Kam z Moskvy na otvorenú vodu
Nádejný aj aktívny potápač v Moskve má niekoľko možností, kam sa môže vybrať na víkend potápať sa. Na otočku sa dá vybrať do neďalelekého Strogina, dokonca s možnosťou ťahať svoju potápačskú výstroj metrom. Alebo do len o trochu viac vzdialeného Pirogova, ktoré úspešne odskúšal môj manžel v čase, keď si robil svoju prvú potápačskú certifikáciu. Ponory na otvorenej vode teploty tesne nad nulou absolvoval práve v tomto jazere za takmer nulovej viditeľnosti. Dnes je už vraj trochu čistejšie, ale presvedčiť sme sa nešli.
A tak sme sa rozhodli vybrať sa na víkendový výlet do neďalekého Desnogorska v Smolenskej oblasti. Neďalekého znamená vzdialeného asi štyristo kilometrov, čo je však na ruské pomery v podstate trochu ďalej ako Podmoskovie. Jediný logistický problém spočíva v to, že v Moskve nastáva v piatok to isté, čo v Bratislave, len asi dvadsaťkrát horšie. Opäť raz sme si s láskou zaspomínali na zlaté bratislavské zápchy – dostať sa za hlavný diaľničný obchvat Moskvy, MKAD, nám trvalo dobré dve hodiny a potom nás čakali ďalšie štyri, kým sme konečne dorazili do miesta nášho „víkendu v prírode“.
Vitajte v Desnogorsku
Musím sa priznať, že veľmi dobrý prvý dojem na mňa Desnogorsk nespravil, čo asi súvisí s tým, že sme doň prišli v noci a okrem toho sme blúdili po nespevnených cestách, kým sme konečne našli miesto nášho ubytovania.
Tridsaťdva tisícový Desnogorsk bol postavený ako osídlenie v blízkosti Smolenskej atómovej elektrárne a za sovietskych čias to bolo zatvorené mesto, do ktorého sa mohli dostať len pracovníci atómovky a ich rodinní príslušníci. Drobné stopy po závorách a zátarasách možno vidieť na príjazdovej ceste do mesta dodnes. Náš potápačský klub nám vybavil ubytovanie v niečom, čo sa v Rusku nazýva „kotedž“ a z čoho by človek očakával, že sa bude jednať o malú chatku niekde na vidieku. Opakom je pravdou a my sme zaparkovali pred veľkým rodinným domom, do ktorého sme sa pomestili asi šestnásti.
Našimi hostiteľmi bol príjemný starší manželský pár, ktorý už má deti rozlietané po svojich vlastných hniezdach a preto sú vlastne aj celkom radi, keď ich dom raz za čas na víkend oživí niekoľko veselých potáípačov. Starý pán pracoval priamo v miestnej atómovej elektrárni, pričom v osemdesiatych rokoch žil niekoľko rokov na Kube, kde bol členom tímu budujúcim Kube atómovú elektráreň. Socialistická pomoc však bola predčasne ukončená a atómovka sa nikdy nedostavala. Tento zaujímavý článok vám povie viac o tom, ako to na jej mieste neďaleko Cienfuegos vyzerá dnes.
Mesto je typické socialistické, medzi betónom a šeďou vyniká niekoľko moderných budov vrátane nedávno dokončeného pravoslávneho chrámu. Spoznali sme ho však skôr z okrajov, ako napríklad z našej „záhradkárskej osady“, potom spomedzi garáží na predmestí, v jednej z ktorých nám „vzduchová mafia“ dopĺňala tlakové fľaše. A napokon aj zo zalesnených brehov miestnej nádrže.
Potápanie
Vodná nádrž, ktorá sa používa na ochladzovanie elektrárne, je umelo vytvorená a vznikla zatopením okolitého lesa. Voda je teplá skoro ako vo vani, 25 – 27 stupňov a nebolo by vám v nej chladno ani v plavkách, nieto ešte v neopréne. V lese si rozkladajú lehátka viacerí miestni, ktorí sem chodia piknikovať, len my, rozkladajúc potápačský výstroj, sme sa cítili tak trochu mimo. Našťastie sme mali vo výprave aj sprevádzajúce nepotápajúce partnerky, ktoré nám začali pripravovať buterbrody na občerstvenie, tak sme sa postupne pridali do piknikového klubu aj my.
Ponory sú mimoriadne zaujímavé, nakoľko hĺbka nádrže je maximálne 15 metrov, pričom my sme sa ponárali do hĺbky maximálne 10 metrov. V strede je totiž ešte stále zavalený les a mnoho sietí a preto je nebezpečné ísť sa tam potápať bez vlastného zdroja svetla a noža. Viditeľnosť je tiež dosť mizivá, no muž ma ubezpečoval, že v Pirogove to bolo ešte horsie. Podvodný svet tejto nádrže bol skutočne bizarný... Človek si pláva uprostred hnedej, mierne osvetlenej vody a z ničoho nič sa mu v zornom poli ocitne osamotený konár, ktorý si všimne na poslednú chvíľu. To sa opakuje niekoľkokrát a v ponurom podvodnom prostredí to pôsobí skoro hororovo. Zaujímavo sa nám realizovali aj povinné cvičenia, ktoré je potrebné absolvovať, nakoľko sa pri niektorých väčšinou kľačí na dne nádrže. Tá naša bola klesajúcim svahom a pri nájdení rovnováhy som bola vďačná za extra hodiny splývania a rovnováhy...
V sobotu nás už po obede prišiel popohnať pán domáci, že kde toľko sme. Očividne si nemal s kým podiškurovať (a asi aj vypiť) a už sa tešil, kedy sa potápačský tím vráti späť na základňu. Večer nám piekol šašlíky a spolu so ženou nás hostili ostošesť.
A v nedeľu sme si všetko zopakovali ešte raz, aby nám na konci náš inštruktor oznámil, že sme ponory úspešne zvládli a následne sme podstúpili iniciačný rituál, počas ktorého sme z jeho masky "pili slzy inštruktora", dostali plutvou po zadku a týmto sme boli vyhlásení za certifikovaných potápačov na otvorenej vode. Už len počkať na PADI kartičku.
Bonusom k tomuto bizarnému zážitku bol výhľad na jadrovú elektráreň na druhej strane jazera, ktorá si veselo odfukovala biele obláčiky pary. Už tu zažila mnohé várky potápačov...
Ponorov síce vzhľadom na inak nabitý cestovateľský itinerár nemám veľa, no určite nikdy nezabudnem na tie prvé, veselo ruské. A na nášho inventaristu Serjožu, ktorý ma z neznámeho dôvodu vyzbrojil ružovým neoprénom...
