Kuopio, zoznámte sa
V počte obyvateľov ôsme najväčšie fínske mesto má vyše sto tisíc obyvateľov a po Helsinkách je druhým najhustejšie osídleným mestom krajiny. Týka sa to však len jeho obývanej mestskej časti, územie Kuopia sa rozlieha aj na okolité lesy a jazerá, ktorých je v ňom požehnane. Na rozdiel od starých európskych miestt je relatívne mladé, za rok jeho založenia sa udáva 1775. Známe je ako študentské mesto, je v ňom niekoľko univerzít a práve do tohto mesta smeruje najviac nádejných fínskych študentov medicíny. Okrem toho je významným kultúrnym centrom východného Fínska, koná sa v ňom mnoho festivalov a ďalších kultúrnych a športových podujatí.
Turista si v Kuopiu príde na svoje najviac v lete, kedy krásne počasie a dlhé dni priam volajú po rybačke či oddychu v chatkách pri jeho mnohých jazerách. No tie isté jazerá mu poslúžia aj v zime, či už, aby sa do nich vrhol rozhorúčený zo sauny, alebo aby si zalovil na ryby z diery vyvŕtanej v ľade.
Počas chladného aprílového víkendu bolo Kuopio ospalé a lenivé. Museli sme si počkať na to, kým sa otvorí niektorá z jeho kaviarničiek a tak nám neostávalo nič iné, len sa prejsť po širšom centre mesta. Máte ho ako na dlani a medni jednotlivými pamiatkami sa pokojne premiestnite po vlastných. Hlavnou dominantou mesta je jeho trhové námestie s Trhovou halou, v ktorej kúpite miestne špeciality, najmä tie rybacie, rôzne potraviny a suveníry. V uličkách širšieho centra sa ukrýva pravoslávny kostol, prístav a niekoľko múzeí. Sestra nám ešte ukázala uličku s klubmi, tá však bola v sobotu dopoludnia ospalá a tichá.
Na začiatok sme si vybrali Kuopio múzeum, ktoré má najmä zoologické a archeologické sekcie. Príjemne spracované múzeum s priateľskou atmosférou nám dalo celkom dobrý úvod do miestnej histórie a predstavilo nám typických zástupcov miestnej fauny. Mojím favoritom bola obrovská reprodukcia mamuta pod hviezdnym nebom.
Ďalšou zastávkou bolo Múzeum starého Kuopia, ktoré pozostáva z jedenástich drevených domoch a rekonštruuje život od konca 18. storočia do polovice 20. storočia. Domy zobrazujú život rôznych sociálnych vrstiev: bohatých mešťanov, majstra apotiekára, či bežných ľudí. V ponuke starej fínskej lekárne sme dokonca našli pervitín!
Deň stále nebol ani v polovici a tak sme pokračovali smerom do miestnej galérie, aby sme sa dozvedeli, aké umenie sa páči severanom. Musím sa priznať, vždy keď navštívim končiny niekoľko sto kilometrov pred alebo za polárnym kruhom, vždy si v duchu predstavujem, aké to tam musí byť depresívne počas zimy. V Moskve sme vďaka reforme letného a zimného času mali rána, ktoré v januári trvali aj do desiatej, čo mi bolo dosť nepríjemné. To, že z práce odchádzam za tmy, je už akosi dané, ale keď aj na pol deviatu chodím po tme mi na nálade nepridá. Našťastie sa tento rok vráti všetko do normálu. Fíni a iní Severania si však vybrať nemôžu a za dlhé letné dni a biele noci platia daň v podobe dlhých chladných nocí. Nuž, ale späť k umeniu. Môžem povedať že bolo na môj vkus skutočne o poznanie pochmúrnejšie.
Program na celý deň bol splnený a tak sme si dopriali pár hodín oddychu: najedli sme sa, boli sme v kine a potom sme sa previezli k veži Puijo. Je to vyhliadková veža vysoká 75 metrov, ktorú postavili v roku 1963 a ktorá sa ako prvá v Škandinávii mohla popýšiť otáčajúcim sa vrchom, v ktorom je reštaurácia. Na východnom svahu vrchu, na ktorom veža stojí, sú tri skokanské mostíky. Okrem fanúšikov zimných športov však veža láka najmä turistov, ktorí sa sem chodia kochať výhľadom na okolitú krajinu.
Nuž a všetky dominanty Kuopia sme mali absolvované. Cestou na letisko v Helsinkách sme si však ešte urobili dve malé odbočky, ktoré nás priviedli na zaujímavé miesta:
Drevený kostol Petäjävesi
Luteránsky pomenovaný po rovnomennom meste bol asi najväčším dreveným kostolom, aké sme doposiaľ videli. Navštívili sme už slovenské artikulárne kostoly, drevené kostolíky rumunských hôr Maramures, ukrajinské aj poľské, no tento sa nad nimi všetkými týčil svojimi pozoruhodnými rozmermi. Tmavohnedý prísne pôsobiaci kostol je postavený z obrovských drevených brvien.
Kostol navrhol a postavil v rokoch 1763-64 jeden z miestnych majstrov. Umiestnil ho k jazeru, aby sa k nemu obyvatelia dediny ľahko dostali: v lete po loďke a v zime peši po jeho zamrznutej hladine. Zaujímavé je, že jeho strecha evokuje gotický sloh. Čo je však najzaujímavejšie, vďaka relatívnemu zanedbaniu koncom 19. storočia si ho reštaurátori všimli až po tom, čo ich technika pokročila a tak bol zrekonštruovaný mimoriadne autenticky, s použitm prírodných dobových materiálov a techník.
Mimo turistickej sezóny nie je otvorený, ale priestranstvo okolo neho zamknuté nie je a nikto vám nezabráni nakuknúť cez okienko...
Papierne vo Verle
Ďalšie miesto, ktoré sa skôr oplatí navštíviť počas turistickej sezóny, keď je všetko otvorené. Zaujímavé sú však aj jeho exteriéry a ak počkáte s prehliadkou samotnej továrne a od parkoviska sa prejdete opačným smerom, dostanete sa na oplotený pontón, z ktorého je výhľad na protiľahlé skalné brehy perejí rieky Valkeala, na ktorých sa zachovali kresby z raného obdobia doby kamennej. Staré sú asi 6000 rokov a zobrazujú osem losov, tri ľudské postavy a geometrický motív.
Drevárne a lepenky a ich pridružené obytné budovy nám ukazujú, ako vyzeralo drobné vidiecke priemyselné osídlenie. Súvisí s priemyselnou revolúciou, ktorá na rozdiel od Anglicka dorazila do týchto oblastí až koncom deväťnásteho storočia. Zaujímavé budovy fabriky sú postavené v neogotickom slohu, ktorý bol v čase ich stavby už tak trochu za zenitom, no technické vybavenie bolo nadčasové.
Nuž a na rozlúčku so severom Fínska vám posielam pravý vikingský pozdrav:
(O týždeň si pocestujeme do Helsínk)
