Ondrej Putra
Postavte blbý most
To, čo sa deje kvôli jednej plničke minerálky v slovensko-poľskom pohraničí by malo byť na smiech. Okrem toho ako sa Za-našu-vodu-nepokakaný bije do pŕs Fico má širšie konotácie.
Presvedčený pravicový liberál s úctou k životnému prostrediu. Som predseda OZ Hnutie Ganymedes. Podporovatel Progresivneho Slovenska za West Midlands(Birmingham) v United Kingdom. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
To, čo sa deje kvôli jednej plničke minerálky v slovensko-poľskom pohraničí by malo byť na smiech. Okrem toho ako sa Za-našu-vodu-nepokakaný bije do pŕs Fico má širšie konotácie.
Tým myslím pre všetkých jej obyvateľov, návštevníkov a všetko živé, neživé, migrujúce i stacionárne, čo má s Tatrami nejaký súvis. Hlavne nech máme jasné pravidlá.
Vážený pán Maroš Ivanič, Som rád, že nie všetci Slováci podľahli dvom civilizačným chorobám a ako na ne. Liečba začína diagnózou. Tu je moja diagnostika, kúra a vopred vďaka.
Údaj, že za hranicami je 300,000,- Slovákov s volebným právom je viac ako nepresný. Ale čo nás tam po štatistikách. Dôležité je prečo sme za hranicami, čo spoza hraníc (ne)vybavíme a ako politickú reprezentáciu prinútiť ku zmene!
Nekončia sa pre nás 15.1. ako posledným termínom na žiadosti o voľbu poštou zo zahraničia, nekončia vhodením obálky do schránky, spočítaním hlasov. Práve preto má zmysel sa ich zúčastniť, aby sme si zlepšili život.
Opakovať, že v „týchto voľbách ide o všetko“ je už klišé, takže sa obmezím na to, že „ide o to, akým smerom sa bude Slovensko uberať najbližšie roky a ako sme sa o to pričinili my“.
Zo slovenska sa takto naposledy utekalo za vojnových udalostí a veľkej hospodárskej krízy. Obávam sa, že to nebude len týmito externými faktormi. Tento článok na túto tému nebude posledným.
V 99% prípadov je to najjednoduchšie riešenie aj najsprávnejšie, najrealizovateľnejšie a má najmenej „vedľajších produktov“, ktoré len generujú nové a nové problémy.
Ako tradičnú slovenskú vlastnosť si uvádzame pohostinnosť. To, čo produkuje väčšina Slovákov a nimi zvolená vláda hovorí o jasnom opaku. Vážení spoluobčania, žijem v Prahe preto, že ste xenofóbni, úzkoprsí malomeštiaci.
V časoch lovcov a zberačov fungoval nulový systém hry: kto niečo získal, musel niekto iný zákonite stratiť. Biedu Slovákov spôsobuje práve to, že sa drvivá väčšina zatiaľ neposunula k nenulovému výsledku hry. K takému, kde výhra jedného neublíži druhému, ale mu môže dokonca pomôcť.
Povzdychol si súdruh priemer, nezvyknutý na skutočne nezávislé odbory, či nedajbože efektívny občiansky aktivizmus. Kde sú tie časy, keď bolo pracovnou náplňou školských odborov len imitovať rokovania, poskytovať zamestnanecké pôžičky a organizovať karnevalové akcie á la 1.máj alebo MDŽ?
Keď sa malé dieťa spýta, že čo je na opačnom konci sveta, tak pokiaľ dotazovaný rodič neprepadol z geografie, odpovie Nový Zéland. Nasledujú podobné otázky, aké kládli stredovekí zadubení inkvizítori typu „a ako to, že zo Zeme nespadnú, keď sú dolu hlavou?" Nebojte sa, nejdem tu vysvetľovať Newtonove zákony, skôr sa idem zamyslieť nad zázrakom, že sme ešte úplne do vzduchoprázdna nespadli my, lebo kto je tu hore nohami pomaly ani nie je na diskusiu.
Maximálne oceňujem dlhodobo plánované úsilie pána poslanca a splnomocnenca pre rómske komunity Petra Polláka. Lepšie neskoro ako nikdy. Ale keď neskoro zistíte, že vám horí stodola, tak snáď najskôr uhasíte, a až potom riešite požiarne predpisy.
Po mojej účasti na akcii 17.november - Berieme si späť svoju krajinu sa na mňa zniesla spŕška kritiky, že ako relatívne známa tvár gejsko-lesbického hnutia som sa mal zdiskreditovať na akcii pravicových extrémistov. Prečo je to nezmysel vám objasním čo najzrozumiteľnejším spôsobom.
Na Slovensku žije 52% mladých ľudí (t.j. do 35 rokov) stále s rodičmi. Uznávam, že z istého hľadiska je to aj historická danosť, ktorú za jednu generáciu nepreklenieme. Problém však často nie je len v syndróme „mama-hotel", teda neochote mladých postaviť sa na vlastné nohy, ale najmä v nemožnosti sa osamostatniť.
Príbeh knihy, o ktorej budem písať, má rovnako netradičný dej, ako aj tému. Jednak je témou hľadanie seba samého, po druhé je to homosexualita a zároveň je zasadený do pre väčšinu Slovákov netypického prostredia: prelomu tisícročí a čiastočne do zahraničia. Napriek tomu stojí za to, hoci to nie je ľahké čítanie.
Priznám sa, že na parlamentnú rozpravu k návrhu zákona o životných partnerstvách som sa tešil. Dúfal som, že sa dozviem nejaké konštruktívne argumenty, s ktorými budem môcť polemizovať, resp. im oponovať. Že „nesklame" Vašečka, Škripek a arcihomofób Kuffa sa dalo čakať. Že sa to však zvrhne u takého počtu poslancov som však nečakal.
Naozaj som chcel podporiť Oskara Dobrovodského, s ktorým som v kontakte, ale bohužiaľ došlo k istým konfliktom záujmov, ktoré mi to znemožnili. Ja sám som zažil, čo to je, keď sa vám policajt nepriamo vysmeje do tváre, lebo sa mu niečo nechce riešiť, prípadne vie, že by to nedoriešil a povesí vec na klinec skôr, ako by mal predvolať svedkov.
Som chlap a držím sa s manželom za ruku. Na Dúhovom pochode 2012 sme si s (už) manželom verejne povedali „áno". Ak mi na tom pochode niečo vadilo, tak to neboli extrémisti, ale polícia. Fajn, má nejaké povinnosti, ale toto trochu prešvihli.
Kto nepozná svoju minulosť, ten si ju bude musieť zopakovať. Toto základné pravidlo akoby ľudstvo notoricky ignorovalo, lebo keď si chce vládnuca elita zavrtieť kormidlom dejín podľa svojich predstáv, stále jej na to stačia tie isté metódy. Neveríte? Tak sa pozrite, ako im zázračne vyhovujú tzv. krízy likvidity. Pred 80-timi rokmi, tak aj dnes.