Ak sa v štáte Querétaro rozhodnete ísť do hôr, znamená to, že najprv musíte zostúpiť z náhornej plošiny do nižšej nadmorskej výšky a až potom sa môžete zasa začať šplhať hore po kľukatých cestách a necestách. Z nášho auta sa miestami nedobrovoľne stal tereňák a miestami som pri prechádzaní serpentín musela použiť svoj obľúbený trik proti nevoľnosti pri cestovaní a teda, že som na tú dobu zadriemala.
Po zmenách nadmorskej výšky z 2000 metrov nad morom na 1500, potom 2300 a nakoniec 700 metrov. Cestou sme sa zastavili pri vodopáde El Chuvejé vysokom asi tridsať metrov. Lokálne turistické špecifiká sú mimoriadne šarmantné: zrazu odbočíte na prašnú cestu po ktorej sa hrkocete asi päť kilometrov, potom zaparkujete auto niekde na jej kraji, od oka jednoducho tam, kde parkujú aj ostatné autá. Následne vtisnete mladému mexickému junákovi v zácviku pár mincí a môžete sa vybrať na krátku dvadsaťminutovú prechádzku smerom k vodopádu s minimálnym stúpaním a veselou spoločnosťou sviniek, ktoré sa pasú na zelenej tráve v tôni stromov.
Dovolenka v Mexiku
Pozrite si ponuku last minute zájazdov do Mexika cez rakúske cestovky.
Deň sa na miestne pomery len začínal a tak sme boli svedkami postupného rozkladania stánkov s občerstvením. Predbehli sme dve skupinky turistov a vodopád si užili v samote a tichu. A pokračovali sme do Jalpánu.
Jalpán je regionálnym centrom v pohorí Sierra Gorda a jedným z piatich miest, v ktorých dal františkánsky rád postaviť misijné kostoly v polovici 18. storočia, v jednej z posledných fáz konverzie miestneho mexického obyvateľstva na kresťanskú vieru. Celý príbeh miest v tomto pohorí začal v 16. storočí s príchodom Španielov. Mestá pôvodných obyvateľov existovali najmä od šiesteho do desiateho storočia nášho letopočtu, no postupne spustli, pretože miestne kultúry prešli na kočovný spôsob života. A zrazu sa tu ocitli Španieli, ktorí mali dosah k horám, no nevedeli sa dostať ku dnešnému Querétaru. Bodaj by aj, sama som videla aké obrovské stúpania a klesania by museli prekonať! Stavbu misijných kostolov umožnila pacifikácia pôvodného obyvateľstva a akéhokoľvek odboja z ich strany v polovici 18. storočia, ktorá kulminovala bitkou pri Media Luna pod vedením Josého de Escadóna.
Misijný kostol v Jalpáne a ďalších štyroch okolitých mestečkách vznikol hneď po tomto vojenskom úspechu. Misiel boli založené a kostoly postavené s pomocou miestnych obyvateľov. Tí sa zároveň podieľali aj na dotváraní vzhľadu kostolov, preto veselé farby a miešanie kresťanskej a lokálnej symboliky pri výzdobe. Preto aj sloh, v ktorom sú kostoly postavené, dostal nazvanie mestické baroko (mestic je osoba zmiešaného pôvodného amerického a európskeho pôvodu).
V Jalpáne to žilo: vrcholili prípravy na oslavy Nového roka, naprieč ulicami mesta boli rozložené stánky so suvenírmi aj občerstvením. Určite pre miestnych, pretože do týchto končín zavíta noha turistu naozaj sporadicky. Nám sa podarilo spozorovať miestnu dobre živenú nevestu v obrovských ružových vatách. Neviem prečo som po tomto pohľade dostala chuť na cukrovú vatu...
Z misijných kostolov sa nám podarilo doviezť sa ešte k jednému, do 20 kilometrov vzdialenej Landy. Kostol Santa María del Agua de Landa, ktorý postavili ako posledný z misijných kostolov v rokoch 1760 až 1768. Tento kostol obohnaný žltým múrom má údajne najkrajšiu a najdetailnejšie vyzdobenú fasádu spomedzi všetkých piatich misijných chrámov, pričom na fasáde sa opäť spájajú európske kresťanské a miestne motívy. Za spomenutie stoja morské panny, ktoré majú tváre pôvodných indiánok.
Cestou späť do Querétara sme sa ešte zastavili v mestečku Bernal, najmä vďaka úspešnému marketingu mexického cestovného ruchu. Hlavy pomazané si v roku 2001 vymysleli, že niektorým mestám a dedinkám, ktoré majú obzvlášť pozoruhodný vzhľad a rozprávkovo krásnu atmosféru, udelia titul "pueblo mágico", teda čarovná dedina spolu s vlastným logom a tento titul sa začal písať do všetkých relevantných informácií, časopisov a turistických sprievodcov. Doposiaľ získalo titul 83 miest a dedín. Logiku za týmto marketingom chápem a je mi veľmi sympatická: cieľom bolo ukázať, že Mexiko nemá len krásne pláže ale aj nádherné mestá a dediny vo svojom vnútrozemí. Nás napríklad prilákala práve táto koloniálna a urbánna stránka krajiny, nakoľko počas celého pobytu sme sa k moru najviac priblížili počas návštevy El Tajínu v štáte Veracruz. A skutočne neľutujem a tieto dva týždne a tisíce nádherných pohľadov, ktoré nám mexické mestá, či už magické alebo nie, dali, by som nevymenila ani za rok na Cancúne.
Ale späť k Bernalu. Ten leží len štyridsať kilometrov od Querétara a je veľmi ľahko dostupný. Jeho dominantou je žlto-červený kostol podobný ako tie misijné v pohorí Sierra Gorda, akurát je trochu menší a bez vyčačkanej barokovej výzdoby. Má tritisíc obyvateľov a pôsobivú atmosféru typickému koloniálnemu šarmu miestnych uličiek dodáva skala Peňa de Bernal, tretí najvyšší skalný monolit na svete.
Turistov tu bolo o niečo viac než v horách, minimálne boli ľahšie identifikovateľní, no aj tu boli v menšine oproti miestnemu obyvateľstvu. Zašité dvory, terasy s výhľadom na ikonickú skalu či sedenia len tak na ulici, všetky poskytujú príležitosť vychutnať si krásnu atmosféru mesta. Ja som si ju vychutnala aj s dávkou miestnej reposado tequily. Deň plný zážitkov sme zavŕšili späť v Querétare, odkiaľ sme mali na silvestrovskú noc namierené do Guanajuata.
