Bulharská volžsko-kamská ríša
Kto to boli tí Bulhari alebo Starí Bulhari? (Wikipédia uvádza názov Protobulhari, ktorý je podľa mňa pritiahnutý za vlasy, preto ho budem ignorovať.) Boli to čiastočne kočovné Turkické kmene, ktoré sa usídlili v úrodnom povodí Volgy v siedmom storočí nášho letopočtu. Civilizácia Volžských Bulharov existovala od 7. do 15. storočia nášho letopočtu. Bolgar bol prvým hlavným mestom Zlatej hordy, ktorá bola jedným z chanátov Mongolskej ríše. Jeho sláva trvala do polovice 15. storočia, kedy Ivan Hrozný dobyl Kazanský Chanát. Nachádza sa asi dve hodiny plavby loďou - kométou na juh od Kazane a v histórii Ruska má svoje významné miesto.
Logistika
Ak by ste Bolgar chceli navštíviť, musíte sa najprv dostať do Kazane, hlavného mesta Republiky Tatarstan. Z Kazane chodí každý deň loď - kométa o ôsmej ráno. Lístky sa dajú kúpiť vopred alebo na mieste, stoja približne 330 rubľov, teda asi 6,50 eur na osobu. V porovnaní s drahými lístkami z Petrozavodska na ostrov Kiži loďou rovnakého typu a rovnakej dĺžky plavby je to veľmi dobrá cena. Plavba trvá dve hodiny a okolo desiatej vás loď vysadí v prístave pár kilometrov od historického komplexu.
Len dúfam, že tam nedoviedli aj členov komisie UNESCO. Napriek tomu, že samotný turistický komplex má nový prístav, ktorý je pripravený turistov privítať priamo pred nádherným múzeom, z neznámeho dôvodu sa stále používa ten starší. A jeho infraštruktúra nie je práve vábivá. Po tom, ako vystúpite, si musíte ísť hneď kúpiť spiatočný lístok. Improvizovaná pokladňa je vlastne jedno z hrubých zamrežovaných okien, ktoré ktosi zatarasil modrým plechom, napísal naň "Pokladňa" a do spodnej časti vyrezal dieru v tvare spodného lemu okennej mreže. Aby ste povedali pani pokladníčke, čo potrebujete a vymenili peniaze za lístky, musíte sa zohnúť a škúliť do malého, úzkeho no dlhého tunela. Mala som čo robiť, aby som v momente kupovania oných lístkov nevybuchla od smiechu, bol to skutočne absurdný zážitok. A keďže prístav a samotný Bolgar nie sú hneď pri sebe, v prístave vás čakajú pripravené autobusy, ktoré vás za malý poplatok odvezú k bránam Bolgaru.
Prečo má Bolgar také významné historické postavenie? A prečo toľko typickej východnej architektúry a moslimských prvkov? História Ruska bola od nepamäti prekvapivo úzko zviazaná práve s Mongolskom, Tatármi a moslimským svetom. Ruskí historici túto spätosť, ktorú vidno nielen v architektúre, ale aj v kultúre, jazyku či kuchyni, skôr opomínajú a dávajú dôraz na "slovanskosť" Ruska. No aby človek mohol spoznať históriu tejto krajiny dokonale, nesmie vynechať jej východné "ázijské" aspekty. Obľúbený rusky spisovateľ Boris Akunin vydal len nedávno druhú časť svojej Histórie Ruska, ktorá je venovaná práve obdobiu, kedy bolo Rusko pod nadvládou Mongolskej ríše a ktorého historické momenty súvisia s Kazanským chanátom.
Ale späť k Bolgaru. Ten bol po dlhé stáročia svedkom kultúrnej výmeny v Eurázii, ktorá formovala ľudí, ich kultúru, zvyky i tradície. Historický a archeologický komplex Bolgara dáva pozoruhodné svedectvo o historickej kontinuite, kultúrnej rozmanitosti a vzájomného vplývania kultúr v období Volžských Bulharov, Zlatej hordy, Kazanského chanátu a Ruského štátu. Rozmach mu prinieslo to, že sa nachádzal na križovatke obchodných ciest a miesila sa tu kultúra i politika. Mestské a kočovné civilizácie sa stretávali práve na tomto mieste a výrazne sa ovplyvňovali. Práve tu prijali Volžskí Bulhari v roku 922 islam a preto je Bolgar významným pútnickým miestom moslimov z Tatarstanu.
Celé územie Bolgaru je rozľahlé a počas piatich hodín, ktoré sme mali medzi príchodom a odchodom lode, ubehlo veľmi rýchlo. Moslimské pamiatky sa zachovali vďaka Petrovi Veľkému, ktorý toto územie počas svojej vlády dal osídliť miestnymi roľníkmi, no vydal dekrét, aby zachovali ruiny, ktoré z mesta ostali. Môžeme povedať, že to bol prvý ruský právny akt, ktorého cieľom bolo zachovať kultúrne dedičstvo.
V komplexe, ktorý je výborne označený mapkami, smerovníkmi a plánikmi, sme najprv navštívili miestne múzeum a následne komnatu, v ktorej sú zachované náhrobné kamene s prekladmi ich arabských nápisov. Ako som už spomínala, vychytávky modernej turistickej infraštruktúry sem dorazili len sporadicky, preto napríklad neexistuje jedna vstupenka na všetky miesta a peňaženku budete musieť vyťahovať pred vstupom do takmer každej budovy. Vstupenku som dostala dokonca aj po tom, ako som zaplatila desať rubľov za vstup na verejné toalety. A aj keď kaviarní je tu skromne a väčšinou ich nahrádzajú stánky s potravinami a občerstvením, o hlade neostanete. Zato obchodov so suvenírmi je tu dosť.
Veža z nasledujúcej fotografie nám ponúkla nielen skvelý výhľad na rozľahlé pláne na okolí, ale na chvíľu nás aj výborne pobavila. Schodisko vedúce k malému výklenku na jej vrchu je úzke a ledva sa cez neho pretlačí jeden človek. Do výklenku sa horko-ťažko zmestia dvaja. Prišli sme na to po tom, čo sme sa hore vyštverali všetci štyria. Zrazu počujeme slová: ideme hore. Kričíme tým ruským tetám, že nechoďte, nie je tu miesto, ale nepočúvajú nás. Pozerajú na nás ako teľa na nové vráta, že pustite nás hore, my tam budeme len krátko. Reku aj my sme tu len krátko a títo dvaja ešte nevideli výhľad. S kamarátmi si meníme pozície, oni do výklenku a my späť na schody. Milé ruské tety si to museli odšľapať spiatočkou, aby sme sa z veže dostali von.
Potom však začalo skutočné ródeo, keď sa k veži prihrnul celý autobus s turistickým zájazdom a tetami s kŕdľovou mentalitou. To sa na to úzke schodisko začali trepať všetky naraz. A tak sme si sadli na lavičku a hodnú chvíľu sa bavili výkrikmi z útrob veže, v ktorej sa zaseklo niekoľko ľudí naraz.
Ak pôjdete do Bolgaru a chcete si odfotiť výhľad, počkajte, až sa veža vyprázdni a dôrazne kričte na všetkých, ktorí sa chcú na vežu, kým v nej ste, vyštverať...
Neodškriepiteľnou pýchou Bolgaru je jeho múzeum spolu s prístavom, ktoré bolo dokončené len nedávno, spolu s ďalším prírastkom, veľkou bielou mešitou. Predpokladám, že to bolo najmä na ohúrenie komisie, ktorá posudzovala zaradenie Bolgaru do zoznamu UNESCO. Na zoznam sa totiž snažil dostať celých 14 rokov, no podarilo sa mu to až v tomto roku, kedy boli nálady komisie dosť ústretové. Môj muž, ktorý tieto veci sleduje dôslednejšie než ja, skonštatoval, že tento rok zapísali v podstate skoro všetko, niektoré dosť podivné miesta a je len škoda, že Slovensko stiahlo svoju kandidatúru na tento rok. Mohli sme mať ďalšie UNESCO.
Expozícia múzea je rozložená na štyroch poschodiach, je spravená dôsledne a zaujímavo a čo nás príjemne prekvapilo, nechýbajú ani popisy v anglickom jazyku. Odložte si naň minimálne hodinu, pokojne aj dve.
Ďalšou miestnou kuriozitkou je pamätník. Na jeho prízemí sa nachádza galéria výjavov z histórie tohto miesta a na poschodí obrovský korán v malachitovom obale. Väčší som ešte nevidela, vy áno?
Lode prichádzajú po turistov okolo štvrtej hodine popoludní, naspäť v Kazani sme boli o šiestej. Mali sme dosť času na rýchlu večeru pred tým, než sme nasadli do nočného vlaku. V Moskve sme boli o pol ôsmej ráno a ja som sa vybrala hneď do práce, ktorú mám prakticky cez cestu od Kazanskej železničnej stanice. Ako vždy, uchodená a plná vnemov som s radosťou vítala svoj kancelársky pracovný týždeň, čo je u mňa znakov úspešného cestovateľského víkendu.
