupe SR do Európskej únie dokázala prinútiť viac ako polovicu voličov vstať a ísť hlasovať.
Pamätáte sa? Pamätáte sa na tú strašnú vraždu Riška a Henriety, ktorých dostrieľali v aute v Moste pri Bratislave? Dňa 29.12.2009 bolo tomu 5 rokov a vrahovia, ktorí spôsobili túto obrovskú tragédiu, stále nie sú potrestaní. Adamčo momentálne sedí v base za vraždu Karcela. Hrozil mu doživotný trest, neskôr 25 ročný trest, ale kto má peniaze, ten vyhráva... nakoniec za úkladnú, premyslenú, ale hlavne dokázanú vraždu dostal len 15 rokov!
Vianoce sú už za nami. No ja si spomínam na moje prvé Vianoce v nemocnici. Bolo to v období keď sme z rádia počúvali popri Edith Piaf aj bigbít už populárneho Karla Gotta, Václava Neckářa, obdivovali sme Ondreja Nepelu a držali palce našim hokejistom - Jiříkovi, Golonkovi...
Po prečítaní rubriky o stiahnutí krížov zo škôl som nemal dobrý pocit. 65% ľudí označilo, že nechce kríže na slovenských štátnych školách. Je to správne? Odhliadnuc od toho, že Slovensko je kresťanská krajina, odhliadnuc aj od toho, že za dnešný obraz spoločnosti vďačíme do veľkej miery kresťanstvu a odhliadnuc aj od toho, že takmer všetky hodnoty, ktoré dnes uznávame ako samozrejmé a dôležité, nám priniesla naša kresťanská minulosť, musím sa spýtať, čo vás páli?
Milá bútľavá vŕba, v hmlistom ráne, ktoré nahráva spleenovým náladám, sa mi žiada byť sama, nechať sa objať mäkkým dotykom teplej deky, pustiť si starý gramofón a nechať stokrát obohrávané platne pukať a dolovať z hlbín moderného asertívneho človeka všetky dlho zatláčané slzy.
V uplynulých dňoch sme si pripomenuli výročie novembrových udalostí spred dvadsiatich rokov. Mnohí sme boli konfrontovaní otázkou, či to, čo sme dosiahli, je to, čo sme chceli. Nemci na takýto druh otázky zvyknú odpovedať: „Jajn", čiže „Ja, nein", čo v preklade znamená „Áno, nie". Napadla ma takáto formulácia odpovede, pretože sa na ňu jednoznačne odpovedať nedá.
Chcem sa s vami podeliť o príbeh, ktorý sa stal z noci 23. na 24.11.2009. Ako všetci vieme zo správ a novín, behá tu nejaký uspávač a polícia nie a nie ho chytiť. Po prečítaní tohto príbehu sa tomu ani nebudete diviť.
