Hranice, pasová kontrola a politika
Začali sme ráno o deviatej, kedy nás na rusko-abcházskej hranici z ruskej strany čakala naša sprievodkyňa Amina. Kvôli nám čakala na svojej strane hranice vyše dvoch hodín – práve sa končil jeden z turnusov a ruskí dovolenkári sa vracali po týždni pri mori domov. Abcházsko je dnes populárnou dovolenkovou destináciou Rusov.
Vďaka svojmu statusu takmer nikým neuznanej entity to má Abcházsko s hranicami tak trochu komplikované. Ako turista nemôžete cez Abcházsko prejsť z Gruzínska do Ruska alebo naopak, Gruzínsko to považuje za nelegálne prekročenie hranice a hrozí za to väzenie, hoci, ako všade v tejto časti sveta, keď sa veľmi silno chce, tak sa cesta nájde. Kadiaľ do Abcházka vojdete, odtiaľ ho musíte aj opustiť. Z Ruska sa doň dá vojsť cez hraničný priechod Psou, ktorý vedie ponad rovnomennú rieku. Budovy pasovej kontroly sú klimatizované, no Amina nám vysvetľuje, že je to relatívna novinka a len donedávna ľudia stáli aj niekoľko hodín v štyridsaťstupňových horúčavách. Zdržiavame sa asi trištvrte hodiny, ruskej colníčke sa nepozdávajú moje víza. Nakoniec to vyriešil až jej nadriadený. Mimochodom, ruskú pečiatku do pasu nedostanem, napriek tomu treba mať viacnásobný vstup do Ruska, ináč Vás z neho do Abcházska nevypustia. Zaujímavý kompromis, ktorý chápem: ak by zahraniční colníci, napríklad tí gruzínski, hľadali v mojom pase pečiatku, ktorá prezrádza vstup na územie Abcházska, nenájdu ju. (Ešte že o tom nepíšem na voľne prístupný portál spolu s fotodokumentáciou a pod vlastným menom...) Abchazska strana je už len formalita. To už nás čaká aj Aminin brat Said, ktorý nás dnes bude voziť.
(Malé varovanie na úvod, táto časť článku je taký malý úvod do gruzínsko-abcházskeho konfliktu, laický a pre autentickosť podávam tak, ako som dostala. Prosím neberte ho ako nosnú, či nebodaj odbornú časť článku, ja osobne rada cestujem a veľmi nerada politizujem.)
Kym sa presúvame do Gagry dostávame malé historickú prednášku. Abchazsko - alebo ako sa sami nazývajú Absny - krajina duše - má dlhú históriu a svoju kultúru vrátane jazyka a písma. Rozkvet malo v 8-10 storočí ako samostatné kráľovstvo, potom bolo neustále súčasťou nejakého iného štátu – Perzie, Osmanskej ríše, Ruska. V 1921 bola vytvorená Abcházska SSR, ktorá bola neskôr Stalinom pripojená k Gruzínskej SSR ako autonómna oblasť. Abcházcom prekážalo potláčanie ich kultúry a rodnej reči, mnohé abcházske mestá boli premenované gruzínskymi názvami - prebiehala gruzinizácia Abcházcov. Po rozpade sovietského zväzu sa rozpútala vojna o kontrolu nad Abcházskom, ktorá prerástla až do genocídy Abcházcov. Vtedy sa konflikt zmrazil a na miesto boli poslané mierové zložky OSN. Abcházsko sa však ocitlo v ekonomickej blokáde a bez troch štvrtín mužského obyvateľstva dospelého veku. Zmena prišla až v 2008 roku kedy Gruzínsko zmenilo svoju geopolitickú orientáciu na EÚ a NATO a zautočilo na Južné Osetsko. Tejto príležitosti sa chopilo Rusko a "zobralo Abcházsko pod svoje ochranné krídla". Abcházsci sú radi, lebo v Rusku majú spojenca s ktorým môžu obchodovať, oživil sa cestovný ruch a Rusko pomáha chrániť abcházsko-gruzínsku hranicu. Z nečakanej lásky Ruska k Abcházsku si ale miestni ilúzie nerobia. Je im jasné, že sú len pešiakom na geopolitickej šachovnici a dostávajú Gruzínsko do patovej situácie. Gruzínsko nemôže vstúpiť do NATO, kým nemá vysporiadanú územnú celistvosť bez zóny konfliktu. Tú nemá, pretože na jej teritorií sa nachadza Abcházsko a Južné Osetsko. Priznať ich samostatnosť ale nechce, lebo by prišlo o teritóriá, na ktoré si nárokuje. Rusko zase nechce v Gruzínsku základne NATO a tak majú namiesto spriateľeného Gruzínska aspoň spriatelené Abcházsko a status quo, ktoré mu vyhovuje.
Iba čas ukáže, ako sa táto situácia nakoniec vyvinie. Abcházsko sa pomaly stavia späť na nohy a dostáva z ekonomickej izolácie. Ruskí turisti ho objavili už dávno, Gagra bola vždy považovaná za špičkový čiernomorský rezort, hoci dnes zanedbaný. Cestovanie je v Abcházsku bezpečné, všade sa dá dohovoriť po rusky, platí sa ruským rubľom.
Gagra
Prvou zastávkou je už spomínaná Gagra, ktorú ako obľúbené rezortné mesto preslávil vojvoda Alexander Petrovič Oldenburgský, švagor cára Mikuláša II. Ten si v nej postavil palác a dal vybudovať niekoľko extravagantných budov v európskom štýle, reštauráciu a hotel dokonca priviezli z Rakúska a Švajčiarska a postavili kúsok po kúsku. V Gagre dal vysadiť exotický park s tropickými stromami a umiestnil doň papagáje a opice. Spočiatku sa rezortu nedarilo, neskôr ale lákal celkom slušné hlúčiky zahraničných turistov. Prvá svetová vojna jej príliš neprospela, no na jej konci spravil Lenin z Gagry rezort pre robotníkov a Rusi tam chodili na rekondičné pobyty veľmi radi. Po druhej svetovej vojne sa v nej postavilo hneď niekoľko sanatórií pre zranených vojakov. Niektoré z nich, aj keď v obmedzenej prevádzke, fungujú dodnes.
Dnes je Gagra bohužiaľ poznačená vojnou a je otázne, kedy sa naplno preberie. Napriek tomu v meste nie je pusto, je tu mnoho turistov a na pláži sa opaľujú ľudia. Pri prechádzke miestnym parkom veľmi rýcho zabúdame na schátralé budovy a obdivujeme krásne magnólie a palmy. Na konci nás čaká kolonáda s výhľadom na palác vojvodu Oldenburského, z ktorého je dnes radnica.
Azurové jazero a rieka Jupšara
Z Gagry sa vydávame na dlhú cestu do hôr, k jazeru Rica. Po ceste máme niekoľko pozoruhodných prírodných úkazov, prvým z nich je Goluboe ozero, alebo, po našom, modré či azurové jazero. Podľa legendy bola na mieste jazera jaskyňa, v ktorej žil starý pustovník. Ten privítal každého, kto sa vybral do hory poľovať, vždy mu dobre poradil a za odmenu dostal parožie, mäso či kožu zvierat. Pustovník mal prenikavo modré oči a všetci poľovníci ho mali vo veľkej úcte, pretože bol veľmi múdry. Raz však do jeho príbytku prišli pytliaci, ktorí sa ulakomili na vzácne trofeje a zabili ho. Príroda sa im pomstila tým, že jaskyňu zavalila a zaliala vodou. Krásna modrá hladina jazera je vraj odraz mŕtvych, nezvyčajne modrých očí pustovníka.
Na pohľad malé jazero je nezvyčajne hlboké, vraj až 75 metrov. Po búrke stráca svoju typickú krásnu farbu a trvá niekoľko dní, kým sa očistí. Vraví sa, že keď sa v ňom okúpete, omladnete. Turisti si v ňom však maximálne namočia nohy, či ruky, kúpanie sa v ňom je zakázané, aby sa jeho voda neznečistila a jazero nestratilo svoju krásnu farbu. Nás mimoriadne pobavila turistická komercia kaukazského typu: na všetky pekné kusy skál, z ktorých je najkrajší výhľad na jazero, sa postavili miestni podnikatelia, ktorí za sto rubľov ponúkajú možnosť fotiť sa v kaukazskom kroji.
Vlastne všade, kam sa dostaneme, funguje neriadený a nárazový turistický priemysel. Kto si zmyslí, ten si postaví stánok a predáva, respektíve vyberá poplatok za schody na skalu s výhľadom. Je to celé veľmi veselo choaotické a tento virvar má na míle ďaleko od turistických disneylandov, aké môžete vidieť v „civilizovanej“ západnej Európe.
Podobne to vyzerá aj na sútoku riek Jupšara a Gega, ktoré obklopujú strhujúce skalné steny. Netušíme, ako ich odfotiť tak, aby sme vedeli sprostredkovať ten pocit, keď sa nad vami týči takmer kolmá stena vysoká asi štyristo metrov. Slnečných lúčov sa v tejto časti krajiny nedočkáme, no sme radi, lebo celý deň na nás praží slnko, teplota vzduchu je okolo tridsiatky. Amina vraví, že na miestne pomery je to ešte príjemné počasie, inokedy je v lete aj štyridsať a v najextrémnejších horúčavách už zažili teploty, ktoré sa šplhali na päťdesiat stupňov. Abcházci inak celkovo dobre znášajú teplo, no zato majú veľký problém so zimou. V zime je na pobreží osem stupňov a keď sa teplota priblíži k nule, školy sa zatvoria a v krajine nastáva malý chaos...
Jazero Rica
Prechádzame cez post kontroly pri vstupe do národného parku a vydávame sa ďalej pozdĺž rieky Jupšara. Stúpame do výšky asi tisíc tristo metrov nad morom, aby sme mali dobrý výhľad na jazero Rica, jeden z prírodných pokladov Abcházska. Jazero hlboké 116 metrov je ukryté uprostred hôr, ktoré dosahujú výšku až 3500 metrov nad morom. Okrem prírodných krás sú na ňom kamenisté pláže, ktoré radi navštevujú tí dovolenkári, ktorí majú radi chladnejšie podnebie a netrvajú na mori. V jazere sú bohaté húfy chránených pstruhov, paradoxne ich ale ponúka každá reštaurácia navôkol... Okrem toho je hladina jazera pokojná, občas tu nájdete pár vodných bicyklov, no motorovým lodiam je plavba na jazere zakázaná. Okrem jednej, Stalinovej. A napriek tomu, že vodca je už dávno pochovaný v Kremeľskej stene, jeho loďka si toto významné právo udržala až dodnes, tentokrát však vozí turistov. Nuž a kde je Stalinova loďka, tam je aj Stalinova dača...
Taká malá chatka... Stalinova...
Stalin dal v Abcházsku postaviť dohromady päť dáč. Dača, to je po rusky letné sídlo a po našom sa chybne prekladá ako chata. Mnoho Rusov má v mestách byty a cez víkend chodia na svoje „dače“ na predmestiach. Nečakajte však skromné chatky, sú to veľké domy. Nuž a takéto letné sídla si dal vystaviť na mnohých miestach aj Stalin. Tie abcházske sa nedajú len tak ľahko navštíviť: jedna je priamo prezidentským sídlom a zvyšné má vo svojej jurisdikcii priamo prezident. Napriek tomu, že slúžia ako múzeá a nemôže ich využívať, povedzme, na ubytovanie hostí, za predošlých prezidentov boli zväčša zatvorené. My sme mali šťastie, v Abcházsku sme boli deň pred prezidentskými voľbami a Stalinské dače boli otvorené na príkaz zastupujúceho prezidenta. Preto sme poprosili Aminu a Saida, či by sme sa tam teda nemohli zájsť pozrieť.
Stalinova dáča na jazere Rica bola jeho najobľúbenejšou, bol v nej niekoľkorát a vždy na dlhší čas. Od jazera ju nie je vidno, pretože je umiestnená v lese a jej steny sú natreté na zeleno. Stalin si vraj zvykol ukázať prstom na miesto a povedal, že tam chce dáču. To bol častokrát problém, napríklad aj v prípade tejto, ktorá leží na strmom kopci. Jej stavba si vyžadovala terénne úpravy nielen pozemku, na ktorom leží samotná dača, ale aj priľahlého lesoparku. Stavalo ju asi päťtisíc vojnových zajatcov, polovica počas prác v ťažkých podmienkach zahynula a druhú polovicu dal Stalin po ukončení prác odstreliť, aby nikto nepoznal tajomstvo jej presnej polohy. Sídlo je to síce honosné, no prekvapila nás relatívna triezvosť výzdoby bez typického ruského vyčačkávania. Všetkým miestnostiam dominuje drevo a sú vyzdobené v jednotnom štýle. Vedľa Stalinovej dače je dača Brežneva a tieto dve budovy sú spojené chodbou, ktorú volajú „most“. Zaujímavý je detail zo Stalinovej pracovne, kde hra svetla a drevorezby kreslí na stenu šachovú figúrku. Bol to úmysel architekta, Stalin vraj rád hral šach.
Spálne boli v dači hneď tri, jedna navlas rovnaká ako druhá. Stalin totiž v priebehu noci kočoval, zaspal v jednej, potom sa zobudil, prešiel do ďalšej a potom sa ráno zobudil v úplne inej. Bolo to spôsobené paranojou z nočného atentátu, takto nikto nevedel, v ktorej z miestností sa vlastne nachádza. Mimochodom, v tejto dači okrem iného hostil aj Mao Ce-tunga. Biliard bol privezený z Nemecka a mal zrezané nohy, aby sa vzrastovo nižšiemu Stalinovi pohodlne hral. Klavír zasa pochádza z kolekcie Romanovcov zo Zimného paláca.
Mimochodom, naša prehliadková skupina bola obrovská a chaoticky zorganizovaná, takže ľudia lietali hore-dole, tu sa dievčinky fotili na jednej z postelí, tam si niekto sadol na Stalinov záchod. Konštatovali sme, že celkom chápeme, prečo býva dača viac zavretá než otvorená pre verejnosť...
Prehliadka je prekvapujúco rýchla, za pätnásť minút nemáme čo robiť a vraciame sa k jazeru, kde nás už čaká typický abcházsky obed pozostávajúci z čerstvého zeleninového šalátu, nakladanej kapusty, kukuričnej kaše s kravským syrom, fazuľovo-orechovej omáčky a pečeného údeného mäsa. Všetko je vynikajúce, akurát bojujeme so štedrými porciami. Treba sa nám však posilniť, deň zďaleka nekončí a ešte nás čaká ďalšia dávka poznávania.
O nej už v piatok na budúci týždeň.
