Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Vybrali sme sa na výlet do Amsterdamu. Kamoši, ktorí si cestou natrénovali v Amsterdame všadepotrebnú frázu „ Where is the nearest coffe shop?“, mali zbalené aj najnevyhnutnejšie cestovateľské potreby väčšiny Slovákov – domácu slivovicu a sladké zdroje energie .
Často som uvažovala nad tým, že aj ja svojou trochou prispejem do sveta blogerov, ale nikdy som nevedela ako začať, či už som nemala príležitosť, či námet alebo proste len tak z lenivosti. Až doteraz… Keďže sa už istý čas dohadujeme kam sa vybrať tento rok na dovolenku, celkom som uvítala možnosť ísť sa pozrieť na veľtrh Holiday World Show 2006 (čo by v preklade mohlo byť asi Kam sa vybrať na dovolenku), ktorý prebiehal v posledný januárový víkend v Dubline. Ak mám byť úprimná, ani som nevedela, že sa takáto show chystá, ale väčšina Írov, teda aspoň tých s ktorými sa denne stretávam v práci, mi jednoznačne tvrdila, že to stojí za to. A tak prečo nie? V piatok večer po práci som sa tam plná očakávaní vybrala (niekto by si pomyslel, že v piatok večer sa dajú podnikať aj zaujímavejšie akcie, ale čo by človek nepodstúpil kvôli výstave).
Môj starší kolega z práce ma raz pobavil historkou o svojom štvorročnom vnukovi Miškovi. „Dedko, už viem povedať R,“ prihovoril sa mu raz ráno. „Tak poved niečo,“ vyzval ho on. „Lyba!“
Takže...môj prvý pokus dostať zo seba pocity formou blogu... Včera som mala 16, skôr predvčerom, pretože je takmer jedna v noci... Už je piatok a svoj jediný voľný deň prespím. Našu školskú prázdninu. HEH, ale ako hovorím treba sa tešiť z maličkostí, lebo z maličkostí sa skladajú veľké veci a z veľkých vecí sa skladá svet... Jedna z mojich veľkých právd, ktorých som si nazbierala za svoj krátky pestrý život dosť...
Bývam v obci, v ktorej je technológia prístupu na internet cez DSL ešte v nedohľadne. Pretože telefónne účty za ISDN-Internet dosahovali výšky, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani jedna malopodniková firma, začal som snívať o nejakom inom rýchlom pripojení na internet. Môj sen sa zdal stať skutočnosťou po tom, ako som v októbri 2005 čítal o službe Rýchly internet až do 1000 Kb/s od T-Mobile Slovensko. Pretože moja obec leží v signalovom pokrytí internetového pripojenia, neváhal som, objednal tú službu na skúšku, nainštaloval modem a čakal na rýchle pripojenie na internet. Obrazovka môjho PC však zostala prázdna.
Pracujem už 20 rokov. 20 rokov poctivo platím dane a odvody do poisťovní, vysoké účty za teplo, elektriku, plyn, benzín... Čo mi za to poskytuje štát?
Dňa 23. januára 2006 som si kupovala dva hodinové lístky na autobus v PNS S a U spol.s.r.o.(vedúca Lívia Bačíková) v pobočke na Ostredkovej ulici. Platila som stokorunáčkou. Pani predavačka si prebrala odo mňa 100 Sk,-, potom položila na pult dva lístky. Nastala čakacia doba. Chvíľu som vonku pred búdkou prešľapovala. Nazrela som dnu, predavačku však nebolo vidno, iba počuť ako kdesi naboku šuchoce. Nakoniec mi položila na pult 6 Sk,-. Nastala ďalšia chvíľa čakania a ďalšie šuchotanie naboku. Keďže sa k búdke dostavili ďalšie dve zákazníčky, upozornila som predavačku, že mi vydala iba 6,- Sk a na pädesiat korún zabudla. Predavačka mi odmietla peniaze vrátiť tvrdením, že som jej dala iba 50,- Sk. Keďže som sa nedala, ukázala mi krabicu s dvoma pädesiatkorunáčkami a povedala, že to je jej celá hotovosť, a ja že som sa pomýlila, lebo to sa stáva aj jej. Ja presne viem, že to bola červená stokorunáčka. Surovo ma poslala domov. Som si na 100 percent istá, lebo von som išla s dvestokorunáčkou najprv do našej blízkej búdky, kde mi opätovne predavačka potvrdila, že mi vydala stokorunáčku. Pretože tam však hodinové lístky nemali, zamierila som do druhej PNS, kde ma takto hrubo obabrala
Možno poznáte časť pesničky od mojej obľúbenej skupiny Slniečko: „ V Trnave začne zajtra jarmek, tam zasek volačo nakradnem..." Ako človeku, ktorý býva iba 12 kilomtrov od Trnavy, ale hlavne, ktorý strávil v tomto meste svoje študentské a neskôr aj pracovné roky, sa mi Tradičný Trnavský Jarmok / TTJ / nevyhol. Veď čo by to už bol za jarmok bez cigánskej a burčáku? Boli roky, keď sme si tieto dobroty užívali tri dni – piatok, sobota, nedeľa .Potom sme ich s problémami udržali ako obsah svojich žalúdkov na húsenicovej dráhe, kolotoči alebo centrifuge.
Môj známy, inak tiež činný bloger, ma inšpiroval k napísaniu tohto článku. Mojim povolaním je medicína, som 33-ročný doktor a rozhodol som sa polopopulárne-poloodborne napísať pre ludí niečo o prionoch. Tento pojem je možno mnohým neznámy, ale infekciu BSE, teda šialenstvo kráv sme mali na televíznych obrazovkách predostrenú prednedávnom často na to, aby sme si hrozbu z nej vyplývajúcu povšimli asi všetci.
Správanie manželky je už pár rokov vo veľmi špatnom stave voči mne a aj voči detom. Je pravidlom, že keď mám v peňaženke hocijaký obnos peňazí, tak si ich jednoducho zoberie bez môjho vedomia a minie na neznáme účely. Pritom sa stále vyhráža súdmi a tým že jej nedávam na stravu a na elektrinu. Nemám z čoho. Potom vznikajú nezaplatené účty, ktoré proste nemám ako zaplatit a sú mi sťahovane z platu. To iste platí aj pre doručenú postu. Je bežným javom že obálka je otvorená a potom zalepená. Dosť času pracujem aj doma a tak isto elektronická pošta. Mnohokrát sú tam veci, s ktorými by nemala prísť do styku. Sú to pracovné informácie a na to mame hovorcu s ktorým si to môže prediskutovať. Tak isto načúvanie telefonických hovorov. Potom vznikajú zbytočné nedorozumenia pretože nevie kto mi telefonuje a zbytočne zveličuje. V prípade výmeny názorov sa obracia na pomoc matky, ktorá potom koná bez toho aby bola presvedčená o správnosti a tá si vo všetkom zastáva dcéru. Bolo tu pár prípadov v ktorých boli prítomný príslušníci Policajného zboru a zbytočne. Potom vznikajú zbytočné hádky a nedorozumenia.
Dlho som nedokázala nájsť odpoveď na otázku: Prečo som si začala písať denník? Niežeby som teraz bola na sto percent presvedčená, že to dokážem.
Potrebujem si sem tam niečo napísať na papier. Poznáte ten pocit, keď pred Vami leží čistý list blankytne bieleho papiera a pero. Najlepšie s hrubým hrotom. Je to neodolateľné, zdolať tú bielu plochu značkami, ktoré veľmi vzdialene kopírujú to, čo sa pravé odohráva vo Vašej hlave a mysli. Dnes v čase počítačov a rôznych tabletov, kedy je možné priamo písať na elektronické médium, je to čím ďalej tým zvláštnejšie. Nielenže niektorí z nás majú problém stvoriť aj súvislý niekoľkoriadkový mail z dôvodu šetrenia priestoru a liniek, ale skúste popísať napríklad obrazovku fixkou čo nejde zmyť. Delete a backspace nefunguje na papieri. Len kôš. Alebo prepis.
Moji rodičia mali päť detí. Otec bol pri pôrode štyroch z nich. Narodili sa tesne po 2. svetovej vojne. Vtedy to bola bežná vec, hlavne na dedine, rodiť doma za pomoci babice a samozrejme i manžela rodičky. Ja sa som narodila neskôr v nemocnici a to už nie je zaujímavé..
V jeden normálny decembrový večer som sa dohodla s kamarátkou, že si pôjdeme sadnúť na pohárik vínka, preberieme najnovšie klebety vyprodukované našimi spoločnými známimi, posťažujeme sa jedna druhej na nedostatok času a vybavíme ostatné dámske ´pletky´…Obe študujeme v Bratislave, ona na VŠMU, no a práve pri budove najstaršej univerzity na Slovensku sme sa mali o ôsmej stretnúť. Som človek, ktorý neznáša meškanie a v duchu porekadla starých mám ,,nerob iným, čo nechceš, aby robili oni tebe”, som vyrazila z môjho bratislavskopetržalského domova v polhodinovom predstihu.
Dnes som bol na skúške z predmetu Kryptografia a bezpečnosť. Myslím, že prípravu som neodflákol, ale našli sa veci ktoré som nevedel dobre. Pri prvom čítaní poznámok som zistil, že nerozumiem jednej veci... to je samozrejmé, keď neboli moje. Mohol som si vybrať konzultácie alebo kašľať na to. Ako pravý študent som sa rozhodol pre možnosť s vyšším rizikom a už som sa tej téme nevenoval, nezdala sa mi totiž nejaká dôležitá. Keď som sa dnes konečne vydriapal na tretie poschodie, kde sa daná skúška konala, zmocnili sa ma pochybnosti. „Čo ak sa ma na to opýta?
Rada čítam blog.sme.sk a už viackrát som aj chcela napísať, ale som sa stále k tomu nedostala. Dúfam, že sa mi to časom podarí. A takto by som aspoň chcela podeliť sa s Vami všetkými aspoň o týchto pár slov.
Poznáte ten program „Zámena manželiek“? Dve rodiny si na dva týždne vymenia maminy. Prvý týždeň sa hrá podľa pravidiel pôvodnej rodiny, druhý týždeň hrá prvé husle nová manželka. Celé je to honorované, aspoň podľa zákulisných informácií, ktoré sa ku mne dostali formou JPP, sumou 50.000,- Sk. Veľa? Málo? Ja by som do toho nešla. Prečo? Lebo. Lebo:
Z času na čas nám chodí do redakcie zvláštny typ e-mailov, s ktorým si nevieme rady - autor nežiada o vytvorenie blogu, väčšinou sa zdá, že systému blogov ani veľmi nerozumie, ale posiela nám len jediný text na uverejnenie. Mnohých textov sa nám zdala škoda a tak sme sa rozhodli vytvoriť pre ne novú špeciálnu adresu - nazvaná bude Prvý pokus (pokus.blog.sme.sk). Zverejňovať tu budeme texty ľudí, ktorí chcú publikovať len jeden text a nechce sa im kvôli nemu registrovať. Obsahom môže byť čokoľvek - úvaha alebo napríklad aj pozvánka na podujatie, ktoré organizujete. Túto adresu môžete využiť napríklad aj ak si ešte nie ste istí, či vlastný blog chcete, máte len jeden článok a zaujímali by vás reakcie čitateľov. Pokus.blog.sme.sk bude zároveň aj prvým offline blogom na svete :-) - texty nám môžete posielať aj poštou, my ich naskenujeme a uverejníme. Dnes uverejňujeme prvý text, ktorý prišiel poštou od Viery Kleňovej z Dolného Kubína.
