I vydumal môj manžel trasu cez Maďarsko a Rumunsko do Ukrajiny a nazad domov. Tak aj bolo. Podľa najväčšieho zážitku absolvovanej cesty som tomuto výletu dala názov „Do Černobyľu a nazad.“ Využili sme veľkonočné sviatky, ku ktorým sme pridali pár dní okolo.
Vyrazili sme hneď po práci, prenocovali u priateľov v Nitre, takže sme nasledujúci deň ráno ušetrili dve hodiny strávené v aute. Keďže mám maďarsky hovoriacu rodinu a pochádzam z Košíc, Maďarsko je pre mňa všetko, len nie nejaké vážne zahraničie. Ešte k tomu pridajme Schengen a nebyť opusteného diaľničného prechodu za Slovenskými Darmotami, ani si neuvedomím, že sme práve zmenili krajinu...
Prvou zastávkou bola drobná dedinka Hollókő, ktorá je známa tým, že si aj po niekoľkých stovkách rokov a mnohých požiaroch zachovala svoj pôvodný ráz. Jej názov v preklade znamená havraní kameň a nájdete ju v regióne Nógrád. Stará dedina dodnes predstavuje živý príklad vidieckeho života pred poľnohospodárskou revolúciou 20. storočia. Na území o rozlohe asi 150 hektárov nájdete 55 obytných domov, poľnohospodárskych budov a kostol. Dedina je obývaná, nie je to skanzen, čo bolo jedným z dôvodov, prečo bola zapísaná na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ak si odmyslíte štíty slovenských hôr v pozadí, je to vlastne taký maďarský Vlkolínec, aj si k nemu načím vyšľapať hore briežkom .
Budovy sú stavané tak, aby s okolitou krajinou plnou polí, sadov, vinohradov, lúk a lesov tvorili jeden harmonický celok. Nájdete tu aj zrúcaninu stredovekého hradu na kopci nad obcou – písomné pramene ho spomínajú už v roku 1310 a pomáhal brániť dedinu, ktorá ležala v jeho podhradí. Po zahnaní Turkov z územia Rakúsko-Uhorska hrad stratil svoj význam, vojská z neho odišli a postupne schátral. Dnešné Hollókő postavili nižšie od pôvodnej dediny a dedina sa v priebehu 18. a 19. storočia postupne rozvíjala. Ľudia si podľa tradície stavali domy po jednej zo strán hlavnej cesty, ako poznáme v prípadoch mnohých slovenských a maďarských dedín. Až nasledujúce generácie začali stavať v zadnej časti pásov pozemkov patriacich tej-ktorej rodine a stodoly sa budovali na okrajoch polí. Druhá ulica, ktorú môžete pozorovať v dnešnej starej časti Hollókő, pribudla začiatkom 19. storočia. Dnes je výstavba v dedine značne obmedzená.
Dedina má dve časti - tá prvá je klasická maďarská dedinka, ktorá však vo svojich útrobách skrýva staré Hollókő - dedinku s dvoma ulicami tradične pomenované po Lajosovi Kossuthovi a Sándorovi Petőfim, vydláždenými kameňmi a obklopenými malými bielymi domčekmi na kamennom základe s bielymi stenami a strechami s prevísajúcimi verandami v odtieňoch hnedej a červenej. V roku 1783 bola vydaná vyhláška zakazujúca stavať drevené budovy – logicky, keďže drevo dobre horelo, čo potvrdzovalo niekoľko požiarov, ktoré zasiahli dedinu. Keďže miestni túto vyhlášku ignorovali, požiare sa občas vyskytli aj naďalej a to až do roku 1909, kedy sa domy prestavali do ich dnešnej podoby.
Tento malý poklad je dômyselne umiestnený na konci scénickej cesty cez les popri ruinách hradu. My sme mali, čo sa turistov týka, veľké šťastie - ako sme sa neskôr dozvedeli, v Holloko začína sezóna práve na Veľkú noc, čiže záplavy a masy ľudí sme obišli o jeden deň. Cestou k samotnej dedine je prírodovedný poznávací chodník, dobrý nápad na lepšie spoznanie okolia pre rodiny s deťmi. Zámok na konci mierneho výstupu pôsobil tiež ešte dosť ospalým dojmom a tak sme sa rozhodli pokračovať ďalej dole, tentokrát smerom do dedinky.
Jedno z pravidiel cestovateľa, ktorý nechce byť prekvapený je: Áno, obyvateľov Ázie nájdete skutočne všade. Jeden ich roj sa na nás vyrútil pri schodoch vedúcich dole do dedinky. Vraj ich sem zvážajú autobusy na jednodňový výlet z Budapešti. Nuž, niekto si privstal očividne ešte skôr ako my. No okrem asi dvoch párov mladých Maďarov už nebol v Holloko okrem miestnych skutočne nikto, čo sme veľmi ocenili - mohli sme si nerušene vychutnať dedinku presne tak, ako ju pozmnajú miestni - teda bez prehnaného množstva tabulí a výkladov, pokojnú a útulnú, odrážajúc prvé lúče slnka svojimi bielymi stenami. S prianím dobrého dňa miestnym poeticky zametajúcimi si pred vlastnými prahmi sme sa prešli oboma uličkami starej dedinky, za malý peniaz si kúpili zaujímavú miestnu keramiku a pobrali sa ďalej, smerom do národného parku Hortobágyi.
Zatiaľ čo okolie Hollókő je asi jediná časť Maďarska, ktorej sa podarilo vyfasovať aké-také vrchy a človek je normálne prekvapený ako mu to ide do kopca a z kopca, zelené cestné nápisy s dlhočiznými názvami miest sme ďalej míňali už po klasickej maďarskej puszte. To, že sa blížime k srdcu prírodnej rezervácie, sme poľahky spoznali podľa zarastených polí a obrovského množstva vtákov lietajúcich nad nami. Raz nám dokonca cestu skrížil bažant, no kým sa nám podarilo zastaviť, vybrať fotoaparát a rozbehnúť sa za ním, dávno sa už schoval niekde vo vysokom poraste. Nevdačník, mohol byť zvečnený na veky vekov a tým sa odlíšiť od svojich nudných súkmeňovcov...
Národný park Hortobágyi, Slovákom známy skôr vďaka vyprážaným plneným slaným palacinkám, ktoré nesú jeho meno, nás privítal relatívne vyľudnený. Bodaj by nie, sezónou je tu leto a to sa k Maďarsku zakrátalo pozvoľne a pomaly. Bolo pozoruhodné sledovať všetky zariadenia pripravené pre hordy turistov - obchody so suvenírmi a darčekmi, múzeá, dokonca naznačená maľba na ploche, kde by mali čakať rady ľudí na pozorovanie vtákov a všetky takpovediac zívali prázdnotou. Vtáky pozorovala možno tak skupina francúzskych reportérov, ktorí očividne niečo natáčali. Stretli sme ich pri moste, ktorý samotné mesto Hortobágyi preslávil.
Hortobágyi sa dá veľmi ľahko prirovnať k Neusiedler See, akurát s tým rozdielom, že sme tu nevideli toľko viniča na úkor vtáctva. To nás v Rakúsku neuveriteľne fascinovalo - ako dokážu miestni zároveň tvrdiť, že ochraňujú vtáctvo a zároveň si uprostred národného parku pestovať vinič s využitím zvukových plašičiek, ktoré kvalitne vystrašili aj mňa. Každú chvíľu totiž "strieľali". Maďarský národný park sa nám zdal byť viac, ako by povedali kolegovia Rakušáci, vogelfreundlich. Pozostáva z viacerých drobných dediniek a usadlostí a Hortobágyi, povedzme že je to mestečko, leží priamo v jeho srdci. Má známy most s deviatimi obúkmi, ktorý každoročne prekračovali kupci z celého okolia, aby sa mohli zúčastniť jarmoku, kde sa predávalo všetko možné aj nemožné. Všimnete si ho takmer okamžite, je to asi jediná dominanta široko-ďaleko.Je najdlhším cestným kamenným mostom na historickom území Uhorska až do roku 1921, kedy ho zmenšili na tretinu svojej dĺžky.
Pozreli sme si miestne bociany v sieti a následne aj výmenu stráží - keď bociany vyhnali do ich klietok a do sieťou obohnaného výbehu pustili dravcov. Na dlhé prechádzky národným parkom som vďaka prekonanej chorobe nebola ešte úplne fit a tak sme miestne vtáky pozorovali najmä vypchaté - v informačnom centre. Výlet sme zakončili neskorým obedom v miestnej csárde a pobrali sme sa ďalej - cez Debrecín až na maďarsko - rumunské hranice.
