Holguín
Mesto vo východnej časti Kuby v blízkosti krásnych pláží bolo pomenované podľa svojho zakladateľa, španielskeho kapitána Garciu Holguína. Je to jedno z miest, kde sa vás budú miestni snažiť presvedčiť, že práve tu spravil Krištof Kolumbus svoje prvé kroky na Kube. Vyrábajú sa tu štyri hlavné značky piva - Mayabe, Cacique, Cristal a Bucanero. Mesto je sídlom Kubánskeho národného baletu.
Na každom kroku to tu srší kultúrou, s ktorou sme sa stretli aj my. Večer, keď sme sa vybrali do mesta, sme zistili, že miestni oslavujú a na jednej z ciest obklopujúcich štvorcové hlavné námestie bolo rozložené pódium. Ľudia skutočne tancovali všade a kto netancoval, popíjal pivo alebo dopĺňal energiu v niektorom z pouličných stánkov z občerstvením, z ktorých sa šírila lákavá vôňa grilovaného mäsa. Zábavu sme si vychutnali na terase podniku s názvom Casa de Música. Za vstupné 1 konvertibilné peso sa nám naskytla príležitosť nielenže posedieť pri pive, ale aj popozerať miestnych okolo a musím povedať, že people-watchingu som prišla na chuť práve na Kube.
Mala som veľký zážitok z miestnych dievčin naobliekaných na diskotéku, pretože mi to pripomenulo, v čom sme chodili na diskotéky na strednej škole my. Akuráť, že Kubánky sa obliekajú na diskotéku čo najvyzývavejšie a vysoké opätky sú priam povinné. Body plus sa potom podľa všetkého prideľujú za priesvitné alebo gepardie šaty, či vykúkajúce podporsenky, kamienky a výstrihy. A miesni fičáci sa obliekajú do svetlých farieb, prípadne čohokoľvek s britskou vlajkou, košele rozopnuté do polky hrudníka, goliere dvihnuté. Na Kube majú presne dva druhy mužských účesov: rovnomerne krátke vlasy na celej hlave pre starších, alebo spodná časť hlavy vyholená s dlhším horným „oblúkom" pre mladých, prípadne vygélovanie tých horných vlasov je už individuálnou štylistickou voľbou. A už keď vediem exkurz o miestnych krojoch, nesmiem zabudnúť, že na Kube v čase našej návštevy leteli čierne sieťované pančušky. Nosili ich takmer všetky Kubánky, no najviac tie, ktoré pracovali v službách, kde sa nosí uniforma. Čašníčky, úradníčky, zriadenkyne cestoviek, jednoducho k rovnošatovej sivej, čiernej či horčicovej sukni sú sieťované pančušky tých najdivokejších vzorov priamo povinnosťou...
Ale späť do Holguínu. Keď slnko opäť vyšlo, absolvovali sme hlavnú turistickú atrakciu mesta - La Loma de La Cruz, vrch, ku ktorému vedie presne 458 schodov. Odmenou za vyšľapanie schodov, z ktorých každý je omnoho vyšší ako bežný schod, je krásny výhľad na nízke, no rozľahlé mesto. Práve z výšky oceníte pravidelne narysované cesty a mnoho zelených fliačikov - parky. Smutnejší je už pohľad na okrajové časti tohto tristopäťdesiattisícového mesta, ktoré sú šedé a vďaka priemyselným zónam často zahalené v šedom dyme. Posilnení vychladeným Cristalom s minimálnou vysokohorskou prirážkou sme schody zišli opačným smerom, aby sme si mohli zjednať taxík a vybrať sa do Gibary.
Gibara
Do Gibary nás vzal taxi particularis, ktorý mal byť lacnejší ako ten vládny a prekvapujúco sme nemuseli zjednávať. Taxikár nám ponúkol presne orientačnú cenu z turistického sprievodcu spred šiestich rokov. Jeho „mašina" bola zaujímavá; pre našinca sú zaujímavé asi všetky kubánske aktá. Zelená lada síce naštartovala až na štvrtý pokus, nehovoriac o tom, že indikátor nádrže jej poskakoval ako šialený, zato mal ale farebné LED osvetlenie dverí, malú obrazovku a veľky sound systém vzadu v kufri, takže ruksaky sa nám tam pomestili len tak tak. Cestou sme mali fantastický kultúrny exkurz do posledných hitov kubánskeho popu a hip-hopu.
Privítala nás príjemná a tichá rybárska dedinka, v ktorej bolo minimum izieb na prenájom, takže ani prípadní návštevníci príliš nerušili pokojnú atmosféru. Väčšinu ustanovizní sme našli zavretú, až na pizzériu pri mestskom parku, pri ktorej bol non-stop stánok s občerstvením. Zabudnutosť tejto dediny dokazuje fakt, že celé menu bolo v pesos nacionales. Žemľu so syrom a guavovým džemom si tak dáte za v prepočte asi šesť eurocentov. Náprotivkami Cristalu a Bucanera určených pre domácich sú Mayabe a Cacique. Mayabe stálo 18 a Cacique 20 pesos za plechovicu, teda 52 alebo 58 eurocentov.
Na Kube sa na nový rok aj vianoce pečú malé prasiatka. To v praktickom prevedení znamená, že po Holguíne ako aj po Gibare behalo mnho vozíkov a rikší, na ktorých mali ľudia priviazané čerstvo kúpené prasiatko. Podobne aj náš domáci v Gibare mal jedno nonstop kvíkajúce prasiatko na záchode a bolo vtipné sledovať prasiato na vozíkoch všade.
A tie ospevované pláže v okolí Holguínu? Nuž, za zlatým pieskom treba ísť smerom na východ po pobreží, do Gurdalavacy. Nič netušiaci sme si nabrali pivo, čítanie a prišli sme do casy našich slovenských priateľov s tým, že ideme na pláž. Ich domáca im však oznámila, že no coche in toda Gibara a neostávalo nám teda nič iné, len sa vybrať na lokálnu pláž. Tá bola, prirodzene, špinavá a plná bordelu, lebo tam chodila posiedieť akurát miestna mládež a pár turistov vypiť pivo. Plechovky a fľaše tu ale neostávali, na to tam bol ujko, ktorý ich zbieral a niesol do zberu. Aspoň niečo. Naši krajania sa podujali pošnorchlovať a pozrieť, čo sa na dne mora nachádza, no výsledok ich príliš nenadchol.
No i keď sme si toho mora príliš neužili, zachádzku do Gibary sme rozhodne neľutovali. Pred Santiagom de Cuba, druhým najväčším mestom ostrova bolo, prirodzene, potrebné trochu zvoľniť tempo.
