V podstate bola celá cesta relatívne nudná, osvieženie nám poskytla jedna hliadka ukrainskej DAI, teda ich cestnej polície, ktorú sme si akosi zabudli všimnúť v rámci dodržiavania pravidla "jazdi tak ako všetci ostatní." A pritom to nie je až také ťažké, nakoľko títo superagenti s čarovnými paličkami stoja väčšinou priamo pred svojimi hniezdami, na ktoré pár metrov pred nimi upozorňuije značka. Našťastie to skončilo bez väčšej finančnej ujmy, ukrajinské pokuty sú na úrovni ruských (teda omnoho nižšie, ako je našinec zvyknutý) a ešte sme dostali avízo, že ďalšia hliadka stojí pri Žitomíri, nech si dáme pozor.
Do Ľvova sme sa dostali ešte za svetla. Mesto sme si pozreli v rámci prechádzky jeho centrom a skonštatovali, že mestskí poslanci mnohých slovenských miest by sem mali chodiť na exkurziu, oboznámiť sa s tým, ako vyzerá mesto, o pamiatky ktorého sa nikto nestará a nikto ich nerekonštruuje. Krásne historické budovy s prudko poľským exteriérom boli obité a porastené machom. A mesto bolo pritom krásne. Bolo to v roku 2012, dúfam, že odvtedy sa niečo zmenilo a Ľvov nepokračuje v ceste postupného schátrania.
Keďže nasledujúci deň sme už len pokračovali v ceste, ubytovali sme sa v hoteli mimo centra mesta s podivuhodným názvom NTON. Dostali sme kľúče od našej izby a cestou sme pozerali zarámované plagáty ruských celebrít, ktoré v hoteli kedy prespali a dokonca aj s podpismi. No vraj tam boli skoro všetci, tuším chýbala len Ala Pugačeva, alebo sme ju len nenašli... Bol to dobrý výber, za asi dvadsať eur sme mali najslušnejšie ubytovanie našej dovolenky. Hotel mal ešte jeden vtipný moment - na svahu jeho parkoviska, tam kde sa väčšinou vyníma veľký svetelný nápis hotela, stálo ISO 9000. Prečo, to sme nepochopili. Posledný večer cesty sme zavŕšili klasickým ruským čajovým servisom - tristo gramom vodky a čajom.
Ľvov sme odpúšťali relatívne skoro ráno, aby sme sa čo najrýchlejšie dostali na Slovensko. Najprv sme prešli mini horským prechodom, ktorý bol strážený policajtom, ktorému sme museli ukázať pasy, a potom nás pustil ďalej. Ležal totiž takmer úplne na poľských hraniciach a teda veď Schengen... Cesta na hraničný priechod Ubľa bola hrozná. Bohom zabudnutá krajina západnej Ukrajiny síce bola svojím spôsobom celkom poetická, najmä s náznakmi námrazy v horách, len škoda, že tie cesty boli také rozbité. Nemohli sme sa pohybovať rýchlejšie ako tridsať kilometrov za hodinu. Vtipné boli dedinky pred hranicami, kde nám stopoval kade kto, okrem iného aj ukrajinský báťuška s obrovským zlatým krížom na hrudi...
Na diaľničnom prechode náš čakal veselý slovenský colník, ten ukrajinský vôbec nemal zmysel pre humor, ale aspoň nás nechal čakať iba pätnásť minút. Jeho slovenský kolega sa len čudoval, najprv keď sme mu oznámili, že plnú nádrž benzínu nevezieme, potom že nevezieme ani žiadne cigarety a alkoholu máme len dve fľaše. V jeho očiach som videla tú nepoloženú otázku na kieho frasa sme sa potom na tú Ukrajinu trepali...
Výlet sme zakončili veľkonočnou prechádzkou okolo morského oka pod Vihorlatom, kam sa šlo očividne ukryť pred polievačkou viacero východoslovenských diev. A potom nás čakala už len dlhá cesta späť do Bratislavy po maďarských diaľniciach...
