Júlová sobota, osem hodín večer, reštaurácia v priestoroch hotela Manhattan v Kišiňove. Po celodennom behaní po Podnestersku sme si s mužom povedali, čert to ber, už sa nám nechce ani len prechádzať, najeme sa pekne v hoteli, nech to nemáme na izbu ďaleko. Prišli sme, usadili sa, prišiel čašník a objednali sme si uňho nápoje - minerálku a fľašu sektu z neďalekej Cricovy. Na stole nám pristál jedálny lístok, ktorý sme preštudovali a vybrali si. Bol písaný po anglicky, rusky aj moldavsky, takže problém v tomto ohľade nebol. K nášmu stolu prišla čašníčka s pohľadom plachej lane. Začali sme jej po rusky vysvetľovať čo si želáme. Pokrútila hlavou, že nerozumie. Tak sme to skúsili po anglicky. Nič. Bohužiaľ moldavčinu sa, dievča zlaté, kvôli tebe učiť nebudeme. Ale nevadí, všetko sme jej pekne ukázali na stránkach menu. Považovali sme to za vybavenú vec.
Omyl! O päť minút prišla späť, tentokrát s perom a papierikom a bezradným pohľadom. Tak sme si pozvdychli, vzali do ruky jedálny lístok a opäť jej všetko pekne poukazovali. O päť minút už bola pri nás zasa, no nie s objednaným jedlom, ale s konštatovaním, že tekvicovú polievku, ktorú som si objednala, nemajú. Dobre, povedala som si, vymenila som ju za šalát. Koniec objednávania? Ani len náhodou! Prešlo ďalších päť minút a už sme mali našu čašníčku späť, tentokrát zistila, že nemajú ani cestoviny, čo som si objednala. Vymenila som ich za iné. Ako... niežeby som nechápala, že keď si reštaurácia napíše veľký jedálny lístok, je vysoká pravdepodobnosť, že niektoré z jedál v ponuke nebudú mať, to nie. Chápem, to máme aj doma. Ale pre zmilovanie božie, to je také ťažké povedať, čo všetko nemajú, naraz? Tipujete správne. Čašníčka prišla opäť, oznámiť môjmu mužovi, že teľacie, čo si objednal, nemajú, ale že mu to jedlo spravia z kuracieho mäsa.
V tomto momente situáciu zachránil sekt, ktorý prišiel. Po tridsiatich minútach. V tomto musíme pochváliť reštauračný personál, oni nám ho totiž zabehli kúpiť, keďže ho nemali. Aké milé od nich! Za týchto okolností nemôžem očakávať, že mi donesú aj vedro s ľadom, lebo veď mám byť rada, že je vôbec tu. No a čo, že pri izbovej teplote? A že nám celý bordel v podobe zátky, obalu aj drôtového uzáveru ostal na stole? To sme už ale mali prvú porciu bublín v hlave, a aj keď som sa sprvu skutočne srdila nad tým všetkým, čo sa okolo nás dialo, vďaka šumivému sedatívu som sa rozhodla počúvať manžela a užiť si túto reštauračnú psychedéliu prvého stupňa až do konca. Určite nás ešte niečím prekvapia!
Po vyše hodine som sa dočkala šalátu. Teda, ona to bola skôr zeleninová „narezka" než šalát, lebo dressingu som sa nedočkala ani len v podobe oleja, ale veď by som nemala byť taká prieberčivá, či? Ale aspoň sme sa potom už konečne dočkali hlavného jedla. Že budeme čakať dlhšie, nám bolo jasné už skôr, dvaja Nemci ktorí sedeli pri stole obďaleč tiež čakali viac než dosť, ale ich aspoň prišla pochváliť čašníčka akí sú dobrí hostia. To sa už totiž stihla objaviť aj druhá, ktorá hovorila po rusky a trochu aj po anglicky. Jedlo. Jedlo bolo v poriadku. Myslím si, že pri tom, čo sme stihli pozažívať, by nám už chutilo čokoľvek. Ale toto sa dalo zjesť. Síce neviem, prečo to tak dlho čarovali, keď to boli jednoduché špagety so smotanovou omáčkou a kuracím mäsom a kura so zeleninou, ale budiž.
Každý normálny človek by v tomto momente vypýtal účet, zaplatil a vzal nohy na plecia. Ale nie, my sme párik masochistov a rozhodli sme sa v šialenej večeri pokračovať. Lebo jedna fľaša sektu nám predsa nemôže stačiť zaliať tie výživné dojmy. A tak sme si objednali víno. Zabudnite na vínnu kartu, čašník, to bol ten čo šiel kúpiť naše šampanské a hovoril po anglicky, nám doniesol ukázať tri fľaše predstavujúce tri druhy vín, ktoré majú. Vybrali sme si jedno z nich. Na pointu tohto vtipu sme čakali presne jeden deň, keď sme si v nedeľu večer na letisku pozerali ponuku vín v duty-free shope. Našli sme medzi nimi aj to „naše", len asi tak osemkrát lacnejšie. Áno, reštaurácia nám za víno za 2,5 eura naúčtovala 20... mám však pochopenie pre tieto obchodné praktiky, nakoniec, v cene fľaše bol zahrnutý aj ten fantastický servis...
Ešte stále nám nestačilo a objednali sme si dezert. Radšej sme si nechali poradiť, aby sme nečakali na čašníčku, ktorá by šla opäť overiť dostupnosť všetkých ingrediencií. Ponúkla nám ich koláč so zmrzlinou, ten sme si dali, bol suchý. Aj tu však prišlo oneskorené prekvapenie, keď sme onen slávny koláč na druhý deň ráno objavili v rámci nášho raňajkového bufetu. A tentokrát čerstvý! Čašníčka určite dostala sto bodov za kreatívny predaj zvyškov z raňajok...
Dojedli sme, dopili, celá táto zábavka trvala asi dve a pol hodiny. Ako som to vravela na začiatku? Áno, zlaté naše slovenské reštaurácie, niečo takéto sa mi tam v živote nestalo. Ak budete niekedy peniť nad vlastným reštauračným šialenstvom, spomeňte si na mňa a na tento zážitok!
(Ale zasa úplne sme to len tak nenechali. Po návrate do Moskvy som napísala na Tripadvisor recenziu, ktorá by mala odradiť všetkých turistov v Kišiňove od návštevy tejto reštaurácie. Mimochodom, zdá sa, že aj oni si píšu recenzie plné chvály sami. A na vyfabulované recenzie napíše manažérka reštaurácie vopred pripravené ďakovné odpovede vo viacerých svetových jazykoch. Len na tú moju akosi nevedela odpovedať v zmysle zásad narábania so zákazníkom. Dozvedela som sa akurát, že ju mrzí situácia a moja nespokojnosť s ich službami. Nezabudla však podotknúť, že ale veď sme vlastne s jedlom boli v podstate spokojní...)
