Zatvorené...
Len pár sto metrov od nášho hotela po hlavnom pešom bulvári Havany Prado stojí jedna z najznámejších budov, ktorá hlavné mesto ostrova definuje. Volá sa El Capitolio a až do Castrovej revolúcie bola sídlom kubánskej vlády. V súčasnosti tu sídli národná akadémia vied. Táto neoklasická budova, údajne inšpirovaná skôr parížskym Pantheónom než washingtonským Capitolom, čo ktokoľvek uverí len veľmi ťažko, ohúri už na prvý pohľad. Jej biele steny odrážajú slnečné lúče a obrovská kupola už na dlhú vzdialenosť signalizujú, že toto je miesto požívajúce najväčšiu vážnosť. V jej vnútri nájdete tretiu najväčšiu sochu v interiéri na svete - zlatú Republiku, ktorá meria 15 metrov. Hlavnú sálu lemujú dve chodby s prívlastkom „kde sa kroky strácajú", údajne podľa ich akustických vlastností. Nuž a v podlahe v centre hlavnej sály bol kedysi 25-karátový diamant, ktorý označoval nultý kilometer Kuby. Fidel ho neskôr nahradil replikou, asi sa bál zlodejov. Tento diamant vraj raz patril ruskému cárovi Mikulášovi II. Toto všetko sme teda mohli vidieť, keby... keby nebol El Capitolio zatvorený. V súčasnosti ho totiž prerábajú, aby v ňom opäť mohlo sídliť Národné zhromaždenie.
A aby toho nebolo málo, zatvorené boli aj všetky havanské fabriky na výrobu cigár. Ich firemné obchody boli otvorené, no v čase našej návštevy nerobili nikde exkurzie celého výrobného procesu. Pred každou z nich stál miestny výmyselník, ktorý sa dušoval, že pracuje vo fabrike, všetci nám ukazovali nejaké kartičky a tvrdili, že nás dostanú dnu. Slušne sme odmietli...
Ako sa robí rum
Aspoňže to múzeum rumu bolo otvorené. Havana Club financuje firemnú predajňu a zároveň múzeum, ktoré sme si prešli v drobnej prehliadkovej skupine. Netreba mať veľké očakávania, múzeum je relatívne malé, ale sprievodca s veľmi dobrou angličtinou vie aj z mála exponátov vyťažiť čo najviac. Dozvedeli sme sa, že rum sa vyrába kvasením cukrovej melasy - odpadového sirupu, ktorý vzniká pri výrobe hnedého cukru. Podobne ako škótska či koňak potom zrie v dubových sudoch, väčšinou od bourbonu, vďaka ktorým získava svoju tmavú farbu. Pravidlo hovorí, že biele rumy idú do koktejlov a tmavé sa vychutnávajú nemiešané. V tropickom podnebí zreje rum omnoho rýchlejšie než whiskey či koňak a zatiaľ čo tmavé alkoholy severu „platia" anjelskú daň (objem odpareného alkoholu) 2% ročne, pri rume je to až 10%. Isto si viete predstaviť, že sme sa veľmi tešili na degustáciu...
Paladares - súkromné reštaurácie
Podobne ako v hoteliérskom biznise umožnila Kuba ubytovávať turistov v takzvaných casa particulares, čo sú izby v súkromných domoch, podobne fungujú aj paladares, čo sú reštaurácie „u niekoho doma". Boli jedným z prvých foriem súkromného podnikania povoleného na Kube a aj napriek prísnym pravidlám ako licencovanie podľa počtu miest pre hostí, povinnosťou variť jedlá miestnej kuchyne, či zamestnávať výhradne rodinných prislušnikov, sa im mimoriadne darí. Bohužiaľ sme sa vybrali do paladaru podľa turistického sprievodcu starého asi šesť rokov. Vybrali sme sa po schodoch, skončili u niekoho v podstate v obývačke, s výhľadom na rušnú ulicu. Môj zámer podporiť podnikanie miestnych dopadol asi tak, že za v prepočte 30 eur, a to už po priateľskej zľave, sme sa najedli tak priemerne, s bonusom špinavého obrusu aj riadov. Ako menu sme dostali nakrájanú zeleninu, manžel mäso a ja tvrdú rybu, obe opečené na panvici v množstve oleja podávané s miestnou univerzálnou prílohou. Je ňou ryža s červenou fazuľou, ktorú volajú Mori y Christiani, alebo Kresťania a Maurovia, podľa farby pleti. Vlastne je to taká krásna multi-kulti príloha...
Dostali sme aj pozornosť podniku, tuhý puding bez chuti s kúskami pomarančovej kôry. Našťastie paladares si svoju reputáciu vylepšili v ďalších mestách, ktoré sme navštívili. Ako však čítam skúsenosti ostatných hostí z Tripadvisoru, vlastne sme nezažili to úplne najlepšie ako šváby, špinavý záchod a omnoho vyššie ceny než tie, ktoré sme zaplatili my. Neodporúčame!
Múzeum revolúcie
Povinná jazda pre všetkých, čo sa práve nachádzajú v Havane. Opulentný palác, v ktorom kedysi sídlili všetci kubánski prezidenti, až po tak nenávideného Fulgencia Batistu. V samotnom paláci je asi najzaujímavejšia zrkadlová sála, inšpirovaná zámkom vo Versailles. Obrovský mramorom vykladaný priestor plný zrkadiel s ozrutnou kubánskou vlajkou uprostred. Výstavné miestnosti potom ponúkajú prehľad toho najlepšieho od miestnych majstrov nástenkárov. Vlastne celá výstava mi prišla ako jedna veľká nástenka všade, kam oko dovidelo. Mapy, fotky, popisy, zopár exponátov ako oblečenie či zbranie Fidela a Raúla Castrovcov, Che Guevaru, Camilla Cienfuegosa, sochy, občas nejaká maketa a pozor, skafander Arnalda Tamaya Méndéza, prvého kubánskeho kozmonauta. Iné zaujímavé exponáty boli potom v prezidentskej kancelárii, kam sa zasa dalo dostať len po zaplatení ďalšieho pesa. Okrem tohto sme v múzeu objavili aj ďalšie náznaky obchodníckej duše - viaceré trhové miesta so suvenírmi boli priamo uprostred expozície. Asi ešte nestihli vyhradiť miestnosť na obchod so suvenírmi presne na mieste, odkiaľ sa vychádza z múzea.
Druhá časť expozície je v sade za múzeom, volá sa aj Granma memoriál, pretože pozostáva zo zasklenej lode, na ktorej sa revolucionár Fidel so svojou veselou družinou doplavil na Kubu. Sám Fidel to popisoval skôr ako stroskotanie než vylodenie a na základe tohto popisu sme čakali nejakú malú bárku. Ona to bola celkom slušná jachtička... Okolie memoriálu, ktoré úzkostlivo strážia vojaci, obklopujú rôzne tanky, lietadlá, aj jedno zostrelené americké, potom autá a ešte raz autá, no tentokrát s mnohými dierami od guliek.
Okrem absolvovania týchto atrakcií sme sa stihli ešte potúlať starou Havanou, stratiť sa v jej nekonečných uličkách, niektorých krásnych a vynovených, niektorých ošarpaných, kde nebolo jediného turistu, zato mnoho obchodov s potravinami na prídel. Do Havany sme sa na konci nášho pobytu ešte vrátili, no v ten deň večer sme šli skoro spať, dúfajúc, že nás ten koniec sveta nezobudí. Ak by sa nekonal, nasledujúci deň sme mali nasadnúť na autobus do Viňalesu, oblasti známej pestovaním tabaku.
