
Dovolím si predpokladať, že viete, čím je toto malé mesto známe. Prvého septembra roku 2004 sa tu začala trojdňová rukojemnícka dráma, počas ktorej ingušskí a češenskí teroristi v škole zajali vyše 1100 ľudí. Teroristi, ktorí sami seba nazývali bojovníkmi za slobodu, požadovali, aby OSN uznalo nezávislosť Čečenska a Rusko z jeho teritória stiahlo svoje vojská. Počas tejto tragédie zahynulo 334 ľudí, z toho 186 detí. Prvého septembra tohto roku ubehlo od beslanského nešťastia už desať rokov, no priamo na mieste sú stopy stále príliš čerstvé.
Kríž z prvej fotografie pribudol na toto miesto práve na pamiatku desiatich rokov, ktoré Beslan prežil vo večnej pamiatke a trvalom smútku, ktorý prechádza len pomaly. Pôvodným pamätníkom je emotívna stavba pripomínajúca strom, ktorá zobrazuje matky, ktoré ostali na zemi a deti, ktoré na krídlach odlietajú do neba a ich matky ich nedokážu udržať pri sebe.



Nová časť beslanského cintorína sa nazýva Mesto anjelov, pretože sú v nej pochované najmä nevinné deti. Človek, ktorý tu v živote nebol, ani netuší, čo ho na týchto miestach zasvätených pamiatke na príšernú tragédiu čaká. V jednom momente sa vezie v hrkajúcej maršutke po cestách rôznej kvality smerom z Vladikavkazu, potom maršutka zaparkuje a pozorovateľ ostáva v nemom úžase. Za starým mestským cintorínom stojí nový, s navlas rovnakými hrobmi, ktorých pomníky stoja ako vojaci na stráži. Šík za šíkom sa pred vami rozprestierajú náhrobné kamene s podobizňami obetí teroristov a práve obrovská plocha, na ktorej sa hroby nachádzajú, človeka ohromí. Neschopná slova som sa len dívala a pri predstave, kam o pár minút zamierime, mi bolo do plaču.

Zaparkovali sme priamo pred ruinami školy č. 1 v Beslane. Tá je v súčasnosti opustená, stal sa z nej pamätník toho, čo sa v tejto budove stalo. Novú školu postavili cez cestu oproti tej starej. Verejne prístupnou časťou pamätníka je telocvična, v ktorej teroristi tri dni o hlade a smäde držali rukojemníkov. Architekti, ktorí dostali za úlohu pamätník postaviť, spomínajú, že mali pred sebou neľahkú úlohu, pretože beslanská škola na jednej strane predstavovala tých, ktorí okolo seba rozosievali strach a hrôzu a na strane druhej obete tohto príšerného násilia.
Okolo telocvične postavili zlatý kovový kruh, ktorý predstavuje smútočný veniec a konštrukciu budovy, ktorá je takmer ruinou, podopreli betónovými stĺpmi. V zlatých kovových platniach sú pomocou dier rôznej veľkosti dokreslené kvety venca, čemerice orientálne, typické pre Kaukaz.


Vnútro telocvične je plné vencov, hračiek, kvetov a fotiek obetí, ktoré sa na vás pozerajú z každého jej múra. Svetlo, ktoré preniká cez okná bez skiel, filtrované kovovou konštrukciou obklopujúcou telocvičňu, zvláštnym spôsobom dotvára ponurú atmosféru tohto miesta. Spomienky na pocity, ktoré ma v silnej vlne zaplavili pri vstupe do telocvične, sa mi pri pohľade na tieto fotografie vracajú v rovnakej intenzite.



Neostali sme však len v telocvični. Beslanská škola je síce zatvorená a strážená, no strážnik sa prišiel pozrieť a spýtať sa, odkiaľ naša nesúrodá skupina návštevníkov (prichádzajúca z cestovateľského kongresu) je. Dala som sa s ním do reči a ponúkol sa, že ak chceme, vezme nás aj priamo do školy. Pristali sme.


Ruiny beslanskej školy sú dnes v štádiu polorozpadu a držia pokope už len silou vôle. Pred pár rokmi by ste tu ešte naši lavice, zošity aj stoličky, dnes sú odstránené, vďaka čomu človeku hneď udrie do očí deštrukcia, ktorú spôsobila streľba a niekoľko výbuchov granátov. Toto desivé bludisko je prekvapujúco veľké a sami by sme sa v ňom asi stratili. Strážnik dopĺňa prehliadku výkladom, rozpráva pokojne a bez emócií. Vysvetľuje, že škola sa skladala z dvoch častí, starej drevenej a novej betónovej. Strechu a poschodia tej starej museli podoprieť konštrukciou, aby sa nezrútila. Ukazuje nám okná triedy, v ktorej teroristi strieľali rodičov detí, prvé obete, a telá ktorých starší žiaci museli vyhadzovať von oknom. Ukazuje nám miesto, kde jeden odvážny miestny vlastným telom prikryl veľkú nálož granátov. Na jej stene v dôsledku výbuchov vzniklo niekoľko dier, jedna pripomína ľudskú tvár. Je označená dreveným rámikom a na telefóne mi ukazuje jej detailnú fotografiu.



Výklad sa mi počúva ťažko a ešte ťažšie sa mi prekladá z ruštiny do angličtiny zvyšku našej výpravy. Ponuku pozrieť si fotografie školy tesne po jej oslobodení už slušne odmietame, táto návšteva ma ohromila natoľko, že ešte dlhý čas po tom, čo sa naša maršutka vybrala z Beslanu smerom k hraniciam s Južným Osetskom, sedím ticho s pohľadom upreným do diaľky, v ktorej sa nám Beslan postupne stráca.

Bola to strašná návšteva, ale Beslan bolo treba vidieť a povedať jeho príbeh aj ďalším.