Prvý pokus
Demokracia podľa Dušana Jarjabka
Minulý týždeň sa na stránke sme.sk objavilo viacero článkov na tému interupcií. Nechcem sa teraz priamo dotýkať tejto zaujímavej témy, zarazilo ma vyjadrenie jedného poslanca NR SR.
Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené

Minulý týždeň sa na stránke sme.sk objavilo viacero článkov na tému interupcií. Nechcem sa teraz priamo dotýkať tejto zaujímavej témy, zarazilo ma vyjadrenie jedného poslanca NR SR.

Dnešný svet je plný moderných technologických hračiek, hlavne mládež sa stáva masovým užívateľom najnovších produktov elektronického priemyslu. Bez mobilu, alebo prenosného mp3 prehrávača ste dnes medzi násťročnými nula, neexistujete, alebo vás považujú za divného.

Kde je? Existuje ešte vôbec? Kam sa ukryl? Zaujíma Vás to aspoň trochu? Mňa áno a je mi za ním naozaj smutno. Možno sa vlastne nestratil, len prebral na seba úplne inú podobu. Podobu modernej doby, tej v ktorej teraz žijeme, tej ktorá prichádzala tak pomaly, ale teraz sa jej nedá ujsť.

Bratislave ešte nestačilo. Ešte posledná rana istoty v podobe bezduchého humusu pod Hradom a už sa naozaj na nohy nikdy nepostaví... To je rozdiel medzi nami a zvyškom civilizovanej Európy, ku ktorej sa hlásime - inde zachránili už dávno čo sa dalo, my dobrovoľne zahadzujeme poslednú šancu aspoň ich dobehnúť. A to si hovoríme „kultúrny národ.

Som obyčajný človek. Som zrnko prachu. Som nikto. Možno si niekto povie, že som slabý. Možno si povie, že ma toto všetko posilní. Ďakujem pekne, radšej by som ostal slabým. Zomrelo nám bábätko. Malo byť našim prvým.

Tesne predtým, ako Slovensko ladným krokom vtancovalo do spoločnej Európy, dušovalo sa Ministerstvo hospodárstva a jeho príručná organizácia zvaná Slovenská agentúra pre cestovný ruch, že spustia veľkolepú medzinárodnú propagačnú kampaň v televíziách snáď celosvetového dosahu.

Viem, som smiesna. Ktoze sa uz dneska pozastavuje nad tym, ze umrel strom. Denne umieraju desiatky, ba mozno stovky ludi na choroby, nestastia, male a vacsie vojny, vrazdy, vselijake formy nasilia, tak co tu nariekam o strome.

Minulé leto oslavovala naša babka Gitka sedemdesiatku. A keďže naša babka Gitka je okrem svojej staromódnosti aj náročná žena, potrpí si na výnimočné darčeky.

Potom ako Európa ako-tak potlačila ničivé ideólogie 20. storočia sa začínajú v súčasnoti objavovať nové smery, ktoré pokračujú v presadzovaní hodnôt fašizmu, nacionalizmu, agresivity a netolerancie. Je len otázne nakoľko sme schopní odolať im a nedovoliť, aby neohrozovali svojim chorým zmýšľaním ľudí.

Tento vynález človeka vysal zo mňa silu a dnes tvrdím,že najradšej by som bola, keby nebola. Aj keď mám už veľa rokov a reklama tu bola aj v čase minulom, t.j. za totality, tvrdím, že je nepotrebná. Veď dobro nie je potrebné núkať a čo je zlé a nepotrebné, na to človek príde sám.

Prehŕňam žltnúce listy viniča ako zošúverené stránky knihy. Konečne! Do dlane mi vhúpol strapec voňavého muškátu. Sladučké bobule nenásytne vkladám do úst ako každý nedočkavec. Vychutnávam. Usmievam sa slnku do tváre. Skláňam sa k tráve v smere pavučiny, z ktorej sa práve spustil pavúk. Chcela by som nachvíľu pozorovať jeho kroky...

Po príchode domov z práce mi bolesť nôh, dotlačených úzkymi lodičkami, prekryla únavu z náročného dňa a realita v chladničke ma prinútila vybrať sa na nákup. Neďaleko obchodu pri hlúčku divo rastúcich kríkov niekto odstavil športový kočík a pri ňom sedelo na chladnej zemi asi štvorročné dieťa s tmavými vláskami. Keď ma zbadalo, zakričalo na mňa: Teta, dajte mi peniažky na čokoládku!

Robert Fico se hodně mýlí, když tvrdí, že případ Hedviga Malinová měl položit jeho vládu. Nemýlí se však v tom, že ji položit může. Před rokem Fico účastí na tiskové konferenci, kde spolu s ministrem vnitra Robo Kaliňákem a slovenskými policisty oznámili světu, že studentka si své přepadení vymyslela, hodně přešlápl.

Až dovčera ste nám všetci strašne krivdili... teraz nás už súdite právom!!

Tak som to zvládla - asi z nedostatku potencionálnych mladých ľudí ochotných cestovať som sa stala súčasťou elity - korporátnou auditorkou najznámejšej svetovej značky (názov si domyslite, pracovnú zmluvu nemám dokonale preštudovanú, aj keď sa mi marí, že zmienka o zákaze blogu tam nebola)

Otvorili sa dvere. Stál tam a vítal nás s úsmevom. Nepoznala som ho. Nevedela som, kto je. Ani sa nepredstavil, iba nás stále volal dnu. Išli sme. Vtedy som si vravela, že kto to je. Ale inak viac ma nezaujímal. Bol to pre mňa ešte vtedy cudzí človek. Myslela som, že ho vtedy vidím prvý a aj posledný raz. Nebrala som to stretnutie vážne.

Nedávno sa objavil v kníhkupectvách posledný diel príbehu o mladom čarodejníkovi. Behom pár dní bolo predaných niekoľko miliónov výtlačkov? Čo nás tak púta na tejto rozprávke? Prečo Potterománia zasiahla takmer celý svet? Je to naozaj výnimočná kniha alebo iba šedý priemer?

Pred niekoľkými dňami sa skončil 94. ročník Tour de France. Podľa niektorých ľudí bola tohtoročná le tour (ako ju volajú vo Francúzsku) kontroverzná. Viacero pretekárov neprešlo antidopingovou kontrolou, najmedializovanejší vinník bol asi Alexandre Vinokurov - víťaz minuloročnej Vuelty , ktorý vyhral časovku deň na to v pyrenejskej etape totálne vyhorel a na ďalší deň vyhral druhú pyrenejskú etapu.

Človek sa prechádza po ulici. Popravde, nikdy som si nevedela skutočne vychutnávať prechádzku - pre mňa to bol vždy jednoducho spôsob dopraviť sa z bodu A do bodu B, nebolo dôležité kade chodím, ale kam smerujem a to je možno ten problém.

Vlasy sa mi vplietli do vetra. Tak, ako to mám rada. Celé sú od vetra. Voňajú ním. Chutia. Pijem dunivý dupot gumených krokov na drevenom moste.